Životný príbeh Teodora Münstera, mešťanostu Košíc

Teodor Münster (1833 – 1909) bol do funkcie zvolený šesťkrát v rade a stál na čele mesta nepretržite 34 rokov, od roku 1872 do roku 1906. Počas týchto rokov sa Košice výrazne zveľaďovali, napredovali a pretransformovali na moderné mesto. Za jeho riadenia sa z vidieckeho mesta postupne stávalo administratívne centrum východného Horného Uhorska s kultúrnym a vzdelávacím zázemím. Mal veľké zásluhy na rozvoji dopravy a výstavby, školstva, ale i kultúrnych inštitúcií.

Teodor Münster sa narodil 5. augusta 1833 v Košiciach a pochádzal zo starej meštianskej rodiny. Jeho otec František Münster (1809 – 1888) bol pekársky majster, od roku 1861 aj člen mestského zastupiteľstva. Jeho matka Rozália (1813 – 1883) bola dcéra statkára Vascsura-Vashegyiho. Teodor mal dvoch mladších súrodencov. O rok mladší brat Július (1833 – 1909) mal vlastný obchod s módnym tovarom, nožmi a nožnicami a neskôr bol úradníkom Košickej obchodnej banky a od roku 1884 správcom Kasína. Najmladší brat Konrád (1837 – 1894) pokračoval v pekárskom remesle, podobne ako ich otec.

Teodor absolvoval stredoškolské a právnické štúdiá v Košiciach. Ako vyštudovaný právnik bol v roku 1856 prijatý do štátnej služby na miestodržiteľstve Košíc ako pomocný koncipista. V roku 1861 vstúpil do služieb mesta, mestské zastupiteľstvo ho 15. marca 1861 na návrh mešťanostu, baróna Pála Luzsénszkeho zvolilo za podnotára mesta a pridelilo ho k mestskému súdu. Následne pôsobil vo funkcii služného v Turni. V roku 1862 sa oženil s Laurou (1840 – 1916), dcérou Jánosa Kotasevicsa, miestodržiteľského radcu. Manželka bola činná vo viacerých charitatívnych spolkoch, v Sanatórnom spolku arcikniežaťa Jozefa a tiež i na poli kultúrnom ako spolupredsedkyňa Ženského spevokolu.

Vo voľbách v roku 1867 bol Teodor zvolený za druhého mestského súdneho radcu, v tejto funkcii zotrval do decembra 1871. V roku 1871 ho kráľ vymenoval za prednostu Košického kráľovského súdu v Košiciach. Od apríla 1872 sa stal členom mestského zastupiteľstva a prvýkrát bol zvolený valným zhromaždením veľkou väčšinou za mešťanostu mesta 29. apríla 1872 a do funkcie nastúpil v máji 1872. V roku jeho nástupu do tejto funkcie malo mestské zastupiteľstvo 88 členov. Z nich bola polovica volených a polovica virilných členov, teda takých, ktorí platili najvyššie dane, nakoľko patrili k najmajetnejším občanom mesta. Mali právo vyjadrovať sa k prerokúvaným záležitostiam na zasadnutiach, ale nemali právo hlasovať ako volení členovia. V tom čase sa mešťanosta volil na obdobie šiestych rokov. Po uplynutí prvého obdobia ho znovu zvolili v roku 1878, kedy získal všetky hlasy členov s výnimkou dvoch. Pri tretej voľbe, v ktorej sa uchádzal o tento post, v roku 1884 bol dokonca zvolený jednomyseľne. Ani pri ďalších voľbách v rokoch 1890, 1896 a 1902 nenašiel vážnejšieho konkurenta a s výrazným náskokom sa mu podarilo vo voľbách vždy uspieť.

Jeho svedomité úradovanie a úspešné hospodárenie, ktorého blahodarný účinok pociťovali Košice, sa stalo príslovečným. Rozvíjalo sa školstvo, kultúrne aj sociálne ustanovizne a rozvíjal sa aj remeselnícky a priemyselný obchod, obnovením a oživením tradičných výrob.

