Po druhej svetovej vojne patrilo východné Slovensko medzi najzaostalejšie oblasti z hľadiska rozvoja priemyslu. V Košiciach pôsobilo len niekoľko málo väčších výrobných podnikov, medzi ktorými dominoval strojársky závod Karola Poledniaka. Tento súkromný podnik zameraný na opravy a výrobu menších strojárenských produktov a benzínových zariadení zamestnával pred vojnou približne 200 – 250 pracovníkov.
Po oslobodení Košíc v januári 1945 sa zamestnanci závodu Poledniak vrátili do výroby a snažili sa obnoviť chod podniku. V povojnových podmienkach však začala otázka vlastníctva Poledniakovho podniku naberať politický rozmer. V rámci povojnovej retribúcie bol Karol Poledniak obvinený zo spolupráce s fašistickým režimom počas vojny, keďže jeho továreň vyrábala vojnový materiál pre maďarskú armádu. V októbri 1946 Národný výbor mesta Košice vydal rozhodnutie o konfiškácii celého majetku firmy v prospech štátu.
Závod prešiel pod národnú správu, pod vedenie poverených riaditeľov. Napätia medzi bývalými majiteľmi, zamestnancami a štátnou správou sprevádzali riadenie podniku do roku 1947, kedy bol definitívne pričlenený k národnému podniku Kriváň ČKD.
Budovanie priemyslu na východnom Slovensku sa stalo jednou z priorít Košického vládneho programu. Myšlienka vybudovať v Košiciach moderný veľký strojársky závod vznikla krátko po oslobodení, avšak jej realizácia narážala na viacero ťažkostí. Jedným z prvých problémov bola vhodná lokalita pre nový závod. Po viacerých úvahách bol v máji 1948 položený základný kameň na tzv. Starej prašnej ceste. Napriek slávnostným gestám sa výstavba na tomto mieste nikdy nezačala – pozemok si medzičasom nárokovali železnice (ČSD) na vlastné potreby.
K definitívnemu zlomu prišlo až po politickom zásahu predsedu vlády Viliama Širokého, ktorý rozhodol o uvoľnení pozemkov pri letisku v Barci pre výstavbu strojárskeho závodu. Vďaka tejto intervencii bolo možné v auguste 1949 definitívne zahájiť stavebné práce.
Generálny projekt Východoslovenských strojární rátal s výstavbou rozsiahleho komplexu pozostávajúceho z piatich výrobných hál a množstva pomocných prevádzok plánovaných v troch etapách. Už v roku 1950 boli práce na prvej výrobnej hale natoľko pokročilé, že 5. novembra 1950 mohla byť jej prvá časť slávnostne uvedená do prevádzky pri príležitosti 33. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Súčasne bol starý závod Poledniak premenovaný na Závod údernícky za svoje dobré výrobné výsledky.
Napriek slávnostnému otvoreniu zostával nový závod aj v nasledujúcich rokoch stále len rozostavaný. Problémy spôsobovali slabá projektová príprava, neurčené výrobné zameranie a opakované zmeny plánov. V tomto období výrazne pomohli samotní technickí pracovníci závodu, ktorí na základe existujúcich možností vypracovali vlastný projekt technologického rozmiestnenia univerzálnej strojárenskej výroby.
Ďalšou kľúčovou investíciou bola výstavba kotolne nevyhnutnej pre celoročnú prevádzku závodu. Jej výstavba sa opakovane odkladala, napokon bola ukončená až v januári 1952. V roku 1951 došlo aj k prehodnoteniu plánov ďalšej expanzie – plánovaná druhá a tretia etapa výstavby bola nakoniec z rozhodnutia ministerstva ťažkého strojárstva pozastavená. Napriek tomu závod v rokoch 1950 – 1952 rýchlo zvyšoval výrobnú kapacitu, pričom produkcia v roku 1951 už prevýšila plán o 70 percent oproti predchádzajúcemu roku.
Východoslovenské strojárne sa už v 50. rokoch stali kľúčovým podnikom rozvíjajúcich sa Košíc. Okrem priameho zamestnávania stoviek robotníkov sa stali centrom vzdelávania nových odborníkov a základom pre ďalšie investície v regióne. Vznik VSS predstavoval začiatok transformácie Košíc na významné priemyselné centrum Československa, ktorého dôsledky formovali podobu mesta na ďalšie desaťročia. O ďalšej histórii VSS sa dočítate v niektorom z ďalších našich článkov.
Autor: HistoricKE