Zuzana Pacáková o Bielej noci: Je to drina!

KošiceĽudsKE

Multižánrový festival súčasného umenia rozžiari Košice už túto sobotu (30.9.) po ôsmykrát. Jeho prípravy však neboli jednoduché. Trvali celý rok a podieľalo sa na nich až 500 ľudí. Do zákulisia festivalu sme nahliadli spolu s umeleckou riaditeľkou Zuzanou Pacákovou. Tá nám porozprávala nielen o jeho organizácii, ale aj o programe.

Pred ôsmimi rokmi ste priniesli do Košíc Bielu noc z Paríža. Je presne taká, akú ste ju chceli?

Určite áno, bola to ťažká a dlhá cesta s rôznymi úskaliami, ale jasné, sme spokojní. Keby sme neboli, tak to ďalej nerobíme. Začali sme ako malý lokálny festival s lokálnymi umelcami a dnes sme najväčší festival na Slovensku v tejto kategórii. Aj na svetovej mape sme sa zapísali ako festival, kde svetoznámi umelci radi chodia a máme dobrú reputáciu aj v zahraničí. Čiže áno, splnil sa nám taký sen.

Foto
Zuzana Pacáková hovorí, že komunikácia počas organizovania festivalu je náročná. Aktuálne má asi 4300 neprečítaných mejlov / TASR

Čo všetko obnáša organizácia takéhoto festivalu?

Úplne všetko. Je to super otázka, lebo sa dá o nej hovoriť tak tri dni. My robíme všetko a mám pocit, že sme všetky povolania v jednom, od produkcie, ktorá sa člení na strašne veľa vecí, od povolení, administratívy, písania, cez elektrické prípojky, vypínanie osvetlenia, komunikácia s horolezcami, s potápačmi, s technickým tímom, statické posudky, lešenia, potom príprava zmlúv s právnikmi, ekonomicky to zastrešiť, musíme si sami robiť celý fundraising. Festival je finančne veľmi náročný, čiže celý rok pracujeme na tom, aby sme vôbec zohnali financie – či už písaním grantov alebo jednanie s partnermi, hľadanie medzinárodných spoluprác.

Pracujeme s dobrovoľníkmi, s mladými ľuďmi, snažíme sa edukovať novú generáciu budúcich možných kultúrnych mediátorov alebo menežérov. Samozrejme nesmieme zabudnúť na dramaturgiu, výber jednotlivých lokácií. Je to naozaj obrovský kolos – dá sa o tom hovoriť veľmi dlho, lebo je to celoročná fakt tvrdá práca. Aj keď to môže vyzerať, že sa len niečo nafúkne a niekde sa to posunie a položí, ale nie je to tak. Je to drina.

Spomínate, že ide o celoročnú prácu. Znamená to, že nad ďalším ročníkom premýšľate už deň po skončení festivalu?

No, v nedeľu začíname baliť, ideme ešte do Bratislavy. Ale po festivale ešte aj dva mesiace trvá postprodukcia – čiže všetko to uzatváranie, balenie, čistenie vecí, posielanie transportov do ďalších krajín, riešenie poistných udalostí, rozpočet a vyúčtovania. Vlastne ešte dva mesiace po festivale sa pracuje na tohtoročnom festivale a už zároveň musíme písať granty. Veď do decembra sú rôzne deadliny na rôzne dotácie, takže musíme už mať zároveň aj nejakých umelcov v hlave, lebo granty už musia byť veľmi konkrétne. Takže áno, neprestajne pracujeme. Už teraz napríklad bookujem nejakých umelcov na budúci rok, aj keď sme ešte neuzavreli tento rok, čiže je to naozaj taký kolotoč.

Komunikujete aj s horolezcami a potápačmi, akým spôsobom sú zapojení do festivalu?