Münster začal s asfaltovaním chodníkov, čím získali Košice patinu veľkomesta. Chcel dať mestu lepší vzhľad a ľuďom čistejšie prostredie. Mestská rada návrh asfaltovania odobrila a napodiv bola proti iba menšina členov mestského zastupiteľstva. Košice boli jedným z prvých miest v celom Uhorsku, kde začali asfaltovať chodníky a ulice. Realizáciou bola poverená anglická firma Neuchatel Asphalte Company úč. spol. Prvou ulicou, na ktorú položili asfaltový koberec, bola Mlynská. Asfaltovanie malo od začiatkov u Košičanov nad očakávanie priaznivý ohlas a s novým vzhľadom ulice boli miestni nadšení. Po tejto reakcii aj po zaťažkávacej skúške chodníkov dalo mesto tejto firme ďalšie objednávky. Pokračovalo sa asfaltovaním Hlavnej ulice a postupne aj ďalších.

Mešťanosta bol iniciátorom zriadenia nových stredných a odborných škôl, kultúrnych ustanovizní a postupným zriaďovaním nových kasární. Správne predpokladal, že vojenská posádka sa bude rozrastať a Košice nadobudnú dôležitý vojenský význam. Okrem spomenutej výstavby verejných stavieb sa kládol dôraz aj na výstavbu bytov, ktorá bola nevyhnutná, vzhľadom na rozrastajúce sa mesto. Rozvoj mesta za úradovania Münstera možno sledovať aj na výraznom prírastku počtu obyvateľstva. V roku 1850 mali Košice 13-tisíc obyvateľov, v roku 1880 takmer 27-tisíc a v roku 1900 sa ich počet zvýšil už na 40-tisíc.

Košice za jeho úradovania postavili nové divadlo i prvé mestské múzeum. Mešťanosta Münster nezabúdal ani na záchranu vzácnych stavebných pamiatok a presadzoval potrebnú obnovu a rekonštrukciu Dómu sv. Alžbety aj Michalskej kaplnky. Neoceniteľnú pomoc v záchrane pamiatok a nielen v Košiciach poskytoval profesor košickej reálky v Uhorsku, známy a uznávaný historik umenia, architekt Viktor Myskowszky (1838 – 1909), ktorý bol členom komisie pre dozor nad rekonštrukciou Dómu sv. Alžbety. Myskowszky zároveň patril k zakladateľom múzea a ako člen Hornouhorského muzeálneho spolku poskytoval odbornú pomoc pri výbere a usporiadaní muzeálnych exponátov.

V poslednej tretine 19. storočia sa začal v Košiciach ešte viac rozvíjať stavebný ruch. Stavebníctvo zaznamenalo konjunktúru v poslednej tretine 19. storočia. V roku 1882 bolo v meste vydaných 21 stavebných povolení na nové budovy, 32 na rekonštrukciu budov – 18 hospodárskych a na 7 inžinierskych stavieb. Jeden zo známych košických staviteľov Jakab zamestnával v 60. rokoch 19. storočia 40 murárov a 100 rôznych robotníkov. Je známe, že okolo roku 1886 zamestnával už 90 murárov, 20 tesárov a 180 rôznych robotníkov nielen z Košíc.

V tých časoch Košice aj ako vidiecke mesto, ktorým sa stali z niekdajšieho po stáročia trvajúceho obchodného centra, už mohli mať mestskejší charakter, lenže bez elektriny a vodovodu ho ťažko mohli získať. Mestskí poslanci spočiatku zavedenie elektriny neschvaľovali s odôvodnením, že je to veľká investícia, najmä ak by museli popri nej udržiavať aj plynové verejné osvetlenie. Ľady sa predsa pohli a v roku 1896 sa na Mlynskej a Hlavnej ulici začali ukladať káble elektrického vedenia, i elektrického verejného osvetlenia v roku 1900. V rokoch 1901 – 1906 sa v Košiciach zavadzal vodovod a kanalizácia. V roku 1901 pracovalo v Košiciach na výstavbe kanalizácie, vodovodu, vodojemu a k tomu potrebnej úprave ulíc okolo 900 ľudí, pričom bol stále nedostatok kvalifikovaných pracovníkov.

