Žijúca legenda Berenhaut: Na olympiádu sa dostal za 5-tisíc korún, rozhneval Brežneva

KošiceŠport

„Vidíte ho, on doma neposedí. Stále ho to niekam ťahá,“ povedala mi raz počas prípravného zápasu Young Angels Košice manželka pána Róberta Berenhauta netrpezlivo prešľapujúc z nohy na nohu. Sama by bola v tej chvíli oveľa radšej doma, či v nejakej z košických cukrární.

Foto
Róbert Berenhaut / KOŠICE ONLINE

Pokorne sa však zhostila roly taxikárky a sledovala manžela, v ktorého archíve sú tisícky a tisícky záberov zvečňujúce stovky osobností. A hoci v tom zápase nešlo o body do tabuľky a na výsledok toho zápasu si už nepamätajú ani samotné hráčky, jemu to jednoducho nedalo a musel byť tam. Priam pod košom, s fotoaparátom Nikon zaveseným okolo krku.

„Basketbal je moja láska,“ prehodil so šibalským úsmevom Pán fotograf. „To je môj šport, pretože som ho sám hrával na divíznej úrovni. V tom čase sme trénovali raz týždenne, hodinku dve. Hrali sme to z pasie a stále hovorím, že je to šport džentlmenov a inteligentných ľudí.“

Doma neobsedí

Hlboký vzťah k basketbalu vznikol počas obdobia, keď ho aktívne hrával za kluby Spartak a Vesna. S rovnakou vášňou však pristupuje ku všetkým športom a v Košiciach niet športoviska, ktoré by počas svojej kariéry nenavštívil.

Keď sa blíži víkend, alebo iný deň športového zápasu, mňa to jednoducho ťahá na ihrisko. Medzi športovcami sa cítim dobre,“ definuje svoj vzťah k športu Róbert Berenhaut.

Cestu mu ukázal holub Galamboš

Športové emócie totiž hltal s nadšením už od útleho detstva. „Nebudete mi veriť, ale prvý košický Medzinárodný maratón mieru som zažil ako štvorročný. Čiže pred 86 rokmi. Z Geče sme sa vtedy vydali na bicykloch s rodičmi na tú veľkú križovatku do Hanisky. Vtedy som tomu veľmi nerozumel, ale páčilo sa mi ako ľudia kričali Galamboš do toho! Myslel som si, že Galamboš je nejaký holub, ale neskôr som sa dozvedel, že ide o štvornásobného víťaza košického maratónu. Ľudia mu fandili, pretože bol robotníkom a brali ho teda ako nášho človeka,“ rozosmial sa deväťdesiatnik, ktorý oslávil svoje okrúhle životné jubileum 22. júla.

Ako malý chlapec nemohol tušiť, že trvalou súčasťou histórie košického maratónu sa stane aj on sám. Jeho meno síce nebude nikdy vytesané na pylóne víťazov, no v metropole východu je určite známejšie ako drvivá väčšina tých, ktorých zvečnil v momente preťatia cieľovej pásky.

„Kedy som fotil svoj prvý maratón?“ poškrabe sa vo svojich bielych vlasoch. „Bolo to asi v roku 1949. Potom som odišiel na dva roky na vojnu a keď som sa vrátil, stretol som sa s pánom Bukovským. Požiadal ma, či by som mu občas neprispel do jeho bohatého archívu nejakými zábermi.“

Maratónska legenda

Slovo dalo slovo a odvtedy „cvakal“ maratóncov v košických uliciach takmer sedemdesiatkrát. „Mám ich asi 67. Okrem vojenčiny som totiž vynechal ešte jeden ročník. Išlo o to, že som sa musel zúčastniť karpatskej operácie. Bola tam vtedy prítomná sovietska generalita a tak ma tam poslali.“

