Jednou z obcí, ktorej dejinám sme sa podrobnejšie venovali, sú Bohdanovce. A dnes vám priblížime niekoľko zaujímavostí z jej histórie. Vďaka strategicky výhodnej polohe bolo územie tejto obce v minulosti osídlené viacerými kultúrami, najstaršie nálezy sú až z období mladšej doby kamennej – neolitu (približne 5700 – 3500 pred Kristom). Vtedy v severnej a severovýchodnej časti katastra obce existovali usadlosti prvých roľníkov. Osídlenie pokračovalo aj v nasledujúcich storočiach. Dedina, ako ju poznáme dnes, sa začala formovať pravdepodobne v 12. a 13. storočí. V 14. storočí už vieme s istotou dokladovať, že existovali dve poddanské obce Bogdány a Garbóc, ktoré sa oficiálne zlúčili koncom 19. storočia.
Bohdanovce sa nachádzajú 18 kilometrov od najbližšieho mesta, od Košíc, dnes spadajú do okresu Košice-okolie a susedia s piatimi obcami: na severe s priľahlými obcami Nižný Čaj a Blažice, na západe s obcou Nižná Hutka, južne s Vyšnou Myšľou a na juhovýchode s obcou Rákoš.
Sú situované vo východnej časti geomorfologického celku Košická kotlina, v oblasti Lučensko-košickej zníženiny a subprovincie Západné vnútorné Karpaty. Na východ od obce sa rozprestiera 50 kilometrov dlhý horský chrbát sopečného pohoria Slanských vrchov, konkrétne sa obec nachádza pri Slanskom priesmyku, vďaka čomu mala výhodné strategické umiestnenie a spojenie s južným Zemplínom.
Reliéf je mierne zvlnený, zaraďuje sa medzi reliéf rovín a nív s prechodom do miernej pahorkatiny. Priemerná nadmorská výška je 210 metrov nad morom. Bohdanovce ležia na nive rieky Olšava, ktorá preteká západnou časťou obce. Rieka pramení v Slanských vrchoch, na svahu Chabzdovej a tok rieky je zväčša meandrujúci s prevažne ľavostrannými prítokmi. V lokalite medzi Nižnou Myšľou a Ždaňou následne ústí do rieky Hornád.
V súčasnosti je vegetácia kultúrneho charakteru (kultúrna step) tvorená poľami a vegetáciou úžitkových záhrad pri rodinných domoch spolu s drevinami na verejných priestranstvách. Malé lesné plochy sú vo východnej časti katastra obce s výskytom bukových a dubových lesov. Pri rieke sa miestami zachovali dreviny v podobe topoľov a jelší (lužné lesy). Ďalšími typickými stromami lužných lesov sú vŕby, lipy, brezy, jasene a na viac osvetlených miestach sa zvyknú vyskytovať kríky, napríklad zemolez, svíb, kalina, baza. Charakteristické živočíchy sú daniel, diviak, srnec, líška. Na odlesnených plochách sa môžu nachádzať jarabice, bažanty, králiky, z plazov napríklad užovka stromová či slepúch. V blízkosti riek sa nachádza vodné vtáctvo.
Vďaka strategicky výhodnej polohe bolo územie obce v minulosti osídlené viacerými kultúrami. Výsledky archeologických výskumov v katastri obce nám dávajú možnosť vytvoriť si obraz o osídlení v dávnej minulosti. Z obdobia spomenutého neolitu sa v lokalitách zvaných Hosszú kötél a pod Rákošským lesom odkryli objekty tzv. bukovohorskej kultúry, ktorej nositelia vyrábali v rukách keramiku a následne ju bohato zdobili rytými líniami. Obrábali tu svoje polia, chovali domáce zvieratá. Svoje osady budovali často na terasách v blízkosti vodných tokov, no známe sú aj výšinné sídliská.
V lokalite Grajciarove lipky boli nájdené sídliská z doby halštatskej (staršia doba železná) a rímskej, čo potvrdzuje, že územie dnešných Bohdanoviec bolo husto osídlené v rímskej dobe nasledujúcej po prelome letopočtov a trvajúcej štyri storočia. Od druhého storočia sa začali na území východného Slovenska usadzovať skupiny germánskych kmeňov, ktorých existencia je doložená až do obdobia sťahovania národov. Hospodárstvo Germánov bolo založené predovšetkým na poľnohospodárstve. Stopy po ich príbytkoch sa našli počas archeologických výskumov severne od obce na pomedzí katastra s Blažicami.
