Preklad: Attila Merva
Anton Straka bol diplomatom, za ktorým stálo československé Ministerstvo zahraničných vecí. V medzivojnovom období nielen ako fyzická osoba, ale aj ako úradník pomáhal maďarským básnikom a spisovateľom v Budapešti a v Prahe. V Československu chcel propagovať maďarskú literatúru a hudbu a v Maďarsku zase tú českú a slovenskú. Považoval sa za propagandistu oboch (troch) kultúr. V ňom môžeme vidieť človeka, ktorý v počiatku chcel vplývať na svoje okolie ako kňaz. Miloval svoju vlasť, mal silné národné vedomie a mal rád ľudí. Keď však bol konfrontovaný s dobovými morálnymi problémami, tak definitívne zanevrel na cirkev a začal hľadať iné cesty k budovaniu krajšej budúcnosti Slovákov. V jeho žurnalistických prvotinách ešte nechýbali prvky dobového nacionalizmu a protimaďarského antagonizmu, avšak čoskoro prekonal tieto myšlienkové prúdy a hlásal myšlienky súdržnosti Slovákov, Čechov, Maďarov a iných malých národov voči vtedy prevládajúcim fašistickým názorom. Uvedomil si, že každý národ má rovnaké právo na pokojný život, rozvoj, používanie svojho materinského jazyka a uctievanie svojich významných predstaviteľov. Išiel príkladom, keď poukazoval na to, že prostriedkami diplomacie v oblasti kultúry napriek všetkým prekážajúcim faktorom sa dá dosiahnuť priateľstvo národov, pokiaľ máme snahu pochopiť a uznať svoje hodnoty navzájom.
Anton Straka sa narodil 13. júla 1893 v Košiciach v slovenskej robotníckej rodine. Jeho otec Ján Straka pochádzal z mlynárskej famílie zo Šarišských Močidlian. Najprv pracoval ako pomocník v mlyne, potom sa presťahoval do Bohdanoviec pri Košiciach. Vyučil sa za tesára a následne opäť pracoval ako pomocník. Ukončil iba dve triedy na základnej škole, ale veľa čítal a učil sa ako samouk, neskôr sa stal spisovateľom, ktorý bojoval proti maďarizácii. Matka Antona Straku Mária Grabanová vo svojich deviatich rokoch už bola sirotou, preto už skoro slúžila u panských rodín, neskôr tridsať rokov pracovala ako robotníčka v tabakovej fabrike. Bola vernou a angažovanou ženou, ktorá mala rovnaké zmýšľanie ako jej manžel. Zomrela v roku 1942 v Košiciach.
V takej atmosfére vyrastal Anton Straka a jeho brat Ján, vo svete plnom predsudkov, vo svete katolicizmu, ktorý nepoznal kompromisy. Boli vychovávaní jednostranne, iba smerom ku katolicizmu, a zároveň boli chránení od vplyvov vonkajšieho sveta. Mladý Anton však predsa mal príležitosť prežiť silu prostej viery. Podľa slov jeho matky bol utiahnutým, samotárskym a hlboko zmýšľajúcim dieťaťom. V rodine doma rozprávali po slovensky. Maďarčinu si Anton osvojil až na základnej škole vo viacjazyčných Košiciach. Pravdepodobne v strede roku 1939 napísal svoj životopis, v ktorom sa vyjadril, že úsilie jeho rodičov bolo správne, oni v tomto duchu vyrastali, tento svet poznali, ten ich napĺňal veľkou silou religiozity, bez ďalších úvah a váhaní. Vo svojej podstate to bol život šťastný. Popri náboženstve ho napĺňalo pozorovanie a vnímanie národného boja Slovákov za svoje práva, ktorý videl okolo seba.
Po ukončení základnej školy ho chceli dať rodičia za obuvníka, lebo mal slabšiu fyzickú postavu a v detstve prekonal ťažké choroby. Jeho učiteľ však bol proti, lebo ho považoval za talentovaného žiaka a videl v ňom potenciál na ďalšie štúdium. Mal veľmi dobrý cit na cudzie jazyky, už vtedy hovoril viacerými jazykmi. Avšak rodina nemala peniaze na ďalšie štúdium. Vtedy dostali ponuky od amerických Slovákov, od vodcov hornouhorských Slovákov, ktorí ho chceli podporovať v jeho štúdiách. Získal pomoc aj od Matice Slovenskej, nakoľko dielo jeho otca bolo pomerne známe a jeho meno bolo všeobecne vážené medzi učenými Slovákmi v Uhorsku. Práve vďaka tomu získal mladý Anton finančnú pomoc a mohol v akademických rokoch 1903/04 – 1910/11 študovať na gymnáziu u premonštrátov v Košiciach.
