Vojenské konflikty ľudstvo vedie od nepamäti a, žiaľ, aj dnešná doba je nimi výrazne poznačená. Spoločné ubytovne pre vojakov, známejšie pod menom kasárne, sa v európskom kultúrnom priestore začali budovať pomerne neskoro. Existovali síce už v starom Ríme, ba možno ešte v dávnejších štátnych útvaroch, stredoveká Európa ich však sprvoti neudržiavala. Do 15. storočia pravidelné armády prakticky neexistovali. Vojaci bývali ubytovaní „na súkromí“ po jednotlivých domácnostiach miest a mestečiek. Poskytnúť ubytovanie, stravovanie, kúrenie a osvetlenie vojakom, navyše aj ustajnenie koňom, patrilo v minulosti k daňovým povinnostiam miest. Ubytovaný vojak mal od mesta nárok na „kvartiere“ (ubytovanie) a „porcie“ (denná dávka stravy). Systém kvartierov a porcií mal však veľa nevýhod. Najdôležitejším bolo snáď to, že ubytovanie vojska roztrúseného po meste bolo zdrojom konfliktov a sporov s miestnym obyvateľstvom.
Zmena prišla až v ranom novoveku, keď sa v Európe začali formovať stále profesionálne armády. Potrebovali nielen výcvik, výzbroj a disciplínu, ale aj stálu základňu. Priekopníkom v tejto oblasti sa stalo Francúzsko v 17. storočí. Kráľ Ľudovít XIV. a jeho minister vojny François-Michel Le Tellier, markíz de Louvois, nariadili výstavbu kasární vo všetkých väčších mestách. Cieľom bolo, aby vojaci nemuseli bývať u civilistov a zároveň, aby boli pod neustálou kontrolou a dohľadom svojich veliteľov. Tento model sa ukázal ako veľmi účinný a rýchlo sa rozšíril do ďalších európskych krajín.
Vznik stálych kasární v Uhorsku úzko súvisí s vývojom habsburskej armády, ktorá bola v 16. a 17. storočí jednou z najväčších vojenských síl v Európe. Po skončení protitureckých vojen a potlačení stavovských povstaní potrebovala monarchia v krajine udržiavať silnú, trvalo prítomnú armádu a na prelome 17. a 18. storočia sa začala výstavba stálych vojenských kasární podľa vzoru západnej Európy.
V 18. storočí sa výstavba kasární stala bežnou súčasťou vojenskej politiky prakticky vo všetkých monarchiách. Rakúsko, Prusko, Rusko či Británia začali budovať rozsiahle vojenské komplexy, ktoré sa svojou dispozíciou ustálili do typického tvaru – obdĺžnikový areál s uzavretým dvorom, v ktorom sa nachádzali ubytovne, zbrojnice, sklady, stajne aj ošetrovne. Architektúra kasární bola jednoduchá, symetrická a prísne funkčná, čo odrážalo vojenský poriadok i hierarchiu. Stavali sa spravidla na okrajoch miest alebo pri mestských hradbách, aby umožnili rýchly zásah v prípade povstaní alebo vonkajšieho nebezpečenstva.
Prvé kasárne v Košiciach mali byť zriadené v košickej citadele, ktorá sa stavala od roku 1672. Odhadovaná kapacita týchto kasární predstavovala jeden dobový peší pluk aj s veliteľským zborom a hospodárskymi a pomocnými 15 jednotkami. Kasárne v citadele však realizovať nikdy nestihli. Vieme len to, že už vtedy sa vojenskí velitelia snažili oddeliť posádku od miestneho obyvateľstva. V meste v tej dobe stáli tri budovy slúžiace na vojenské účely, a to kapitánsky palác, zbrojnica a vojenská nemocnica. V žiadnej z nich však nemohla sídliť početnejšia vojenská jednotka.
Keď sa rozhodlo o definitívnej asanácii košickej citadely, boli na Hlavnej ulici dostavané prvé skutočné kasárne. Neďaleko Dolnej brány sa nachádzali Dolné kasárne zriadené v roku 1713, ktoré boli rozľahlé takmer 30 siah (57 metrov) a pojali jeden celý batalión. Tieto kasárne postavili na južnom konci ostrova tvoreného Čermeľským potokom, čiastočne na mieste stredovekej mestskej školy. Budova bola oplotená murovaným plotom. Plot bol postavený tak, že do dvorov kasárne boli začlenené aj príslušné úseky ramien Čermeľského potoka. Košice mali poskytnúť na výstavbu Dolných kasární 3000 zlatých a následne ich vojsku prenajímalo. Pre mesto to bolo výhodné z hľadiska pravidelných príjmov a v tomto období bol takýto postup bežný.
Jedny kasárne však nestačili a po 13 rokoch sa začalo s výstavbou druhých – na ľavej strane Hlavného námestia pri Hornej bráne. Označovali sa ako Horné kasárne a boli budované od roku 1726. Oba kasárenské komplexy boli jedny z prvých, ktoré boli na území Habsburskej monarchie postavené.
Obe košické kasárne mali kapacitu asi 1400 mužov. Nemožno však zabudnúť na veliteľský zbor, poddôstojníkov, tylových špecialistov, vojenských sluhov a ďalšie pomocné sily. Stav vojska možno teda v Košiciach odhadovať k roku 1750 na asi 2000 mužov.
Dolné kasárne boli v Košiciach postavené ako prvé, ale aj prvé, ktoré sa búrali. Ich asanáciou sa však dosiahlo len to, že museli rozšíriť Horné kasárne, aby zachovali dovtedajšiu ubytovaciu kapacitu pre vojsko. Rozširovanie, úpravy či úplná novostavba Horných kasární sa pripravovali už pred rokom 1820. V depozitoch Východoslovenského múzea dnes nájdeme celý rad dobových plánov z tejto doby.
Centralizačná politika cisárovnej Márie Terézie a jej syna Jozefa II. zaviedla systém stálych plukov s pevnou dislokáciou, čo znamenalo, že každá jednotka mala určené trvalé sídlo – takzvané garnizónne mesto. Práve tam sa budovali prvé moderné kasárne, väčšinou na okrajoch miest, pri hlavných cestách alebo v blízkosti pevností.
Výstavba kasární v Košiciach v 19. storočí prešla výrazným rozvojom, od prvých jednoduchších posádkových budov až po rozsiahle komplexné areály pre pechotu, jazdectvo či delostrelectvo, a tejto premeny sa podrobnejšie dotkneme v nasledujúcich článkoch.
Autor: HistoricKE