Novoročná turistika je v týchto dňoch mimoriadne želaná, no aktuálna teplá a hmlistá zima sprevádzaná odmäkom dokáže odradiť. Ak však túžite po modrej oblohe a vŕzgajúcom snehu pod nohami, situácia nie je beznádejná. Stačí sa vydať vyššie.
Spoločne s rodinkou a priateľmi sme sa nechali inšpirovať Zimnou výzvou, ktorú pripravil Severovýchod Slovenska. Z ponuky pätnástich zaujímavých miest sme si tentoraz vybrali Zelenú skalu a už pohľad na mapu velil spojiť si ju s úchvatnou Smrekovicou, čiže najvyšším vrchom pohoria Branisko.
Ak sa niekto vyberie iba na Zelenú skalu, tak to bude mať najrýchlejšie po žltej turistickej značke od kameňolomu vo Vyšnom Slavkove. Našou prioritou je však spomínaná Smrekovica a volíme preto klasickú túru z Priesmyku Branisko.
Ten je pre vodičov známejší ako Chvalabohu (751 m). Práve tam môžete odstaviť auto, no ešte lepšie bude zájsť s ním po asfaltke smerujúcej do lesa pár stoviek metrov a odstaviť ho na malom parkovisku.
Z Chvalabohu sa vydávame na modrú značku a už po pár minútach nás núti zastaviť tabuľka pozývajúca k zaujímavému miestu Ponor do Diablovej diery.
Na tomto mieste mizne medzi skalami riečka Svinka, ktorej prameň objavíme neskôr. Nebezpečný názov naznačuje, že strážca pekla tu číha na obete s otvorenou náručou. A naozaj, keď som tu bol naposledy v lete na bicykli, prístup k ponoru hatala drevená zábrana oznamujúca smutný fakt, že tam pred rokom zahynulo osem malých kačiatok. Teraz tam už táto zábrana nie je, no pri fotení nezabudnite na zvýšenú pozornosť.
Ostražitosť si momentálne vyžaduje i samotný povrch. Asfaltová cesta vedúca k chatkám je totiž v týchto dňoch pokrytá ľadom a viacerí z nás si preto nazúvajú turistické mačky.
Ľad našťastie končí za chatkami a potom si už užívame klasické snežné stúpanie do mierneho kopca. Deti si užívajú guľovačku, na ktorú sme už nemohli v Košiciach ani pomyslieť a my dospelí si dávame po kalíšku na zahriatie.
Turistická značka nás privádza k Chate Simona a mňa ako Petra teší aj Petrov prameň. Priľahlý turistický prístrešok s výhľadovou lavičkou predstavuje skvelú príležitosť pre prvú občerstvovaciu zastávku. Deti sa využívajú prinesené klzáky na spúšťanie sa malou lúčkou a my sa medzitým presúvame k prameňu Svinky. Ten je dobre vyznačený a od altánku je to k nemu len kúsoček.
Sledovať miesto zrodu Svinky je pre mňa zaujímavé. Rodičia majú totiž chatu pri Kysaku a práve tam sa táto riečka vlieva pod železničným mostom do Hornádu. Pravda, v tej fáze je už výrazne mohutnejšia.
Po návšteve prameňa sa vraciame na modrú značku a pokračujeme smerom do lesa. Prichádzame k smerovníku a mierime na „Markovu skratku“. Ide o najstrmší úsek cesty a stúpanie pomedzi ihličnatý porast pripomína klasický tatranských chodník. V samotnom závere sa terén vyrovná a spoza stromov sa vynára vrchol dnešnej túry – trojuholníková Útulňa Vresovianka.
Zrazu máte pocit, že ste na vrchole sveta. Smrekovica má síce nadmorskú výšku iba 1200 metrov a je teda o čosi nižšia ako Kojšovská hoľa, tie výhľady sú však úchvatné. Spišský hrad ako z pohľadnice, pohorie Branisko s dominantnou Patriou, napravo Kráľova hoľa a Nízke Tatry. Vysoké Tatry z tohto miesta nevidieť, ale vyčkajte, budú aj tie.
Deti sa už hojdajú na hojdačke s jedným s najkrajších výhľadov a manželky vybaľujú vianočné pečivo. Na košickú hmlu si už ani nespomenieme a užívame si gýčovo krásnu modrú oblohu. Teplota je síce pod nulou, no zásluhou slniečka mráz necítiť.
Smrekovica patrí medzi vrcholy, na ktorých sa človek usadí a nechce sa mu preč. Problém je v tom, že v rámci spomínanej Zimnej výzvy je našim skutočným cieľom Zelená skala. K tej je to však odtiaľ ďalších 40 minút, pričom potrebujeme zostúpiť vyše dvesto výškových metrov. A potom sa vrátiť späť. Je nám jasné, že deťom by sa takýto plán nepáčil a keďže je im na Smrekovici fajn, nechávame ich tam v spoločnosti nežnejších polovičiek a dolu na Zelenú skalu cupkáme iba dvaja.
Tesne za útulňou pobaví luxusná kadibudka s keramickým pisoárom a sedením vystlaným kobercom. Kultúrny podtón jej dodáva plagát Káju Gotta. O približne 150 metrov ďalej sa nachádza krásne výhľadové miesto, ktoré je orientované na opačnú stranu a ponúka tak pohľad na Vysoké Tatry. A teraz už máme štíty našich veľhôr ako na dlani. Pod nami Vyšný Slavkov, naľavo Lomničák, Gerlach a všetky ďalšie pýchy Slovenska.
Pokračujeme nadol po žltej značke a po počiatočnom ostrom klesaní prichádza komfortnejšia fáza prechodu zasneženým lesom. Sneh postupne mizne a zrazu už po ňom niet ani stopy.
To už prichádzame k smerovníku Zelená skala – 990 metrov. Stačí už len pohľad do strany a neprehliadnuteľná lavička dáva tušiť, že avizovaný výhľad bude tam. A naozaj, stojí za to. Tatry sa bohužiaľ skryli do oparu, ale nevadí – aj tak je to luxus.
Po povinných fotkách s odznakom Zimnej výzvy otáčame kormidlo a bežíme späť nahor. Smerovníkom avizovaných 40 minút sme zvládli za pol hodinku a už sme späť na vrchole Smrekovice. Balíme proviant, ešte spoločná fotka a púšťame sa opäť nadol.
Po návrate z Markovej skratky sa ponúka zokruhovanie trasy cez Rozsochy, no vzhľadom na blížiaci sa západ slnka volíme rýchlejší návrat po našej starej známej modrej značke. Cesta nadol ubieha oveľa vyšším tempom ako nahor a k autu sa tak vraciame ešte za vidna. S deťmi i priateľmi sa zhodujeme, že Branisko bolo opäť super a Smrekovica bola azda ešte parádnejšia ako neďaleká Sľubica, ktorú sme spoločne navštívili na jeseň.