So začiatkom 20. storočia vstúpila do mesta stavebná stagnácia. Prejavila sa v nadbytku stavebných materiálov a v nedostatku nových, moderných druhov. Trvala štyri roky a zopakovala sa aj v roku 1908. Našťastie, nepostihla v Košiciach stavebných robotníkov, pretože pracovali na spomínanej výstavbe mestskej kanalizácie. Mesto sa týmto výrazne modernizovalo, čo bolo cieľom mešťanostu Münstera.

Za jeho vedenia došlo ku konsolidácii financií mesta a i v tomto smere došlo k výraznému posunu a k zlepšeniu. Pri jeho nástupe do funkcie bola neraz mestská kasa prázdna a úradníci sa k platom dostávali len veľmi ťažko. O tom, aké pomery v meste vtedy panovali, najlepšie svedčí zápisnica spísaná v roku 1869 výborom vyslaným valným zhromaždením, v ktorom sa hovorí, že mestská kasa „neustále chradla“. Münster vo svojej správe z roku 1872 spomína: „V takých tiesnivých podmienkach som bol niekoľkokrát nútený uchýliť sa k pôžičkám, aby som mohol presne platy dôstojníkov.“ V priebehu šiestich volebných období, kedy na čele mesta stál T. Münster, došlo ku konsolidácii mestských financií a celkovo k zlepšeniu mestskej pokladnice.

Vďaka dôvere svojich spoluobčanov pracoval tak dlho na najprestížnejšom poste vo svojom milovanom rodisku. Bol to muž s puritánskym charakterom. Jeden z jeho politických oponentov a niekoľkoročný interný kolega v riadení mestských záležitostí József Timkó vyhlásil, že T. Münster je posledným patricijom mesta Košíc.

Za dvadsaťročnú verejnú činnosť ho vyznamenal panovník Rakúsko-Uhorska rytierskym krížom Františka Jozefa. Teodor Münster ako znalec problematiky verejnej správy vykonával aj funkciu kráľovského radcu od roku 1888 a bol členom i funkcionárom viacerých spolkov v Košiciach.

Sú ľudia, ktorí umelo hľadajú popularitu. Münsterova popularita ale rástla na základe jeho činov. Jednoduché tajomstvo spočívalo v tom, že si rád potriasol rukou aj s tým najjednoduchším občanom a ak sa naňho ktokoľvek obrátil so sťažnosťou, nielenže si ju vypočul, ale podľa možností aj osobne vybavil. A nerobil to z vypočítavosti, jeho správanie zostalo rovnaké aj po tom, ako prestal byť mešťanostom.

Mešťanosta T. Münster sa prejavoval ako starostlivý „otec“ mesta aj v podpore sociálnych ustanovizní, ako bol Invalidný spolok remeselníkov a robotníkov a Spolok na šírenie domáckeho remesla. Münster vybudoval nadáciu pomáhajúcu rodinám domácich remeselníkov, kým sa oni zaúčali v dielňach a poskytovali peniaze na zariadenie domácej dielne. Bol tiež funkcionárom Košického diecézneho spolku na podporu chudobných študentov, vďaka ktorému mohli nemajetní študovať na stredných školách a pokračovať na univerzite.

Bulharskí záhradníci si prenajali veľký pozemok za záhradou hospodárskej akadémie. Potrebovali však k tomu dostatok vody na zavlažovanie a tú chceli získať z Čermeľského potoka. Majiteľ zašiel do Münsterovej kancelárie a po odrecitovaní jeho rýmovačky mu strčil do ruky stokorunovú bankovku. Münster vedel veľmi dobre, čo to znamená. Vôbec sa však nehanbil. Žiadateľovi jednoducho povedal: „Prijímam tento dar v mene chudobných.“ Potom sa uklonil a sťažovateľovi povedal len toľko, že tento prípad je uzavretý a že považuje za zbytočné ho ďalej rozoberať.