Nebolo legendy, ktorú by pán Berenhaut nezvečnil na svojich snímkach. Azda najviac zarezonovala jeho fotka legendárneho Abebe Bikilu. „Tri dni som s ním chodil. Bikila totiž pricestoval do Košíc s predstihom a trať do Sene si bol zabehnúť aj na nečisto. Mal pridelené auto, ja som bol v tom druhom,“ hovorí hrdým tónom muž, ktorý bol vyše tridsať rokov šéfom sprievodného nákladného auta pre novinárov. K tomuto statusu patrila zodpovednosť, odmenou bola spokojnosť kolegov i zber nevšedných zážitkov. „S Leonardom Edelenom (americký víťaz MMM z roku 1963, pozn. red.) mám jednu veselú príhodu. Vybehol na trať a zrazu zistil, že svieti slnko a on nemá čiapku. Vytiahol teda kapesník, urobil si na ňom štyri uzlíčky a v tom behal. Keď pribehol na Hlavnú ulicu, táto „čiapka“ mu spadla a keďže už bola špinavá, hodil mi ju do auta. Cenný kúsok histórie.“

Spoluprácu s Maratónskym klubom si cení hlavne preto, že cíti pozitívnu spätnú odozvu. Tá už totiž nie je v dnešnej dobe bežnou vecou.

„Sú šikovné kluby, ktoré majú vzťah k fotografiám a prejavujú záujem o históriu. Maratónci, ale aj vodáci sa „zmocnili“ môjho archívu a postupne ho digitalizujú. To ma samozrejme teší, pretože takto bude história zachránená,“ teší sa vždy elegantne oblečený pán, no jedným dychom ponúka aj negatívny príklad. „Opak predstavuje futbal. Všetky kluby postupne zanikali. Nemáme VSS, nemáme ZŤS, nemáme VSŽ či slávnu Lokomotívu. Majitelia sa tam menili ako na bežiacom páse a tí noví nemali záujem o archivovanie vlastnej histórie.“

Ďakuje Rezešovi

On sám mal pritom k futbalu vždy veľmi kladný vzťah. „Vďaka pánovi Rezešovi som pochodil pol sveta. Bol to múdry človek, ktorý vedel, čo znamenajú pre športový klub novinári. Pochopil, že keď už objednal lietadlo, tak bolo výhodné zaplniť voľné miesta novinármi. Oni mu potom urobili skvelú reklamu. Na druhý deň písali všetci o FC Košice. Vďaka nemu som bol trikrát na britských ostrovoch,“ usmieva sa legendárny fotograf.

Ako však potvrdí každý novinár, takéto pracovné cesty nie sú o spoznávaní pamätihodností. Keď sa totiž zápas skončí – neraz v neskorých nočných hodinách – začína fáza spracovania získanej suroviny. „Ráno o tretej sme došli, urobil som pár záberov, vyvolal som film, išiel som si na pol hodinu zdriemnuť a už som posielal fotky na Slovensko. Ráno o ôsmej boli fotografie na stole športového oddelenia. Dnes si kluby neuvedomujú, čo stojí jedna strana v novinách. Ak by si ju mali zaplatiť, tak sa nedoplatia. V porovnaní s tým je pre nich nič investovať do jednej cesty pre novinára. Súčasní funkcionári sú v tomto bohužiaľ neschopní.“

Hektika doby ho nestrhla

Doba sa jednoducho zmenila. Zároveň zdigitalizovala a zdynamizovala. Čitatelia už nestoja ráno pred novinovými stánkami čakajúc na čerstvý výtlačok novín. Fotky zo zápasov nájdu na internete už v priebehu zápasu. Digitálny fotoaparát už má pekných pár rokov aj pán Berenhaut, no táto uponáhľaná doba mu už nevonia a do pretekov o najrýchlejšie vydanú fotku sa nehlási.