Každý rok je to iné, lebo každý rok sú iné diela. Potápačov sme napríklad potrebovali pred dvoma rokmi, keď sme na jazere umiestňovali domček. Bola tam zložitá technológia, aby sme ho tam dávali sami. A horolezci sú každoročne, tento rok napríklad pri inštalovaní mesiaca v Kunsthalle alebo veľkých humanoidov z Austrálie, dvaja sú umiestnení na strechách, takže sú to práce vo výškach. Ale aj obyčajný mapping, kde sa umiestňuje projektor alebo príde Ilona Németh s balónmi na vysokozdvižných vozíkoch. Čiže všetko to, čo je vo výškach, si už vyžaduje expertov, ktorí vedia, ako ukotvovať. A samozrejme máme vypracované projekty alebo statické posudky, rôzne elektrické projekty, aby nám to tu celé nevybuchlo, je tam veľmi veľa etáp.

Na financovanie festivalu potrebujete aj rôzne granty. O aké konkrétne príspevky žiadate?

Zháňame všetky, ktoré môžeme, lebo inak sa to nedá. Čiže mestské, krajské, v rámci turizmu a rozvoja územia, štátne, čiže napríklad Fond na podporu umenia, zahraničné. Napríklad, tým, že teraz prišli zahraniční umelci, tak sme žiadali granty a dotácie z Kanady a z Quebecu. Naozaj študujeme, čo kedy sa dá, a do ktorého grantu spadáme, následne žiadame rôzne financie. Niekedy idú na celý festival, niekedy na nejakú časť, čiže je to naozaj rôzne.

Foto
Na snímke svetelný interaktívny objekt Mrak vytvorený zo 6000 žiaroviek / TASR

Podľa akých kritérií vyberáte umelcov, ktorí budú vystavovať na Bielej noci?

Je to dramaturgická a kurátorská práca, čiže snažím sa sledovať novinky zo sveta, veľa cestujem, čítam rôzne časopisy, internet dnes veľmi pomáha. Niektorí umelci sa nám hlásia aj sami, už sme v rôznych sieťach, ktoré nám každý mesiac ponúkajú rôzne zaujímavé diela. Niekedy dáme na odporúčanie umelca a ten nám pošle nejakého iného umelca. Keď sa nám zapáči, tak ho pozveme. Čiže nie je na to pravidlo, je to rôznorodé.

A čo sa týka výberu témy?

Tému je veľmi ťažko dať, lebo je to limitujúce a dnešné umenie je veľmi rôznorodé. Každý umelec pracuje na nejakej vlastnej téme. Tento rok sa nám združilo viacero diel, ktoré majú vesmírnu, prírodnú tematiku, teda kozmos. Takže to tak náhodou vyšlo, ale väčšinou nekladieme dôraz na jednu tému. Páči sa nám práve to, že každé dielo má svoj príbeh a tém je niekoľko.

Často sa stretávame s tým, že organizátori rôznych kultúrnych podujatí zápasia s nedostatkom finančných prostriedkov. A tak musia neraz siahnuť aj do vlastného vrecka. Je to aj váš prípad?

Mali sme už aj pôžičky, ktoré som si brala, ale ja to nehovorím, lebo je to môj problém. Nikto ma do toho nenúti, keby som nechcela, tak to nerobím. Ale v dnešnej dobe financovať kultúru je ťažké, granty nestačia. Hlavne na takéto veľké festivaly vo verejnom priestore. To sú fakt stotisícové náklady. Ľudia nevedia, čo koľko stojí v tomto našom svete. Nevieme to nijak znížiť, nie je to len o honorároch pre umelcov, ale je to celý kolos. Práveže honoráre tvoria celkom malú časť v rozpočte.

Niekedy napríklad objednávame techniku z úplne iných krajín, lebo na Slovensku nie je ani dostupná. Je to drahý špás. Zachraňujú nás práve sponzori a naši partneri. Veľmi nám pomohlo aj to, že sme sa presunuli do Bratislavy. Napríklad získali sme generálneho partnera pre obe mestá vďaka Bratislave. Hľadali sme rôzne stratégie k tomu, aby sme nemuseli festival ukončiť po skončení EHMK. Odchod do Bratislavy bol dôvod dofinancovávania Košíc.