Münster Tivadar sa veľmi zaujímal o kultúrne veci. To bol hlavný dôvod, prečo bol zvolený za predsedu viacerých kultúrnych spolkov. Okrem iného bol dlho predsedom Kazinczyho kruhu (Kazinczy kör). Keď ho vyzvali, aby prijal predsednícky úrad, vzniesol námietku, že on nie je spisovateľ, nech zvolia niekoho, kto sa zaoberá aj literárnymi vecami. Príslušní delegáti odpovedali, že nejde o čisto literárny spolok, predsedom môže byť každý, kto si to zaslúži. Navyše, ako mešťanosta, ktorý je zvyknutý byť vo všetkom dochvíľny, je považovaný za toho najhodnejšieho. Tento argument bol účinný a Münster odpovedal, že nielen ako hlava mesta, ale aj ako človek tu narodený považuje za svoju povinnosť postaviť sa za svoje milované mesto kdekoľvek ho dôvera zavolá.

Jeho posledné zvolenie na post mešťanostu sa uskutočnilo v roku 1902.

„Mestské zhromaždenie, ktoré sa konalo 29. apríla 1902, už po šiesty raz zvolilo T. Münstera za mešťanostu a zvon Urbanovej veže oznámil celému mestskému publiku radostnú správu, že najzaslúžilejší občan sa opäť posadil do kresla mešťanostu. Koľko ľudí povstalo za tento dlhý čas! Koľko padlo, koľkí odvtedy zomreli, odišli bez stopy, bez toho, aby sa stali ozdobou spoločnosti alebo sa stali aspoň užitočnými! Za priebehom svojej činnosti sa však môže obzerať s vedomým pokojom, pretože svoju povinnosť si vždy plnil s maximálnym nasadením a svedomitosťou, k spokojnosti svojich spoluobčanov. Počas celého úradníckeho pôsobenia bol Münster vzorom poctivosti a pracovitosti, čo sa vlastnosti prejavujú aj v starobe pre ušľachtilosť jeho povahy a jeho povestnú veselosť. Jeho dôkladné znalosti, triezvy postreh a schopnosť správneho úsudku vyznačili smer, z ktorého sa za žiadnych okolností neodchýlil a slúžil ako vzor verejného činiteľa pre ostatných. Tridsaťštyri rokov zastával T. Münster túto prestížnu funkciu, zároveň nesie aj veľkú zodpovednosť, v ktorej je nemalou úlohou vyhovieť každému a pritom nezísť z cesty spravodlivosti a férovosti. T. Münster svojím známym taktom, neochvejnou láskou k spravodlivosti, nezaujatou férovosťou a svojou povahou, ktorá vylučuje všetky vášne, dosiahol, že všetci boli spokojní s jeho pôsobením vo funkcii, všetci ho rešpektovali.“ 1902, Abauj-Kassai Közlöny

V tomto poslednom funkčnom období sa výrazne skomplikovala situácia v krajine pri odpore predstaviteľov verejnej správy proti Fejérvaryho vláde. Začiatkom roku 1905 sa vyostrila politická kríza, čo sa odrazilo v mestskej aj župnej správe, ktorá bola vo väčšine proti nezákonne zvolenej Fejerváryho vláde. Radnica zvolala mimoriadne zasadnutie mestského zastupiteľstva a vyslovila nedôveru tejto vláde. Odpor vyvrcholil, keď mali uviesť do úradu nového kráľom menovaného župana, grófa Pongrácza a z funkcie mešťanostu suspendovali Teodora Münstera a hlavného notára Kozoru. Funkciou mešťanostu poverili Štefana Malétera. I napriek protestom menovali aj nového hlavného župana, avšak to vyvolalo taký rozruch, že musel odísť zo župného domu pod ochranou žandárov a vojakov. Po troch dňoch na príkaz vlády už Malétera z funkcie mešťanostu odvolali a Münster zaujal opäť svoj post.