„Fotenie na film ma naučilo úspornosti. Po tom, čo som prešiel na digitál, fotím naďalej šetrne,“ usmieva sa 90-ročný bard. „Stojíme na nejakom zápase a kolega sa ma pýta – koľko ste už nafotili. Vravím, desať obrázkov. A on ich má už 500. Cvaká odušu. Ja som bol 50 rokov zvyknutý šetriť zábery. V redakcii sa ma totiž vždy opýtali – koľko filmov si minul? Na prvom máji som vycvakal okolo štyri filmy, čiže 60 záberov. Aj tak potom uverejnili len desať fotiek. Bol to iný svet.“

Byť fotografom v minulom storočí bolo niečím. Dnes sa ľudia s aparátmi vyrojili ako huby po daždi a moderná technológia robí fotografa aj človeka bez špeciálnych znalostí či talentu.

„Každý si myslí, že keď si kúpi fotoaparát za 300 eur, tak už je fotoreportér,“ vraví R. Berenhaut a následne sa na pár sekúnd odmlčí. „Viete, naša generácia  musela toto remeslo ovládať. Museli ste vedieť fotografovať, vedieť vyvolať film, urobiť fotografie pod zväčšovákom, vedieť to vyrezať, pridať texty. Až pri vyvolaní filmu ste navyše zistili, či máte potrebnú fotku. Neraz sme veru poriadne tŕpli, pretože ak by ste náhodou nemali dobrú fotku nejakého generála, alebo člena strany, tak by vás obvinili, že ste to urobili naschvál. Vždy som si teda so sebou bral pre istotu dva fotoaparáty.“

Zbierka a lá Schuster

V tomto smere mal na výber z pestrého výberu aparátov. Vo svojej vitríne sa mu začali hromadiť a výsledkom je jedinečná zbierka s muzeálnymi parametrami.

Sú aj väčší zberatelia ako ja,“ máva rukou. „Ja mám všetky aparáty ako dary. V tomto smere fungujem ako bývalý prezident Schuster, ktorý si na zahraničných cestách pýtal lietadlá. A tak som postupoval aj ja. Keď som prišiel do nejakej redakcie, tak som sa opýtal – nemáte nejaký nepotrebný aparát? Niekedy mi dali aj tri. Všetky sú v takom stave, že by sa s nimi dalo fotiť. Dnes už však do nich nezoženiete filmy.“ Prestali ich vyrábať.

Vybrať z toľkých cenných kúskov ten najcennejší je náročné, no pán Berenhaut má v tomto jasno: „Hasselblad,“ odpovedá hrdo. „Keď ho mám v ruke, tak môžem hovoriť príhodu o tom, že tento fotoaparát bol na Mesiaci. A že jeho zadná časť je snímateľná.  S úsmevom hovorím, že keď raz bude niekto organizovať turistický zájazd na Mesiac, tak sa prihlásim a poviem mu, za ktorou skalou je odložený.“

Vo svojej domácom archíve má vyše 30 000 políčok z dvadsiatich druhov športu. Vo svojom byte má navyše stále tmavú komôrku, v ktorej si vyrába farebné i čierno-biele fotografie. „Dnes to už nerobí nikto. Musím však povedať, že aj ja som si po osemdesiatke kúpil notebook a naučil som sa fotky spracovávať aj digitálne.

Technika ide neustále dopredu a ceny nových fotoaparátov sa pohybujú v tisícoch. Róbertovi Berenhautovi však stačí to, čo má a pri svojom dôchodku vo výške 460 eur na veľké investície nepomýšľa. „Jóój, ja mám veru vysoký dôchodok,“ vraví so šibalským úsmevom. „Ale mám to vypočítané. Počul som, že idú zvýšiť cenu rohlíkov, alebo chleba. Kupovať teda budeme to, čo bude lacnejšie. A ak by som náhodou zomrel ja, alebo manželka, tak sa tá druhá osoba rozhodne, či bude iba obedovať, alebo iba večerať.“

Foto
Pre Róberta Berenhauta je každý zápas sviatkom. Aj preto chodí stále oblečený v obleku / KOŠICE ONLINE

Chcete ísť na olympiádu?

Peniaze boli a budú, no spomienky zobrazené na jeho fotografiách sú večné. A rovnako tak aj príbehy spojené s ich získavaním.