Neveľké domy s rozmermi približne 5x4 m mali kolovú konštrukciu, ktorej steny boli vystavané buď z dosák, alebo vypletané prútím a následne omazané hlinou. Stĺpy v strede domu držali sedlovú strechu, ktorá sa dotýkala zeme. Mohla byť pokrytá slamou alebo rákosom. Dlážka príbytku bola mierne zahĺbená do okolitého terénu. Pri jednej z užších stien sa nachádzala hlinená pec. V samotnej obci v polohe Krátke preskúmal v 60. rokoch Dr. Pástor hrnčiarsku pec. Tá slúžila na vypaľovanie tzv. sivej keramiky točenej na hrnčiarskom kruhu a často zdobenej kolkovanou výzdobou, ktorej motívy sú špecifické pre oblasť obcí Blažice/Bohdanovce. Dokazuje vysokú zručnosť a estetické cítenie vtedajších hrnčiarov. V Bohdanovciach a v ich bezprostrednom okolí sa nachádzalo niekoľko sídlisk. Tie spoločne s dedinou odkrytou na území Blažíc tvorili pravdepodobne väčší komplex, pričom časť obyvateľstva sa v priebehu 3. a 4. storočia venovala výrobe kolkovanej keramiky.
Dedina Bogdány nepochybne existovala už v 13. storočí. Na abovské Bohdanovce sa má vzťahovať zápis v tzv. Varadínskom registri z roku 1220, kde sa uvádza istý Chepanus de villa Bogdan, nakoľko v tom čase existovali viaceré obce nazývané rovnako, nie je to úplne isté. Najstarší bezpečný písomný doklad o Bohdanovciach (Bogdány) je z roku 1335, kedy Jágerská kapitula na nariadenie kráľa Karola Róberta z Anjou udelila majetky po zosnulom Dominikovi palatínovi Viliamovi Drugetovi. Išlo o tieto dediny (v zátvorke uvádzame pôvodný zápis obce): Trstené pri Hornáde (Nadasd), Ždaňa (Sodam), Skároš (Scarus), Vyšný a Nižný Čaj (Chay et Chay), Olšovany (Ilsua), Bohdanovce (Bogdam), Košická Polianka (Lengelfalua), Trsťany (Felnadasd) a časť majetku v dedine Krásna nad Hornádom (Zeplak). Bohdanovce teda patrili pôvodne nádošťskej vetve rodu Aba a prislúchali k panstvu Trstené pri Hornáde, od roku 1335 potom prešli do majetku Drugetovcov. Viliam Druget však onedlho zomrel (v roku 1342) bezdetný a jeho majetok prešiel do rúk uhorského kráľa Ľudovíta I. Ďalšími známymi majiteľmi Bohdanoviec boli členovia významného šľachtického rodu Cudarovcov z Onódu.
Podobne ako v prípade Bohdanoviec, aj pri Garbovciach je otázka najstaršej zachovalej písomnej zmienky sporná. Vo Varadínskom registri k roku 1229 pri spore o zem Borozlou (Brestov v Šarišskej stolici) uvádzajú aj dediny Gurbuc a Fekethe, ktoré sa vzťahujú pravdepodobne na Garbovce a Regete v Abovskej stolici. Nesporne istá písomná zmienka o Garbovciach sa nachádza v súpise majetkov benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom z roku 1337. V majetku opátstva boli tieto dediny: Krásna nad Hornádom (Zeplak), Zdoba (Zdoba), Hrašovík (Raas), Košické Oľšany (Olchwar), Byster (Beztheer), Nižná Hutka (Hutka), Garbovce (Garbolch), Čaňa (Chan), časť Hanisky (Enyczke) a Lebeň (Lebenye; neskôr vystupovala už len ako majer). Chotár Garboviec už vtedy ležal medzi potokom Hrabovec (Garbolchpataka) a potokom, ktorý oddeľoval Garbovce od Bohdanoviec. Dôležitým poznatkom, ktorý sa zo súpisu dozvedáme, je, že už v roku 1337 existoval v Garbovciach kostol.
Portálny súpis Abovskej stolice z roku 1427 nás informuje, že Garbovce mali naďalej vo vlastníctve opátstvo v Krásnej nad Hornádom, dedinu tvorilo 10 port. Bohdanovce spolu s Garbovcami boli v stredoveku súčasťou Abovskej stolice, neskôr Abovskej župy, respektíve Abovsko-turnianskej župy.
