Turistický projekt Zimná výzva 4 ponúka vrcholy náročné i úplne pohodové. V rámci svojej cesty na Spiš som sa rozhodol vyskúšať po jednom z oboch súdkov – Prednú hoľu a Kvetnicu.
Hneď na úvod je dobré povedať, že výstup na Prednú hoľu otvára zaujímavé možnosti aj pre lyžiarov a skialpinistov. Na najvyšší vrch Národného parku Slovenský raj (1545 m n. m.) sa totiž vyberieme z parkoviska lyžiarskeho strediska Vernár a športovo založené rodiny si teda môžu vybrať. Ten kto preferuje lyžovanie, zotrvá v stredisku, turisti sa vydajú nahor po vlastných a ako som sa na vlastné oči presvedčil, toto miesto je veľmi atraktívne aj pre nadšencov skialpinizmu. Na rozdiel od oblasti Vysokých Tatier ich tu navyše neskasírujú a dlhý zjazd z vrcholu najvýchodnejšej 1500-vky Nízkych Tatier ponúka kombináciu otvorenej prírody a parádne upravenej zjazdovky v dolnej časti.
Poďme však pekne po poriadku. Po príchode na parkovisko spomínaného strediska vo Vernári ma víta pán z parkovacej služby, ktorý ma našťastie nevíta typicky slovensky – čiže požiadavkou na zaplatenie parkovného (to sa tu nevyberá), ale do rúk mi vkladá papierik s ponukou denného menu v priľahlej reštaurácii. Zatiaľ čo všetci naokolo obúvajú lyžiarky, ja sa vydávam na zelenú turistickú značku. Úvodná fáza je pomerne náročná, lesnou prístupovou cestou sa totiž potrebujem dostať na vrchol zjazdovky. To, čo trvá lyžiarom na vleku pár minút, je v mojom podaní slušná zahrievacia polhodinka (cca 1,7 km). Ten výhľad z vrcholu zjazdovky však stojí za to a nasledujúca pasáž ponúka priestor na výdych. Po pár stovkách metrov sa začne terén opäť slušne dvíhať a zvážnicou popri lese prechádzam bozkaný príjemnými slnečnými lúčmi. V tej chvíli mi neprekáža ani tých -5, ktoré sú zásluhou slušného stúpania takmer nepoznateľné.
Ešte prechod lesíkom a zrazu vstupujem do iného sveta. Otvorená zasnežená pláň je bičovaná vetrom a nad lúkami sa krútia víry metajúce napadaný prašan. Pohľad doľava na oblasť Prednej hole navyše neveští nič dobré. K vrcholu kopca sa sťahujú sivé mračná a vetrom začínajú poletovať vločky snehu. Ich intenzita naberá na obrátkach a po príchode k smerovníku Morna (1465) sa už cítim ako polárny bádateľ. Zamrznutá brada sa sfarbila na bielo, no keďže stúpam stále do kopca, zima mi rozhodne nie je. Povzbudením sú navyše údaje na smerovníku – ostáva už len 15 minút a menej ako sto výškových metrov.
Záverečná fáza vedie krásnym ihličnatým lesom, no nebyť hlbokých vyšliapaných stôp, jeden by sa tu mohol pokojne aj stratiť. Približne v polovici tohto úseku stretávam prvú živú dušu od lyžiarskeho strediska – osamelého skialpinistu. Po krátkom rozhovore sa od neho dozvedám, že on už na samotný vrchol nejde a z fázu stúpania práve mení na príjemnejšiu časť – freeridový zjazd nadol. Navzájom si zaprajeme šťastie a ja už nekompromisne smerujem snežnými dunami k môjmu vrcholu. Ešte pár minút a zrazu sa ocitám v skalnatej oblasti, ktorej dominuje vrcholové bralo so smerovníkom Predná hoľa (1545).
Hoci je táto hoľa na rozdiel od známejších hôľ ako sú Kráľova či Kojšovská výrazne zalesnenejšia, vietor je tu rovnako nepríjemný. V kombinácii s mínusovou teplotou a snežením je registrácia dosiahnutého vrcholu v mobilnej aplikácii Zimná výzva pomerne nepríjemná a veľmi rýchlo si prestávam cítiť končeky prstov. Ešte pár fotiek a tak ako to už v prípade vrcholov hôľ býva, namiesto dlhého posedenia radšej rýchlo zbieham späť do lesa, ktorý je najlepším štítom pred nepríjemným vetrom.
Cesta späť však opäť raz potvrdzuje, že počasie v horách je vrtošivé ako nálada nevesty pred sobášom. Sneženie razom utícha a biele stráne sa opäť trblietajú od svetelných lúčov. Nadol to navyše ide vždy oveľa ľahšie ako nahor a miestami tak vŕzgajúcim snehom skôr bežím, než schádzam. Počas klesania stretávam druhého skialpinistu, ktorý sa v pote tváre poctivo posúva smerom nahor. Takúto drinu už mám našťastie za sebou a krokom Johna Travoltu prichádzam na vrchol zjazdovky. V tejto chvíli ľutujem, že nemám na nohách lyže. Krásne upravený svah láka ako pohár šampanského v posledných minútach kalendárneho roka, no ja ho musím zbehnúť po svojich. V peknom slnečnom počasí je to už ale taký zbeh za odmenu a po príchod na parkovisko vyťahujem z auta odložený papierik s denným menu. Kulajda a hovädzie s tarhoňou padnú po trojhodinovej turistike vhod a keďže mi mala podľa manuálu trvať tri hodiny len cesta nahor, k dispozícii mám slušnú porciu ušetreného času. Rozhodnutie je teda jasné – ide sa ešte na Kvetnicu.
Zatiaľ čo Predná hoľa predstavovala vážnu zimnú turistiku, okruh v Kvetnici nad Popradom je vyloženou pohodičkou a pre miestnych je táto oblasť niečo ako Horný Bankov pre Košičanov či Cemjata pre Prešovčanov.
Od zamrznutého jazierka s korčuľujúcimi sa deťmi prechádzam nádherným ihličnatým lesom k zatopenému lomu s dreveným fotooknom. To ponúka krásny pohľad na vodnú plochu i Vysoké Tatry. Tie sa mi však dnes ukryli a tak si užívam aspoň informačné tabule, drevené sochy a hlavne naozaj krásnu prírodu. Krátkym trojkilometrovým okruhom sa vraciam k autu z ponuky Zimnej výzvy si tak za jeden deň odškrtávam hneď dva vrcholy. Dohromady mám v nohách 15 km s prevýšením necelých 800 metrov a výlet na Spiš zakončím večerným hokejovým zápasom v Spišskej Novej Vsi.
