Živý fenomén povstania: Nekritizovateľný partizánsky mýtus aj hviezdna kapitola slovenských dejín

Moji starí rodičia sa narodili a celý svoj život prežili v malej dedinke Skýcov pri Topoľčiankach a Zlatých Moravciach ležiacej priamo v pohorí Tribeč. Vyrástla tam aj moja mama. Skýcov je historicky známy pálením a výrobou vápna. V novodobých dejinách sa k nemu viažu dve zásadné skutočnosti. Partizánske boje počas Slovenského národného povstania a vypálenie obce Nemcami v marci 1945.

Keď sme sa počas letných prázdnin v Skýcove s bratrancami hrali na dobrých Rusov a zlých Nemcov, behali po dvore a záhrade s vystrúhanými drevenými puškami, ktosi vykríkol: „Utekajme! Idú partizáni!“

Partizánov som dovtedy nepoznal. Prišiel som k starému otcovi, kosil práve obrovský ovocný sad, a opýtal sa ho. „To boli ľudia, ktorí mali zbrane a bojovali proti Nemcom. Ušli do hory, skryli sa tam a od strachu povyliezali na stromy. Potom prišli Nemci, všetko nám zobrali a vypálili celú dedinu. Aj náš dom,“ povedal mi, odvrátil hlavu a kosil ďalej. Stál som tam, pozeral som, ako sa vysoká tráva pomaly skladá pod kosou a ničomu som nerozumel.  

Starý otec bol gazda. Pred vojnou veľký, po vojne menší, za komunistov malý. Gazdoval celý život. Pôvodne chcel byť kňazom. Seminár však musel predčasne opustiť a prebrať gazdovstvo. Keď sa zmohol, prišla vojna a Nemci mu vypálili dom. Keď postavil nový, komunisti mu skonfiškovali pozemky, hospodárstvo a zvieratá. O partizánoch sa v rodine v jeho prítomnosti radšej mlčalo.

Skýcov bol od jesene 1944, v priebehu Slovenského národného povstania, jednou z hlavných partizánskych základní v Tribečskom pohorí. Do dediny sa postupne sťahovali sovietske partizánske skupiny vysadené na nitrianskom Zobori, Tribeči a Vtáčniku. Boli tu tri veľké partizánske oddiely. Zarubežnij, Plameň a Národný mstiteľ.

Krátko po príchode začali v rozsiahlom území okolí Skýcova, Zlatna, Zlatých Moraviec a Topoľčianok vykonávať rôzne diverzné akcie. Partizánske oddiely tu mali viac ako tisíc mužov. Podľa pamätníkov boli také silné, že počas ich pôsobenia v dedine sa aj napriek viacerým pokusom nemecké jednotky do Skýcova nikdy nedostali.

Vyzbrojení puškami a ľahkými guľometmi partizáni sedem mesiacov odrážali útoky nemeckej armády od Zlatých Moraviec. Obyvatelia Skýcova im pomáhali. Ošetrovali zranených, zásobovali ich potravinami, poskytovali im bývanie. Po potlačení Slovenského národného povstania sa začiatkom marca 1945 časť partizánov stiahla do hôr, druhá časť sa pridala k vojskám II. Ukrajinského frontu. Obyvateľov dediny nechali napospas fašistom a nemeckej armáde.

Akonáhle nemecké jednotky zistili, že v Skýcove už nie sú partizáni, na obec zo všetkých troch strán zaútočili. Dedinu doslova v priebehu niekoľkých minút obsadili bez boja. Obec nebránil nikto. Chlapi z dediny v strachu o život odišli do hôr.

Doma museli – s mučivými obavami o to, čo sa v najbližších hodinách stane – nechať svoje ženy, deti, otcov a matky. Po obsadení obce prišla do Skýcova nemecká motospojka z blízkych Veľkých Uheriec s rozkazom, aby ľudí nepostrieľali. Z dediny ich mali vyhnať a obec vypáliť.

„Keď prišli Nemci 15. marca 1945, okolo druhej hodiny popoludní, nariadili všetkým občanom, aby sa sústredili pred kostolom. Prišli ženy, deti a starci. Mohli sme si zobrať len najnutnejšie veci. Všetkých nás zoradili a pod dozorom Nemcov sme sa vydali na pochod smerom na Bošany. Ženám s malými deťmi na rukách sa kráčalo ťažko. Mali rozkaz naložiť nás do nákladných vozňov a poslať do koncentračného tábora. Železnica bola už nefunkčná a doprevádzajúci Nemci sa museli vrátiť k svojej jednotke do Skýcova. Tak nás všetkých odovzdali slovenským žandárom z Topoľčian, aby nás strážili,“ spomína skýcovská učiteľka Gizela Komárovská.