„Viete ako som sa dostal na olympiádu?“ vracia nás fotograf so slabnúcim telom, no bystrou mysľou do roku 1972. „Išiel som po Hlavnej ulici a v jednej malej výkladnej skrinke bol plagátik, ktorý hlásal: Chcete ísť na olympiádu? Vbehol som teda dnu a kričím – ja chcem ísť na olympiádu,“ hovorí R. Berenhaut s rovnakým nadšením aké ho zdobilo pred 47 rokmi. „Pani sa ma však opýtala na vek a keď som povedal, že mám 34 rokov, tak ma schladila. Vekovo som už nespĺňal požiadavky Cestovnej kancelárie mládeže.“

Odhodlaný fotograf sa však nevzdal. Rýchlym krokom zamieril na Krajský výbor Československého zväzu mládeže, kde predtým pôsobil sedem rokov ako predseda. „Povedal som – robil som vám propagáciu? Všimli ste si, že na nástenkách sú všetko moje fotografie? Nie som teda člen politicko-výchovnej komisie? A tak mi to dali na papier. Povedal som im, aby mi tam nabili čo najviac pečiatok a napokon mi dali cez Bratislavu schválenie. Mohol som si tak kúpiť zájazd do Mníchova za 5000 korún.“

Po príchode do nemeckej metropoly ho ako prvý ohúril majestátny olympijský štadión. „Postavili ho z trosiek z mesta rozbombardovaného počas vojny. Nahrnuli to na kopu, osadili sedadlá a hore natiahli celtu. Kým sme to obdivovali, otvorila sa brána a tam sa objavil predseda košického maratónu pán Margita. „Róbert, čo ty tu robíš?“ Reku, kúpil som si zájazd v CKM a trochu si tu chcem pofotiť. V tom k nemu pristúpil Štefan Mašlonka a vymysleli plán, ako mi pomôcť. Posunuli mi svoju akreditáciu, ktorá na sebe nemala fotku ani meno. A tak som sa nečakane dostal priamo do olympijskej dediny.“

V tej chvíli sa cítil ako Alenka v ríši divov. Ako prvá sa pred ním zjavila maďarská futbalová reprezentácia. „Cvak jeden záber!“ Ide ďalej a tam československá atletická výprava. „Dievčatá, tu si vás odfotím pri družnej debate.“ Po krátkom „fotoshootingu“ ho zaujali obrovské postavy amerických basketbalistov. „S nimi som menil odznaky.“

Po ukojení fotoapetítu objavila malá slovenská výprava jedáleň plnú južného ovocia. To mali doma iba sporadicky.

„Z tých fotiek som potom zaplnil celé vydanie časopisu Štart. Z Československa tam totiž vtedy nebol žiadny fotoreportér. Náklady za zájazd som si tak splatil z osemdesiatich percent,“ spomína s úsmevom Róbert Berenhaut.

Mníchov opustil tesne predtým, než vstúpila táto olympiáda do histórie niečím úplne iným, než boli góly, body a sekundy. Pri teroristickom útoku tam prišlo o život jedenásť izraelských športovcov.

Objektívom mieril do hlavne samopalu

Trpkú pachuť ľudskej tragédie však zažil aj on sám. V roku 1978 bol jedným z prvých, ktorí zažili márny boj deviatich pasažierov električky číslo 6 pri košickom amfiteátri. Desať rokov predtým zažil na vlastnej koži neslávne slávne udalosti na Námestí osloboditeľov.

Fotoreportér za starých čias nemal pracovný čas. Museli ste byť v strehu 365 dní v roku. 21. augusta 1968 mi zazvonil v noci telefón. Boha ti Róbert, ty chrápeš? Veď nás obsadili Rusi! Choď na blok a pozri sa na Košickú Novú Ves. A tam už tiahli tanky, transportéry, svietili reflektory. Obsadzovali nás od východu,“ spomína smutným hlasom R. Berenhaut.