Podľa slovenského historika Varsika majú názvy Bohdanovce aj Garbovce slovanský pôvod, ktorý v 11. – 12. storočí prevzali Maďari a pomaďarčili. Pomenovanie Bogdány pravdepodobne pochádza zo slovanského osobného mena Bogdan, pre toto meno sú v Poľsku doklady už z 12. storočia. Maďarský názov Garbócz pochádza zo slovanského Grabovc, maďarsky Grabouc-Grobouc-Gorbóc. Vznikol podľa hrabového porastu, názvy tohto pôvodu sú časté na východnom Slovensku.
V 17. storočí bola v „Garbócz Bogdány“ (zápis zaznamenáva názvy obcí spolu, ako keby už vtedy boli spojené, pričom zákonne k tomu došlo až roku 1892) šľachtická kúria, ktorá patrila Samuelovi Horváth-Kissevicsovi. Kúria bola v tom čase v prenájme, mala šindľovú strechu, pozemok bol oplotený dreveným plotom. Súčasťou majetku boli aj lúky a orná pôda, ktoré spolu s kúriou boli dané do zálohu. Žiaľ, zachovali sa len dve písomnosti z roku 1698, v ktorých sa spomína kúria, a tak nevieme o jej ďalšom osude.
Samotné 16. a 17. storočie bolo poznačené mnohými katastrofami v podobe vojen (prítomnosťou Turkov, stavovskými povstaniami), ale tiež i častými epidémiami, a tak bežný život obyvateľov dedín, ktorí boli poddanými a museli pracovať a odovzdávať dane pre svojich zemepánov, bol veľmi náročný. V priebehu 18. storočia dochádza ku stabilizácii pomerov v Uhorsku a v tomto storočí je charakteristický pohyb obyvateľstva zo severu na juh. V roku 1746 sa v Garbovciach rozprávalo prevažne po maďarsky, ale v menšine tu žili aj Slováci.
Krajina a ľud sa pomaly zotavovali. To malo za následok demografický rast obyvateľstva. V 30. rokoch 18. storočia už dochádza k miernemu rastu populácie a keďže toto obdobie už v oveľa menšej miere poznačovali vojny a epidémie, tento rast je charakteristický i pre ďalšie desaťročia. V obciach Bogdány a Garbovce sa počet obyvateľstva v priebehu polstoročia zvýšil takmer osemnásobne.
Veľmi zaujímavú a vzácnu skupinu prameňov pri dejinách obce tvoria cestopisy a opisy krajiny, v ktorých sú zachytené nielen väčšie a významnejšie mestá, ale aj väčšie či menšie dediny. Dielo, ktoré stojí za zmienku, je z roku 1799, vydavateľom je András Vályi a dielo sa volá Magyar Országnak Leírása (Opis maďarskej krajiny). V ňom sú spomenuté aj obe obce:
BOGDÁNY. Bogdanovce. Obec v Abovskej župe, obyvatelia sú katolíci, leží vo vzdialenosti 1 a pol míle od Košíc, chotár je úrodný; ale nakoľko nemá pastviny, a dreva má tiež málo, je zaradená do druhej kategórie.
GARBÓTZ. Maďarská obec v Abovskej župe, zemepánom je malá farnosť Sv. Štefana, obyvatelia sú katolíci a kalvíni, leží vo vzdialenosti 2 míľ od Košíc, chotár je úrodný; aj lúky sú dobré, ale nakoľko nemá pastviny, a dreva má tiež málo, je zaradená do druhej kategórie.
Už pred rokom 1831 sa vyskytujú často prejavy odporu poddaných na východnom Slovensku, či už individuálne, ale aj hromadne. Zúfalosť z hladu, nedostatku nútilo chudobných roľníkov a želiarov k pokusom o zmocňovanie sa pánskych zásob, hoci boli dobre strážené. Tí ich často pre drobné krádeže prísne súdili. Známy je prípad Michala Deliho z Bogdány, ktorého prichytili pri krádeži, ktorá sa neuskutočnila. Všetko mu na mieste vzali. Dostal aj tri mesiace nútenej práce v okovách a 50 rán korbáčom.
Spomedzi všetkých epidémií, ktoré v prvej polovici 19. storočia zasiahli Uhorsko, najničivejšia bola epidémia cholery. Do Európy prenikla pravdepodobne z oblasti Indie už roku 1830. Najprv sa dostala do Ruska, odtiaľ sa rýchlo rozšírila do severských štátov, Nemecka a do strednej Európy. V júni 1831 zachvátila severovýchod Uhorska. Epidémia v Bohdanovciach vrcholila v auguste, kedy počas mesiaca zomrelo až 19 osôb. Následkom tejto cholerovej epidémie vznikla vo východoslovenských stoliciach vzbura sedliakov, ktorá však bola v krátkom čase potlačená.