Anton Straka aj ako stredoškolák žil utiahnutým spôsobom života. Po maturitách v roku 1911 sa hlásil za kňaza, lebo cítil, že takto môže najlepšie slúžiť slovenskému ľudu. 16. júla 1915 ho vysvätili za kňaza a následne ostal ako katechéta učiť v Štátnej ľudovej škole na Hunyadiho ulici v Košiciach (1915 – 1919). Považovali ho za oddaného učiteľa aj duchovného pastora, ktorý svoje povinnosti vykonával s najväčším odhodlaním, usilovnosťou a zanietenosťou. Podľa slov Istvána Gála v košickom dóme práve vďaka nemu nahradili gregoriánske chorály modernou cirkevnou hudbou.
28. marca 1916 uhorský minister spravodlivosti Jenő Balogh vymenoval Antona Straku za člena inšpekčného orgánu mladistvých v Košiciach, až do obdobia 31. decembra 1918. Na toto vymenovanie ho navrhol predseda senátu košického kráľovského súdu a 17. mája 1916 zložil slávnostnú prísahu pred biskupom Ágostonom Fischer-Colbriem, ktorý bol predsedom inšpekčného orgánu.
Prvá svetová vojna zmenila pomery v celej spoločnosti. Straka sa počas vojny začal venovať sociálnym úlohám. Inšpekčný orgán na jar v roku 1917 nariadil, aby sa v rámci inštitúcie pomáhalo vojnovým invalidom, sirotám a vdovám a košický biskup poveril práve Straku touto starostlivou úlohou. Na jeseň v roku 1918 vznikol spolok slovenských intelektuálov a obaja na tejto činnosti aktívne spolupracovali.
29. decembra 1918 Anton Straka bol prítomný pri obsadzovaní Košíc, pochodujúcich československých vojakov čakal pred kasárňami a privítal ich v mene košických Slovákov. Hneď sa sformulovala Národná Rada, kde sa ujal funkcie notára. Onedlho sa zrodil denník Slovenský východ. Straka začal písať pod pseudonymom. Jeho články mali veľký ohlas v politických i v novinárskych kruhoch. Na začiatku niektoré jeho články sú značne protimaďarské. V roku 1919 už ale zastáva práva menšinových Maďarov. Ešte v tomto roku ho povolali do československej armády ako oblastného kuráta.
4. júna 1919 Košice opäť obsadili, ale tentokrát Červená armáda Maďarskej republiky rád. O mesiac neskôr nastal ďalší zvrat: československé jednotky opäť obsadili mesto. Počas tohto obdobia sa Anton Straka naďalej redakčne činil, písal, prednášal, pracoval v Národnej Rade a na mestskom zastupiteľstve, kam ho delegovala košická Slovenská národná strana. Dopisoval si s básnikom Pavlom Országhom Hviezdoslavom. Aktívne sa spolupodieľal na založení prvého slovenského športového klubu a takisto aj na založení slovenského klubu turistov. Pre turistický klub napísal ešte v roku 1919 knižku s názvom Turistický Sprievodca po Východnom Slovensku (Košice, 1920). Ako predseda Zväzu československých turistov organizoval túry na zmapovanie oblasti Slovenského raja. V roku 1921 napísal turistickú knihu severného Slovenska, v ktorej sa venoval aj tejto oblasti. Na pamiatku jeho činnosti bol o ňom v Kláštorskej rokline pomenovaný vodopád.
V Prahe nastúpil do redakcie denníka Tribuna, ktorý patril v tej dobe k jedným z najvplyvnejších. Svojou prácou vzbudil pozornosť aj na Tlačovom odbore Úradu vlády. Šéf tlačového odboru Elb ho pozval do svojho úradu ako odborníka pre slovenské a maďarské otázky. Založil športový klub Tatran. Zvolili ho najprv za viceprezidenta, potom v roku 1922 za prezidenta Československého futbalového zväzu. Vo Zväze československých turistov zastával funkciu predsedu slovenskej komisie, spolupracoval pri organizovaní slovenského športu a turistiky. V marci 1922 ho vymenovali za úradníka Tlačového odboru. Strakov súkromný život sa v Prahe značne zmenil. Vyzliekol kňazskú sutanu a v júli 1922 sa oženil.
V októbri 1922 ministerstvo vyslalo Straku do Užhorodu ako vedúceho Tlačového odboru Občianskej verejnej správy Zakarpatskej Rusi. Tu viedol veľmi aktívny a zaneprázdnený život, avšak neprestal ani so svojimi prácami v oblasti turistiky a športu. V januári 1924 sa dostal naspäť do Prahy na Tlačový odbor, pracoval v Tribune, ako novinár písal aj do denníkov Národní osvobození, Národní politika, Robotnícke noviny, Slovenský východ a Slovenský denník.
