Pri pohľade na dnešnú Turňu nad Bodvou si len ťažko uvedomujeme, aký obraz o nej mali jej súčasníci v 19. storočí. Práve takýto pohľad nám ponúka dobová tlač – konkrétne maďarský ilustrovaný týždenník Vasárnapi Újság, ktorý v roku 1864 priniesol krátky opis Turne, jej okolia i niekdajšej Turnianskej župy.
Prinášame výber z tohto textu v preklade, ktorý zachytáva nielen krajinu, ale aj spôsob života, mentalitu a každodennosť miestnych obyvateľov.
„Cesta spájajúca Rožňavu s Košicami patrí medzi najmalebnejšie trasy v našej krajine. Po opustení hradu Krásna Hôrka sa na ceste smerom z Turne do Košíc napravo objaví obec Hosszúrét (Krásnohorská Dlhá Lúka) s kaštieľom grófa Györgyho (Juraja) Andrássyho, staršej stavby, no upraveným s vkusom, spolu s parkom; naľavo sa nachádza železiareň a zlievareň v Drnave – tieto slávnostné, a zároveň hlučné prvky dodávajú doline osobitý ráz.
Odtiaľ, keď dorazíme do Hárskútu (Lipovníku), prvej obce Turnianskej stolice, mierne stúpame na hrebeň pohoria tvoriaceho hranicu medzi Gemerom a Turňou (pozn. Soroška), po nákladne vybudovanom násype úzkej tiesňavy. Istý čas kráčame po vrchole, potom sa ocitáme nad strmými skalnými bralami na turnianskej strane; cesta vedúca dolu je spevnená akoby bastiónovým múrom, zatiaľ čo strmosť postupne prechádza do úrodných viníc nad Almášom (Jablonov nad Turňou).
Za týmto miestom sa objaví Görgő (Hrušov), preslávený množstvom povestí a príhod, so starobylým kostolom, ktorého svätyňa spolu s malou vežou stojacou v ohrade prežila pohromu tatárskeho vpádu. O tejto lokalite už bolo zmienené vo Vasárnapi Újság.
Z Hrhova až po Turňu, najmä však po Udvarnok (Dvorníky), sa z cesty otvára pohľad na severný horizont, kde sa medzi skalnými bralami objavuje dvojica protiľahlých skalných stien, len o málo širších než tordská tiesňava. Na ich úpätí leží obec Szádel (Zádiel) bohatá na orechové stromy; podľa nej sa tiesňava nazýva Szádelská (Zádielska) dolina.
Podrobnejší opis tejto nádhernej doliny prenechávame na inú príležitosť; tu len spomenieme ľudovú povesť, podľa ktorej počas bojov synov Attilu jeden z prenasledovaných kniežat preletel na okrídlenom koni cez doliny i vrchy a pri úteku preskočil túto skalnú priepasť z jednej strany na druhú. V jednom kameni sa dodnes ukazuje prirodzená priehlbina v tvare konskej podkovy vysvetľovaná ako „stopa koňa Attilovho“.
Približne pol míle od Dvorníkov leží mestečko Turňa, sídlo stolice, s malou, no vkusnou poschodovou budovou župného domu, čistými a usporiadanými ulicami. Ruiny starého hradu, starobylý kostol a starý kaštieľ robia vzhľad tohto mestečka skutočne zaujímavým.
Starý hrad bol už podrobnejšie opísaný vo Vasárnapi Újság. Turňu založil prvý z rodu Bebekovcov v období, keď vznikali aj hrady Csetnek (Štítnik), Gombasek, Plešivec, Krásna Hôrka, Szádvár a Szögliget – ako výsledok ich moci a činnosti, na obranu, ale zároveň aj na zastrašenie.
Na našom obrázku vidno starobylý turniansky kaštieľ, v pozadí bývalý kostol a ešte ďalej zrúcaniny hradu; v popredí je rozľahlá záhrada kaštieľa s veľkým prírodným jazerom. Tento kaštieľ bol postavený podľa podoby zničeného hradu v rokoch 1686 – 1690 s vežami a okolo roku 1748 bol rozšírený o hospodárske budovy.
Patril grófskym rodom Gyulayovcov a Keglevichovcov spolu s mestom Turňa; dnes je majetkom grófa Bélu Keglevicha. Jazero sa dnes udržiava čisté, s výnimkou rákosia slúžiaceho na chov kačíc; záhrada bola v novšom období čiastočne upravená, no kúpeľný dom stojaci na južnom okraji jazera smerom k mestu začal pustnúť.
Pritom aj taká malá obec, akou je mestečko Turňa, najmä teraz, keď je sídlom župy, by vedela tieto kúpele v opravenom stave veľmi dobre využívať. Aj by sa patrilo, aby toto čisté, hoci skromné, no upravenými ulicami a zachovalými domami tvoriace pôvabné mestečko malo poriadne kúpele.
Celé mesto Turňa pôsobí ako ovocná záhrada v tejto malej, rovnako záhradnej časti Turnianskej stolice smerom na východ. Obýva ho pracovitý, roľnícky ľud, pevne zakoreneného maďarského pôvodu, so živým temperamentom. Ich odev sa viac podobá abovskému než gemerskému.
Susedná obec Somogyi (majetok rožňavského biskupstva) sa vyznačuje silnými a pekne stavanými ženami, ktorými sa Turnania chvália ako niečím široko-ďaleko nevídaným. Ich nárečie zodpovedá rožňavským jazykovým zvyklostiam, s menším podielom cudzích slov. Takéto nárečie sa nevyskytuje v celej župe, ale iba v meste Turňa a v severných a západných častiach župy; južné oblasti už hovoria podobne ako obyvateľstvo borsodského okolia Szendrő.
Ozdobou tohto mestečka je – primerane jeho veľkosti, no vkusne postavený (hoci nie celkom nový) – župný dom. Na chválu tejto malej župy, hoci je to kamenistý kraj, treba povedať, že po jej výborných cestách je cestovanie príjemné – s výnimkou cesty vedúcej cez Jósafo do Gemera smerom na Aggtelek, ktorá dá cestujúcemu poriadne zabrať, takže o nej možno povedať: každé pohodlie má svoj pôst.“ Uverejnené vo Vasárnapi Ujság, 27. marec 1864
Opis Turne a okolia z roku 1864 je dnes cenným svedectvom o tom, ako sa na tento kraj pozerali jeho súčasníci. Aj po viac než 160 rokoch v ňom možno rozpoznať mnohé črty, ktoré sú pre tento región typické dodnes. Dobová tlač tak ponúka nielen obraz minulosti, ale aj zrkadlo, v ktorom možno hľadať kontinuitu s prítomnosťou.
Autor: HistoricKE