Pľúšť, hnusoba, radšej ostať doma. Pri aktuálnom pohľade z okna si to asi povie nejeden z nás, no vášnivý turista sa odradiť nenechá. Tam hore je ešte stále dostatok snehu a napriek daždivým podmienkam na dolniakoch sa vyplatí vybrať zo skrine vibramy a nasmerovať si to do kopcov.
V rámci nášho postupného putovania Zimnou výzvou PSK sa dnes vyberieme na čarovnú Rozhľadňu na Čarnej Hure. Toto miesto ma prvýkrát ohúrilo pred pár rokmi v rámci cyklistickej Vrchárskej koruny Šariša a už vtedy som si vravel, že to tu musí byť krásne aj v zime. A veruže, Hura nesklamala.
Hneď na úvod upozorňujem, že fotky v článku nemusia zodpovedať súčasnej realite. Túto túru som totiž absolvoval pár týždňov dozadu a vtedy v horno-šarišskom regióne vrcholilo snehové bláznenie. Úprimne priznávam, že výsledkom bolo náročné brodenie snehom po kolená a išlo o podmienky pre extrémnych fajnšmekrov. Aj preto som si vtedy povedal, že ak si to majú užiť i rodiny s deťmi či sviatoční turisti, treba trošku počkať. Teraz by to už však malo byť oveľa komfortnejšie.
Východiskovým bodom túry bude obec Krásna Lúka, ktorá sa nachádza približne dvanásť kilometrov severozápadne od Lipian. Auto parkujem priamo pri kostole a práve tu vystúpia i turisti, ktorí sa rozhodli pre presun autobusom. Hneď pri ceste je neprehliadnuteľná tabuľa upozorňujúca na rozhľadňu a ponúkajúca aj zopár fotografií a základných údajov trasy. Hlavný údaj hovorí, že ma čakajú necelé štyri kilometre, pričom tie prvé budú pohodové. Rezkým krokom teda nastupujem na modrú značku a pomedzi rodinné domy mierim na šíre pole.
V čase mojej návštevy bolo pole zaviate dunami snehu a to, čo trvalo v lete na bicykli pár minút, predstavovalo tentoraz strastiplnú polárnu expedíciu. Teraz to už bude určite oveľa príjemnejšie, pričom pozitívom túry je fakt, že samotnú rozhľadňu máte počas celého prechodu poľom na očiach. Na Čarnej Hure sa totiž týči ako maják.
Cesta z dediny k lesu meria približne 2,3 kilometra a v ideálnych poveternostných podmienkach ide skôr o príjemnú prechádzku, než náročné šliapanie. To sa však rýchlo zmení. Po príchode k hore dáva smerovník dve možnosti – vystúpiť nahor po prudšej modrej značke, alebo ísť dlhšou zvážnicou. Vyberám si prudšie serpentínky, na začiatku ktorých sa nachádza malebná kaplnka s lavičkou.
Nasleduje rýchle naberanie výškových metrov, no ciky-caky cestička ma jednoducho baví. Obzvlášť, keď v lese zahliadnem nebojácne srnky, ktoré ma pozorujú priam výsmešným pohľadom. Akoby im pripadalo vtipné, že sa zo mňa napriek mínusovým teplotám lejú potoky potu. Využívam možnosť zastaviť, odfotiť si tieto lesné pózerky a aspoň na okamih vydýchnuť.
Po prekonaní hlavného stúpania stretáva modrá značka hlavnú zvážnicu a ostáva už len zdolať záverečné stovky metrov. Tie sú pomerne prudké a v hlave mi ožívajú spomienky na to, ako som tu musel tlačiť bicykel na nepríjemnom kamenistom povrchu. Ten je teraz ukrytý hlboko pod snehom, ale drina je to podobná.
Pevná vôľa všetko zdolá a zrazu sa predo mnou víťazoslávne objaví drevený smerovník Rozhľadňa na Čarnej Hure – 1030 m.
Všetka námaha je zrazu zabudnutá a toto úchvatné miesto vás jednoducho dostane. Miestni dobrovoľníci tu postavili krásnu rozhľadňu, ktorej stavba je zdokumenovaná na fotografiách. Pohľady na pohoria Branisko, Bachureň, Stráže, Čergov, Spišskú Maguru i Pieniny uľahčuje vyhliadkový ďalekohľad. Majestátnosť vyhliadky umocňuje veľký kríž, blízko ktorého mlčky dohliada na okolitú krajinu zasnežená socha Panny Márie Medžugorskej. Priamo v rozhľadni so štvorcovým pôdorysom sa nachádza aj piecka a vedľa nej veľký kotol. Predstaviť si tu krásne letné večery sprevádzané praskotom ohňa pod voňavým gulášom je teraz mimoriadne hrejivé. Ja si však musím vystačiť s termoskou čaju a rezňom medzi dvomi chlebmi.
Ostáva zapísať sa do vrcholovej knihy, naplniť mobil krásnymi fotografiami a pomaličky sa pobrať nadol. V rámci zokruhovania trasy odporúčam vydať sa späť širokou zvážnicou. V čase mojej návštevy je však zaviata hlbokým snehom a klesanie preto absolvujem „vlastnonožne “ vyšliapanou cestičkou, po ktorej som stúpal hore. Vychádzam z lesa, prechádzam opäť dlhou lúkou a pred naštartovaním auta nasleduje ešte nevyhnutné prezliekanie sa do suchého. Sneh mám totiž v topánkach i za ušami, no práve o tom by mala byť poriadna zima.
Bonusový Spiaci mních
Cestou do Košíc ešte využívam blízkosť ďalšieho z miest Zimnej výzvy, ktorým je Spiaci mních. Tento skalný útvar nachádzajúci sa medzi obcami Kamenica a Pusté pole neprehliadnuteľný. Nachádza sa priamo pri hlavnej ceste a ak odstavíte auto na parkovisku pri Mníchovom prameni, tak sa ocitnete priamo pod ním. Stačí pár minút a ste hore. Hoci nejde o nejakú majestátnu horu a na vrch je to len pár stoviek metrov, ide o miesto s krásnym výhľadom i viacerými jaskyňami.
Prítomná informačná tabuľa hovorí, že tento skalný útvar pripomínajúci ležiacu ľudskú postavu je zložený z krinoidového vápenca a patrí do geomorfologickej jednotky Spišsko-Šarišského medzihoria. Toto kultové bralo poznali už pravekí ľudia a jeho najstarším zachovaným názvom je Spiaci obor. Po desiatom storočí ho ľudia premenovali na Spiaceho mnícha. Po prechode na kresťanskú vieru im totiž pripomínal ležiaceho benediktínskeho mnícha. Centrom benediktínov bola práve blízka Kamenica. Novšími názvami útvaru sú aj Spiaci princ, Indián, Kamenná žena, Kamenná baba či Spiaca panna. Všetky tieto názvy vychádzajú z pohľadu na skaly, ktoré pripomínajú ľudskú hlavu, krk i hruď. Predstavivosti sa medze nekladú.
K rozhľadni na Čarnej Hure tak pridávam ďalší z vrcholov Zimnej výzvy a po návrate domov si vravím, že tento výlet na Šariš bol jedným z najkrajších turistických dní sezóny.