Ingrid Kuľková pracuje ako IT administrátor v košickej pobočke Slovenskej akadémie vied. V rozhovore nám povedala, ako sa jej robí medzi samými chlapmi aj o tom, aké to bolo pre dievča študovať techniku za socializmu.
V košickej pobočke Slovenskej akadémie vied pracujete v ústave experimentálnej fyziky. Čo je vašou prácou?
Pre SAV pracujem ako administrátor gridovej farmy. Zodpovedám za technickú stránku projektu. Mojou prácou je primárne dohliadať na správne inštalovanie aktualizácii na náš systém a takisto monitoring chýb. Ráno prídem do práce, pozriem si, čo sa stalo v mojej neprítomnosti a ak niečo nesedí, snažím sa to opraviť. Okrem vlastného monitorovacieho systému nás kontrolujú aj z Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN), odkiaľ nám tiež chodia pripomienky, čiže dohliadam na to, aby všetko fungovalo tak ako má a mohli sa robiť ďalej pokusy.
Aké to bolo za socializmu chodiť na technicky orientovanú vysokú školu? Ešte aj v dnešnej dobe sú dievčatá na technických odboroch skôr raritou.
Na štúdium mám veľmi príjemné spomienky. Chlapci nám celkom pomáhali. Na celý ročník, asi 150 ľudí, nás bolo 14 dievčat, takže boli radi, že majú nejaké dievčatá v ročníku.
Ja som išla študovať techniku tak trochu z trucu. Mama chcela, aby som išla študovať stavbárčinu, pretože obaja moji rodičia sú stavbári. Ja som si ale povedala, že pôjdem študovať niečo iné. Skončila som odbor automatizačná technika, čo bol odbor medzi strojárskou a elektrotechnickou fakultou. Ukázalo sa, že to nebolo až také zlé, lebo sa s tým dalo orientovať v rôznych odvetviach.
Ako ste sa nakoniec dostali do Slovenskej akadémie vied?
Moje hľadanie práce bolo trochu prvoplánové, našla som si inzerát v novinách, v ktorom hľadali pracovníka do detektorového laboratória v ústave experimentálnej fyziky. Prihlásila som sa viac-menej z recesie. Na moje prekvapenie som to miesto dostala a odvtedy tam pracujem už viac ako 25 rokov.
Ako sa vám pracuje v prevažne mužskom kolektíve?
Ja som si už na mužský kolektív zvykla. Mužský kolektív funguje na úplne iných princípoch, ako ženský. Zvykla som si na ich „chlapské maniere“, napríklad ich strohé vyjadrovanie. Ak niečo povedia, presne to myslia. Netreba čítať medzi riadkami. Mne ako žene sa tam ľahko pracuje, keď nemusím počítať s intrigami a klebetami.
U nás je hlavnou témou vždy veda. Ani pri pive nerozprávajú o veciach typu futbal, nech sa téma dostane kamkoľvek, oni to obratne dovedú naspäť k fyzike.
Čo hovoríte na to, že technické odbory a práca v nich sú stále doménou mužov?
Ženy si často vyberajú prácu, v rámci ktorej by mali čas aj na rodinu, naša práca je často o pracovaní „od svitu do mrku“ a myslím, že ženy aj preto takýto typ práce nevyhľadávajú. Ale myslím si, že sa to za posledné roky trochu predsa len zmenilo.
Minule som tak rozmýšľala nad tým, že už by som ani nedokázala nič iné robiť. Projekt, na ktorom v ústave pracujeme, je pre nás všetkých dôležitou súčasťou života. Ja na ňom robím už asi 10 rokov Niekedy mám pocit, že už neviem rozmýšľať ako žena a rozmýšľam ako chlap, pri mojom kolektíve v práci.
Ako je to u vás doma? Ako zvláda vašu prácu manžel a deti?
Manžel robí pre CERN a naše deti zdedili technické nadanie po rodičoch, všetky tri sú orientované technicky. Myslím, že to je vidieť na našej rodine na prvý pohľad. Môj manžel je napríklad veľmi organizovaný a zo všetkého si robí zoznamy. Ak mu v nich niečo nevyjde, dokáže ho to rozhodiť. Ja som v tomto asi trochu spontánnejšia. Deti študujú a zatiaľ sa nesťažujú na to, že sme obaja s manželom takto zameraní.
Autor: MARTIN MAJDÁK