Vpád sovietskych vojsk v ňom vyvolal silné pocity. „Okrem toho, že sme to nevedeli pochopiť, bolo to aj trápne a nepríjemné. O polnoci sme hovorili so šéfom, čo mám robiť. Sekretariát mal zasadať o ôsmej a tam sa malo rozhodnúť o tom, či budeme Rusov vítať, alebo ich haniť. Nikto nevedel, čo má robiť,“ približuje udalosti z pamätnej noci.

Čakanie na pokyn od šéfredaktora ukončil telefonát o pol desiatej. Jeden píšuci a jeden fotograf pôjdu na Námestie osloboditeľov.

„Tam sa kumulovalo sovietske vojsko. Išiel som tam teda s nebohým Vladom Kalečukom. Mojou úlohou bolo urobiť pár fotiek a on mal ako kvalitný spisovateľ popísať situáciu.“

V tom čase budovali hotel Slovan a oduševnený fotoreportér sa tak začal štverať na stavbu. Ako plot slúžil tenký múr z tehál. Čo čert nechcel, jeden z ruských tankov sa chcel vyhnúť nejakému civilistovi a nabúral do toho múra.

„Tehly sa rozpadli a bolo jasné, že bude zle. Ľudia to vnímali ako agresiu a tie popadané tehly začali hádzať do sovietskych vojsk. Ja som stál hore s teleobjektívom a zrazu vidím, ako na mňa pozerajú sovietski vojaci. Namierili na mňa. Zodvihol som teda teleobjektív a kričal som – to je fotoaparát, nie panzerfaust!“ dvíha hlas aj po vyše päťdesiatich rokoch. „Kolega na mňa zakričal, Robo, odchádzame! Toto bude prúser, tí ľudia hádžu tehly a to nedopadne dobre.“

Pokusu o posledný detail zabránila ruka kolegu, ktorá ho stiahla za rukáv. „Na Roosveltovej ulici som mal auto a kým sme do neho nastúpili, ozvalo sa – ratatatata. Už to niekto dostal. Potom som sa dozvedel, že bolo zabitých sedem ľudí.“

Rozhneval Brežneva

To, že to súdruhovia myslia s obranou socializmu vážne, vytušiť Róbert Berenhaut už 2. augusta, keď dostal pokyn zdokumentovať schôdzku Leonida Brežneva s Alexandrom Dubčekom v Čiernej nad Tisou.

„Nafotil som ich od záchodov na železničnej stanici. Oproti bolo totiž kino, v ktorom bolo to rokovanie. Tú fotografiu si potom vyžiadala agentúra ČTK a bola publikovaná na celom svete. Pravda, nie všetci boli šťastní,“ spomína s úsmevom autor slávnej fotografie, ktorá dostala kompetentných do pozoru. „Tri dni ma nebolo! Skrýval som sa, pretože som vedel o silnom hneve Brežneva. Naložil našim policajtom, že som ho mohol zastreliť a že to nebolo zabezpečené. Určite prišli o prémie na pol roka.“

Pohľad na prešedivelé delegácie súdruhov mu ostali vyleptané do pamäte. „Po schodoch išli s pohľadmi upretými na schody. Boli pomalí ako korytnačky. Tak ako som ja dnes. Všetko to boli papaláši nad 70 rokov,“ upozorňuje čerstvý deväťdesiatnik a pripája krátky vtip dokumentujúci vtedajšiu situáciu: „Súdruhovia vstaňte, prinášajú ÚV KSS.“

To všetko je už minulosť a dnes je Róbert Berenhaut vďačný za každý nový deň.

„Ráno skontrolujem čo všetko ma bolí a potom sa poďakujem Bohu, že som stále tu,“ vraví pokojným tónom Róbert Berenhaut a v závere nášho rozhovoru berie do rúk paličku. Od istého času svoju vernú družku. „Vidíte, už sa bez nej nezaobídem. Párkrát sa mi stalo, že som spadol a malo to nepekné následky. Ďaleko viac ma však bolí súčasný stav košického športu. Všetko je tu zničené. Z tohto dezolátneho stavu sa mi chce plakať...“

Autor: PETER JESENSKÝ

Komentáre