Vianočné sviatky všetci milujeme, no preležať ich pri televízore s výhľadom na tácku plnú koláčov by mohlo mať pre kontrolnú váhu devastačné následky. Domácu pohodu je preto žiadúce kombinovať s výletmi do prírody. Obzvlášť, keď tá naša východniarska ponúka toľko možností a skryté poklady sú všade okolo nás. Aj keď o tom často ani netušíme.
Peknou inšpiráciou môže byť štvrtý ročník Zimnej výzvy, ktorú pripravil Prešovský kraj prostredníctvom organizácie Severovýchod. Z ponuky pätnástich vrcholov sme si s deťmi vybrali Veľkú skalu. Pohľad do mapy však okamžite ponúkol pekné zokruhovanie trasy s oveľa známejšou Smrekovicou a ostávalo tak už len naštartovať auto a presunúť sa ním po diaľnici do obce Vyšný Slavkov.
Hneď po odparkovaní pri obecnom úrade prichádza prvý príjemný šok – Slovenské rozprávkové kráľovstvo. Od miestneho duchovného sa dozvedáme, že ide o dielo fary a šikovných domácich rúk. Archa, lietadlo Svjatoslav, kolibka, koleso dejín, domček pre hadraplán a ďalšie výtvory pripomínajú kulisy z filmov Juraja Jakubiska a aj dospelého človeka veru prenesú do krajiny rozprávok. Očividne najnovšia je obrovská valaška a ako pán farár dopĺňa, jej podoba a umiestnenie ešte nie sú finálne.
Po príjemnej prehliadke rozprávkového kráľovstva nastupujeme na modrú turistickú značku, no už na konci obce opäť vyťahujeme mobily. Na jednej strane vodopád, na strane druhej domčeky na skladovanie zemiakov v štýle hobitišťa. Ešte sme ani poriadne nezačali šliapať a už sme toho videli celkom dosť.
Okolo kameňolomu pokračujeme ďalej a po niekoľkých minútach chôdze príjemnou dolinou prichádzame k počiatku stúpania na Veľkú skalu. Kopec je to poriadny a keď sme doposiaľ nariekali, že zažívame Vianoce bez snehu, tak teraz absenciu šmykľavých podmienok celkom kvitujeme. Výškové metre utešene naskakujú a spod čiapok začínajú vytekať pramienky potu. Deti rozopínajú bundy a v tandeme ma zasypávajú ponosmi. Vraj čo som to zase vymyslel.
Každý kopec má však svoj vrchol a ani sa nenazdáme a prichádzame k smerovníku Tunelová brána. Minimálna zachádzka nás privádza k zaujímavému skalnému úkazu a pri pohľade na neho je názov tohto miesta jasný ako fakt, že dnes bohužiaľ nesmerujeme za krásnymi výhľadmi. Tento december je jednoducho hmlistý a pohľad na protiľahlú mliekom zaliatu Smrekovicu dáva jasne najavo, že dnes budeme márne dúfať v inverziu.
Od Tunelovej brány je to na Veľkú skalu už len kúsok a pre deti prichádza vytúžená občerstvovacia prestávka. Zatiaľ čo vyťahujú z batohu sladké pečivo, vypúšťam nad naše hlavy dron. Až z jeho záberov spoznávame skutočnú majestátnosť tohto miesta. Veľká skala je vskutku veľká a pri pohľade zhora pôsobí aj celkom nebezpečne. V prípade pekného dňa by sme mali Vysoké Tatry ako na dlani, no tentoraz sa nám ukryli vo všadeprítomnej hmle. Nevadí, aspoň máme dôvod raz sa sem vrátiť.
Cestou na vrchol a aj počas jeho zliezania využívame pomoc naištalovaných reťazí a skalnatým lesom postupne schádzame na veľkú otvorenú lúku Boldigáň. Deti si užívajú sneh, ktorý tu zubami-nechtami odoláva a zároveň nám umožňuje čisté putovanie bez blata. Jednu lúku strieda druhá a v oblasti Pod Kravcovou nemožno minút rozprávkovú dreveničku s vyrezávanými totemami.
Pod Kravcovou presedlávame zo zelenej značky na žltú a prichádza záverečné stúpanie dnešnej túry. Priaznivci cyklo endura poznajú tento úsek ako „carbon killer“ a hoci som vášnivým cyklistom, zísť tento úsek na mojom bicykli by som si rozhodne netrúfal. Kamenisté stúpanie krajinou pripomínajúcou Vysoké Tatry nás privádza do pekne premrazených polôh a hoci už dlhšie nesnežilo, krajina je pekne biela. Ešte pár minút poctivého šliapania a sme hore. Smrekovica – 1200 metrov nad morom.
Nebudem klamať, s deťmi sme tu už boli viackrát, no zakaždým sme sem mierili z inej strany, čiže Markovou skratkou od Chvalabohu na Branisku. Predtým sme mali vždy šťastie na krásne výhľady, ktoré ponúkajú okrem krásnych hôr aj Spišský hrad, Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry. Dnes vidíme akurát tak útulňu a lavičky, ktoré slúžia veriacim počas každoročnej bohoslužby. Strop dnešného putovania vytvára priestor na posledné občerstvenie, zápis do vrcholovej knihy a utešenie detí faktom, že odteraz už pôjdeme iba dole.
Začíname klesať a deti razom ožívajú. Zatiaľ čo sa ešte pred chvíľou ledva vliekli, teraz bežia dolu kopcom ako obliate živou vodou. Pár rýchlych kilometrov nás privádza k ďalšiemu úžasnému výhľadovému miestu s názvom Zelená skala. Aj tu by sme za iných okolností videli Tatry z krásnej perspektívy, no tentoraz sa kocháme aspoň Spišským hradom a okolitými vrchmi. O pár minút neskôr navyše prichádzam k ďalšej vyhliadke s krížom pri Sedle nad Hejdovom, pričom tentoraz máme ako na dlani Vyšný Slavkov. Tam dole je naše auto, poteším deti dobrou správou, že okruh sa pomaly uzatvára.
Ostáva zbehnúť prudkým lesným klesaním, prejsť peknou lúkou a čo nevidieť sme späť pri lome a vchádzame späť do východiskovej obce. Ešte jedna obhliadka Slovenského rozprávkového kráľovstva a nám ostáva skonštatovať, že sme si užili krásny okruh s tatranským charakterom. Tým podstatným rozdielom však bolo, že na rozdiel od Vysokých Tatier sme na takmer pätnástich kilometroch so slušným prevýšením 733 metrov nestretli živú dušu. Teda ak nemyslím pár prebiehajúcich srniek a všadeprítomného vtáctva. A presne takto to máme radi.