V roku 1848 zasiahla Európu vlna revolúcií, ktorá sa v histórii označuje aj ako Jar národov. Išlo o radu občianskych a národných nepokojov, ktoré zasiahli viaceré krajiny starého kontinentu. Hnutie začalo 12. januára 1848 na Sicílii, pokračovalo vo Francúzsku a následne sa revolúcia rozšírila do viacerých krajín Európy vrátane Rakúsko-uhorskej monarchie. Revolúciou sa dosiahlo zrušenie poddanstva, a tým aj povinností, ktoré poddaným vyplývali z urbára. I keď trvalo ďalšie desaťročia, kým sa situácia chudobných zlepšila, zrušenie poddanstva bolo veľkým míľnikom a definitívne ukončilo feudálny systém.
Elek Fenyés vo svojom opise Uhorska vydanom v roku 1851 uvádza, že Garbovce sú maďarsko-slovenská dedina, v ktorej prevažoval počet kalvínov – 106, ale v obci bolo už 100 židov a rímskokatolíkov o niečo menej – 93. Pri problematike národnostného zloženia obyvateľstva je potrebné uviesť, že miestny notár na dotazník Frigyesa Pestyho (z rokov 1864 – 1865) o pôvode obyvateľstva uviedol, že starousadlíci hovorili maďarsky, ale medzi prisťahovalcami sú Slováci – viery protestantskej, starej a gréckokatolíckej.
K priemyselnému rozvoju Rakúsko-Uhorska prispelo budovanie siete železníc. Trať z Košíc cez Slanské vrchy a ďalej prechádzajúca Východoslovenskou nížinou až do Čiernej nad Tisou vznikla ako plynulé pokračovanie Košicko-Bohumínskej dráhy začiatkom 70. rokov 19. storočia. Spolu s dráhou Michaľany – Łupków si od nej Rakúsko sľubovalo pohodlnejší a rýchlejší prístup do odľahlých oblasti Haliča a tiež pozdvihnutie hospodárskej vyspelosti regiónu. Stavba sa začala v roku 1869 a prvý úsek z Michalian do Slovenského Nového Mesta bol otvorený 7. januára 1872. Najbližšia stanica pre obyvateľov Bohdanoviec a Garboviec po otvorení spojenia bola v Nižnej Myšli. Netrvalo však dlho a už v roku 1880 mal vlak zriadenú zastávku priamo v Garbovciach, čo výrazne pomohlo k zlepšeniu prepravy a spojenia miestnych obyvateľov s mestom, ale i okolím.
Bohdanovce sa s Garbovcami spojili v roku 1891 a oficiálny názov po ich zlúčení bol maďarský Garbócz-Bogdány. Vyostrovanie medzinárodnej politickej situácie, ktoré sa začalo ešte v 19. storočí, prakticky vyvrcholilo v prvých rokoch 20. storočia. Politické a spoločenské napätie v tých časoch určite nevládlo len v Rakúsko-Uhorsku, ale práve ono vypovedalo 28. júla 1914 vojnu Srbsku, čím začal najväčší ozbrojený vojenský konflikt v dovtedajších dejinách – I. svetová vojna. Boje trvali do roku 1918 a počas nich sa mohli naplno rozbehnúť aktivity za osamostatnenie Česka a Slovenska od chradnúcej monarchie. 28. októbra 1918 bola v Prahe a o dva dni neskôr, 30. októbra v Martine vyhlásená Československá republika.
Bohdanovce sa stali po vojne súčasťou nového štátneho útvaru – Československa a začala sa písať nová kapitola ich dejín, o ktorej bude nasledujúci článok. Rovnako v pokračovaní článku spomenieme aj tipy na miesta, ktoré sa v Bohdanovciach a v okolí oplatí navštíviť.
Porovnanie štatistických údajov z rokov 1900 a 1910
V roku 1900 bolo v obci celkovo 501 obyvateľov – 220 Maďarov, 11 Nemcov, 270 Slovákov (v štatistike uvedené ako materinský jazyk). Z toho bolo 226 mužov a 275 žien. Mladých do 19. roku bolo 246, seniorov nad 60 rokov bolo spolu 49.
V roku 1910 bolo v obci celkovo 483 obyvateľov – 379 Maďarov, 1 Nemec, 103 Slovákov (v štatistike uvedené ako materinský jazyk). Z toho bolo 221 mužov a 262 žien. Mladých do 19. roku bolo 226, seniorov nad 60 rokov bolo spolu 50.