K ďalšiemu zvratu v živote Straku došlo na jar v roku 1925. Keď na Veľvyslanectve ČSR v Budapešti zomrel tlačový atašé, hľadali takého človeka, ktorý sa vyzná v maďarských otázkach, pozná jazyk a práve jeho oslovil Minister s plnou mocou pre správu Slovenska, aby obsadil toto miesto. Straka súhlasil. Priťahovala ho príležitosť na získanie skúseností na diplomatickom poli. Zamestnal sa na Ministerstve zahraničných vecí a odtiaľ ho vyslali do Budapešti na pozíciu tlačového atašé. Tu okrem svojej hlavnej pracovnej činnosti sa v plnej miere venoval úlohám v oblasti kultúry svojich krajanov, staral sa o kultúrny život Slovákov v Maďarsku a všeobecne o kultúrne záujmy Slovákov, organizoval rôzne programy a vybudoval veľmi vrúcne a láskavé vzťahy s maďarským kultúrnym svetom. Nastalo obdobie obvyklých stretávok s osobnosťami maďarskej kultúry, obdobie predstavení, prednášok, umeleckých prekladov a kultúrnych večerov. Túto prácu Straka považoval za najzaujímavejšiu a tieto roky za najlepšie vo svojom živote. V Budapešti pôsobil až do apríla 1936, potom sa vrátil do Prahy, nakoľko ho z Ministerstva zahraničných vecí zavolali domov. Hoci ešte vzhľadom na svoje rozrobené kultúrne práce žiadal, aby ešte dva roky mohol ostať v Budapešti, ale jeho žiadosť odmietli. Potom s manželkou a s deťmi žili v Prahe na adrese Za Pohořelcem 14.
Doma v Československu bol Straka naďalej činný v oblasti žurnalistky. Písal po česky aj po maďarsky a neustále sa venoval československo–maďarským kultúrnym vzťahom. Dopisoval si s maďarskými priateľmi (napr. József Nádass, Gyula Földessy, Attila József, Lőrinc Szabó), s predstaviteľmi Maďarov žijúcich v ČSR, prednášal na stretnutiach spolkov Táncsics Kör a Petőfi Sándor Kör v Prahe a naďalej prekladal.
Viedenská arbitráž z roku 1938 zasiahla aj jeho. Tajomník československej delegácie ho poveril, aby viedol rozhovory s Maďarskom, ktoré ho dočasne pripravilo o hrob otca v Košiciach a aby sa zúčastnil na rokovaniach v Komárne. Jeho otec zomrel v roku 1934, v Košiciach mu venovali pamätnú tabuľu a ich ulicu nazvali po ňom. Maďari pamätnú tabuľu rozbili a nápis odstránili. Na jeho počesť mu aj bustu postavili, ale ani tá neprežila vojnové roky v Košiciach. Neskôr dostal novú pamätnú tabuľu v Prešove, kde od roku 1906 pracoval ako zakladateľ prvej Tatra Banky. Posledný zápis Antona Straku ohľadom pamätnej tabuli svojho otca svedčí o mimoriadnej ľudskosti.
Po zrušení Ministerstva zahraničných vecí sa Anton Straka vrátil na Tlačový odbor Úradu vlády. V júli 1939 s Emilom F. Burianom spolu založili Kruh Přátel D40, kde sa stal tajomníkom v službách českého kultúrneho života. Až do marca 1941 napriek nebezpečenstvu udržiaval písomný styk s progresívnymi básnikmi. Po uväznení Buriana a po zatvorení avantgardných divadiel aj Straku 21. marca 1941 zatklo Gestapo. Odsúdili ho za výkon ľavicových aktivít pôvodne na tri roky väzenia. Najprv sedel v Prahe na Pankráci. Nie je celkom jasné, prečo ho odtiaľ previezli do Bautzenu a ako sa dostal do koncentračných táborov v Gross-Rosene a v Mittelbau-Dorabe.
Strakove listy z väzenia dokazujú, že ani v posledných rokoch svojho života neprestal myslieť v duchu európskeho humanizmu. V roku 1940 Gyulovi Foldessymu sa takto priznával v jednom výroku: „Nikdy som sa netrhal za kariérou, uznaním a na podobné niečo, preto nemám rád ani reklamu. Nie preto robím to, čo robím.“ V roku 1943 v liste v českom jazyku sa vyjadril: „Chcem žiť, pracovať a tvoriť pre našu budúcnosť a chcem pokračovať v doterajšej práci aj po zmene spôsobu života.“
Na konferencii v Budapešti v roku 2003 prostredníctvom jeho pravnuka, herca Martina Palána odzneli jeho slová, podľa ktorých on o milosť ani neprosil a milosť ani nečakal. Chcel iba pravdu. V roku 1942 svojmu synovi Milanovi napísal tieto slová: „Ja som bol vždy dubom Milanko, ale nežil som v lese, ale na osamelom kopci. Blesky a búrky mňa, osamelého duba často zasiahli. Avšak ma udržali a stále aj udržujú moje korene, ktoré ma húževnato viažu k mojej drahej rodnej zemi.“
V koncentračnom tábore Straka nosil číslo 40188, tak to bolo uvedené na oficiálnom úradnom doklade z 13. augusta 1975, v ktorom písali Věre Strakovej, že jej manžela 6. marca 1945 preložili do tábora v Bergen-Belsene a jeho osobné číslo mu bolo pridelené ešte v Gross-Rosene 24. mája 1944. Na jeho smrť neexistujú dôkazy. Zomrel pravdepodobne počas pochodu niekde v oblasti Bergen-Belsenu.
Zobrazenie obrázkov povoľovala Knižnica SAV (MTA KIK)
Autor: Estera Ondrejčáková