Smerom do Bošian sa tiahol kilometrový rad utečencov. Bola v ňom aj moja stará mama so štvorročnou dcéru a dvojročným synom. Keď bola dedina prázdna, celú ju podpálili. Zhorelo 266 domov, 13 mužov odvliekli do koncentračných táborov. Zostal iba kostol, fara, škola a niekoľko domov, v ktorých boli ubytovaní Nemci. 

„Úctu a vďaku partizánom a vojakom padlým v Slovenskom národnom povstaní vzdali účastníci sobotňajšieho pochodu Náučným partizánskym chodníkom Skýcov – Zlatno. Cieľom 33. ročníka turistického pochodu bolo priblížiť – najmä mládeži – históriu odboja v kraji pod Tribečom,“ uviedol starosta Skýcova Tomáš Kolembus. Účastníci pred štartom v Skýcove i po príchode do Zlatna položili vence a kvety k pamätníkom SNP v obidvoch obciach okresu Zlaté Moravce. Náučný partizánsky chodník je sprístupnený od roku 1988.

Cituje agentúrna správa zo soboty 21. augusta 2021 spomienku Skýcovčanov na udalosti Slovenského národného povstania spred 77 rokov. O pol roka si pripomenú smutnejšie výročie. 76 rokov od vypálenia obce.

Slovenské národné povstanie patrí svojím priebehom, rozmermi a dôsledkami nepochybne medzi najdôležitejšie udalosti slovenských novodobých dejín. Pre niektorých historikov a politikov predstavuje dokonca akési vyvrcholenie slovenských dejín. Základný kameň slovenskej štátnosti a identity. Inšpiráciu, z ktorej by mala spoločnosť vychádzať aj pri konfrontácii s rôznymi extrémistickými názormi.  

„Spolu s Nežnou revolúciou v roku 1989, vznikom samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a vstupom do Európskej únie v roku 2004, predstavuje Slovenské národné povstanie hviezdnu hodinu národných dejín,“ uvádza v súvislosti s vnímaním historických míľnikov na Slovensku sociologička Oľga Gyárfášová.

29. august bol pre polstoročie bývalého komunistického režimu jedným z najdôležitejších dní v roku. A Slovenské národné povstanie najslávnejším činom slovenského ľudu a nekritizovateľnou modlou. Komunistická strana Československa od neho odvodzovala svoju absolútnu moc a vedúcu úlohu v politike aj v krajine.

Symboly povstania – partizáni, velitelia, povstalci a statoční protifašistickí bojovníci zapĺňali učebnice, časopisy, ročenky aj odborné publikácie. Pomenovávali sa podľa nich inštitúcie, ulice, miesta, prírodné úkazy aj celé obce a mestečká. Stavali sa im pamätníky a pomníky, písali sa o nich knihy, natáčali filmy.

V rokoch 1948 – 1989 bolo k tematike SNP natočených a uvedených množstvo dokumentárnych aj hraných filmov, televíznych inscenácií a divadelných hier. Socialistickí a normalizační autori sa predháňali v lyrizovanom zbožšťovaní bájnych povstaleckých hrdinov. 

Spomeňme hneď film z roku 1948 Vlčie diery, v ktorom si zahrala aj manželka vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov a jedného z hlavných organizátorov Slovenského národného povstania, neskoršieho generálneho tajomníka všemocnej KSČ a prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, Magda Husáková-Lokvencová.

Aj keď Vlčie diery krátko po svojej premiére získali vysoké štátne ocenenie, už v roku 1950 musel byť film z distribúcie stiahnutý. Komunistickí cenzori v ňom totiž odhalili neklamné stopy buržoázneho nacionalizmu.

Ďalšou známou snímkou v hlavnej úlohe s charizmatickým Ladislavom Chudíkom bol film Kapitán Dabač z roku 1959. V roku 1982 sa začal pripravovať rozsiahly československý seriál Povstalecká história. Strana na neho vyčlenila na tú dobu astronomický rozpočet, viac ako 50 miliónov československých korún (Kčs). 

V osemdielnom seriáli účinkovalo viac ako 170 hlavných a vedľajších postáv, plus stovky ďalších komparzistov. Do hlavných úloh obsadili najznámejších slovenských a českých hercov. Politicky dôležitý film bol jedným z tých, v ktorom sa úlohy neodmietali. Natočili ho za dva roky, premiéru mal na prvom celoštátnom televíznom programe v auguste a septembri 1984.

Povstalecká história mala obrovský ohlas v celom Československu. K seriálu však mali výhrady starí partizáni, ktorí si predstavovali, že v ňom bude zobrazená ich hrdinská činnosť, aj niektorí bývalí vojenskí velitelia, ktorí boli v 50. rokoch 20. storočia za svoju činnosť perzekvovaní. Tí zase očakávali, že pôjde o historicky presné zobrazenie reálnych skutočnosti. 

Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa situácia vo vnímaní SNP začala pomaly meniť, aj keď v 90. rokoch sa povstanie čiastočne zneužívalo ako argument pre vstup Slovenska medzi krajiny demokratickej Európy. Historické prehodnotenie SNP a jeho kritika už neboli tabu, glorifikujúci prístup postupne prestal byť celospoločenským štandardom. Začali sa objavovať prvé kritické názory a štúdie, odkrývala sa odvrátená strana povstania.

Mytologický spoločenský obraz partizána ako neohrozeného hrdinu bojujúceho proti svetovému vojnovému zlu a okupantom a povstania ako masovej spontánnej reakcie národa na nemecký nacizmus, najmä v politickej (re)prezentácii čiastočne pretrváva dodnes.

Historici a sociológovia sa snažia hľadať odpovede na otázky, do akej miery bolo povstanie celonárodné, koľko povstalcov sa do neho reálne zapojilo, ako presne bojovali a akým spôsobom koordinovali svoje akcie, aká bola v skutočnosti ich motivácia a bojová morálka, do akej miery boli mobilizovaní, odhodlaní a presvedčení zapojiť sa do povstania a aká je ich miera zodpovednosti za civilné obete a utrpenie obyčajných ľudí, ktorí museli znášať následné reakcie a represie.

Faktom je, že do roku 1943 bol odboj proti nemeckému nacizmu na Slovensku veľmi mierny. Jednak kvôli stabilnej ekonomickej situácii vtedajšieho Slovenského štátu, jednak kvôli aktuálnej situácii na vojenskom fronte v prospech Nemecka.

Do leta 1944 sa Slovenská republika, ktorá vznikla v marci 1939, pôvodne ako Slovenský štát, javila ako relatívne spoľahlivý spojenec nacistického Nemecka. Slovensko dovtedy vojnou nijako extra netrpelo. Slovenskí vojaci síce bojovali na strane Nemecka v zahraničí, no straty neboli veľké.

Situácia sa začala rapídne meniť v roku 1943, po porážke Nemecka pri Stalingrade, zvrhnutí fašizmu v Taliansku a uzavretí spojeneckej zmluvy československej exilovej vlády so Stalinovým Sovietskym zväzom. V jeseni 1943, po podpísaní takzvanej Vianočnej dohody medzi ilegálnym komunistickým a nekomunistickým odbojom, sa začalo plánovať Slovenské národné povstanie. Najdôležitejšie bolo získať pre túto akciu slovenskú armádu.  

Keď sa v lete 1944 vojnový front a sovietska Červená armáda začali približovať k hraniciam Slovenska, protifašistický odboj sa začal aktivizovať oveľa intenzívnejšie. 16. júna 1944 Američania zbombardovali bratislavskú rafinériu Apollo, čo si vyžiadalo 200 civilných obetí. V júli sa k americkej spojeneckej intervencii pridali výsadky organizátorských skupín sovietskeho partizánskeho hnutia.

Podľa inštrukcií zo ZSSR mali partizáni na nepriateľskom území vyvolať chaos a rozvrat. Okrem nemeckej armády, boli ich cieľom často predstavitelia polície a cirkvi  – žandári a kňazi, ale aj civilné nemecké menšinové obyvateľstvo žijúce na Slovensku. Slovenské národné povstanie nakoniec aj vďaka týmto udalostiam vypuklo oveľa skôr ako bolo v pláne – 29. augusta 1944.

V dnešnom spoločenskom diskurze aj napriek mnohým tragickým príbehom či interpretáciám kritických historikov, plným právom prevládajú pozitívne aspekty SNP, ktoré sa nedajú nijako poprieť.

Narušenie nemeckých bojových operácií na okupovanom území Slovenska, ich zásobovania a komunikácií, bola pre Spojencov nepochybne obrovská pomoc. A aj napriek finálnemu neúspechu a ústupu povstalcov do hôr, môžeme Slovenské národné povstanie označiť za akciu veľkých rozmerov a dôsledkov.

Najmä pre slovenských vojakov išlo o morálne a eticky výnimočnú obranu štátu pred okupantmi. Ideologicky roztrieštený odboj sa napriek množstvu vzájomných rozdielov dokázal na nejaký čas zjednotiť, koordinovať, konať a bojovať spoločne.

Mnoho z týchto vojakov, odbojárov, partizánov, povstalcov a bojovníkov, ale aj obyčajných ľudí išlo do povstania s dobrými úmyslami a jasnou motiváciou. Ich obete a pamiatku by sme si mali vážiť. Nemali by sme ale zabúdať ani na temné stránky tohto obdobia, na utrpenie a straty, ktoré povstanie prinieslo stovkám nevinných ľudí.      

Zdroj: wikipedia/tasr/kulturblog.sk/historyweb.sk/skycov.sk/vtedy.sk/zitava.sk