V roku 1906 po všetkých týchto komplikáciách a aj vzhľadom na svoj vek T. Münster predčasne požiadal o penzionovanie a ukončil svoje posledné volené obdobie.

„Tridsaťštyri rokov zastávať jeden a ten istý úrad a ani raz nevyužiť právoplatné voľno na oddych, to je jedna z najväčších rarít, možno aj unikát. Tento usilovný, neúnavný workoholik a takmer až príliš svedomitý úradník, T. Münster, mešťanosta Košíc. Vypadli by aj mladší, silnejší úradníci ako on – mnohí aj – keby im nebola poskytnutá dovolenka na niekoľko týždňov každý rok, z ktorých niektorí si predĺžili na pol roka. A Münster až teraz požiadal o štyri týždne dovolenky. Prvýkrát v živote a zhromaždenie to s radosťou prijalo. Nikto mu nezávidí, každý mu praje, aby bol aj šťastný. Tieto štvortýždňové prázdniny sú len úvodom, úvodom do definitívneho dôchodku. Áno! Münster T., ktorého spoluobčania zvolili za prvého úradníka mesta Košíc 2. mája 1872, teda presne pred 34 rokmi, sa už nevráti do úradu, ktorý zastával s takou veľkou cťou po celý život. Jeho zvolenie bolo vždy jednomyseľné, s nadšením verejnosti, takže nemožno pochybovať o tom, že úrad vždy pripadol najzaslúžilejšiemu synovi mesta. A najväčším dôkazom dôvery verejnosti, úprimnej oddanosti a sympatií je skutočnosť, že pôsobil ako mešťanosta šesť volebných období.“ 8. jún 1906, Abauj-Kassai Közlöny

Samotnú penziu si T. Münster užil iba krátko, v roku 1909 zomrel vo veku 66 rokov. S mešťanostom sa Košičania lúčili s veľkou poctou. Po pohrebnom obrade sa začal smútočný sprievod. V katedrále sa rozozvučali zvony a počas ich zvonenia sa velikánsky sprievod pohol vpred. Na čele šli dvaja jazdci a niekoľko policajtov, potom nasledovali dva vozy naložené krásnymi vencami a množstvom kvetov. Štyri čierne kone ťahali truhlu, koč bol osvetlený sviečkami. Vdova a deti zosnulého kráčali za katafalkom a za nimi rad príbuzných zosnulého. Mestská rada bola na oboch stranách katafalku. Nechýbal dlhý sprievod delegácií. Pohrebu sa zúčastnili tisíce ľudí. Okrem predstaviteľov verejných a štátnych úradov nechýbali členovia armády, národnej obrany, spolkov, cirkevných rádov a rôznych organizácií. Pridali sa i všetky školy, a tak obrovský dav ľudí sprevádzal zosnulého veľaváženého muža na jeho poslednej ceste. T. Münster bol pochovaný na Cintoríne sv. Rozálie.

Jeho nástupcom vo funkcii mešťanostu sa stal Edmund Éder, advokát, bývalý zástupca T. Münstera a parlamentný poslanec.

Na záver ešte spomeňme, že Teodor mal s manželkou Laurou jedného syna – Teodora ml., ktorý sa narodil v roku 1866. Po štúdiu na právnickej akadémii v Košiciach študoval na univerzite v Budapešti. V Košiciach začal svoju činnosť ako podnotár Krajského súdu v roku 1889 a po viacročnom pôsobení vo funkcii okresného sudcu v Šafárikove sa v roku 1907 vrátil do Košíc ako sudca Krajského súdu. Za 1. ČSR sa angažoval v maďarských politických stranách na Slovensku a po roku 1938 sa stal členom mestského municipálneho výboru.

Mgr. Peter Anna, Archív mesta Košice