Tiež sme museli spoplatniť interiéry, lebo nám to finančne pomôže a samozrejme to pomôže aj dielam, ktoré nie sú zdemolované za prvú pol hodinu. Ale robíme rôzne opatrenia, snažíme sa pracovať počas celého roka a diela, ktoré vytvoríme, sa snažíme prenajímať na rôzne eventy. Teda snažíme sa financovať festival z rôznych uhlov a celoročne hľadať peniaze. Je to veľmi otravná práca a bola by som rada, keby som ju nemusela robiť, ale bez toho to nejde.

Foto
Monumentálne dielo od Luka Jerrama. Verná kópia Mesiaca vytvorená zo snímok z NASA / BN

Naozaj stojí Biela noc státisíce eur?

Myslela som, že Bratislava a Košice stoja dokopy niekoľko stotisíc eur. Tým, že sme jeden festival v dvoch mestách, dávam to do jedného badžetu v mojej hlave. Ale jasne, že to sú dva rôzne festivaly s rôznymi badžetmi. Košice sú lacnejšie samozrejme.

Myslíte si, že sa vám podarilo za tých sedem rokov vychovať ľudí k tomu, aby sa viac zaujímali o súčasné umenie?

Ja ich určite nevychovám, aj keby som neviem čo robila. To sa nedá, lebo ich musia vychovať rodičia, školy a krúžky. To neurobí Biela noc za jednu noc, ani rôzne košické inštitúcie. Myslím si, že sme len dobrý marketingový formát na to, aby sme dotiahli ľudí do mesta, aby prišli na umenie, aby s nami spolupracovali rôzne inštitúcie, do ktorých možno ľudia nechodia cez rok a týmto ich oslovili.

Spravíme také haló, jednak aj médiá sa o nás zaujímajú, čo tiež nie je úplne bežné, že médiá hovoria o kultúre. Čiže je to super formát, ako umenie spropagovať medzi ľudí a spopularizovať, ale nie som natoľko naivná, že si myslím, že ľudia idú na Bielu noc a na druhý deň sú osvietení a budú chodiť do galérií a múzeí, to nie. Ale myslím si, že to prispieva k nejakej umeleckej osvete.

Koľko ľudí sa podieľa na organizácii Bielej noci?

Záleží to od ročného obdobia. Taký bežný tím tvoria traja ľudia, a potom finálny počet je 500 ľudí minimálne vo festivalový týždeň. Keď spočítam všetkých dobrovoľníkov, brigádnikov, technikov, všetkých dodávateľov, tak je to aj viac ako 500.

Koľkí z nich sú dobrovoľníci?

Dobrovoľníkov máme momentálne v Košiciach asi 50. Ostatní sú normálne platení ľudia, ktorí si robia svoju prácu.

Foto
Inštalácie v Kunsthalle zo siedmeho ročníka festivalu / TASR

Rozmýšľali ste už nad tým, že by ste Bielu noc rozšírili aj do ďalších miest na Slovensku?

Oslovujú nás každoročne rôzne mestá, problém je skôr v rozpočte. Je veľmi ťažké hľadať partnerov v ešte menších mestách ako sú Košice. Čím je menšie mesto, tým máte menej možností financovania. Aj čo sa týka grantov alebo súkromných sponzorov. Čiže nebránime sa tomu, najradšej by sme mali Bielu noc v každom meste, aj dedine, bolo by to skvelé. Ale sú to vyslovene finančné dôvody, ktoré nám nedovoľujú sa rozšíriť ďalej. Nemáme toľko financií, aby sme dofinancovali iné mestá. To by sme museli naozaj mať špeciálny badžet na ďalšie veci.

Biela noc sa organizuje aj v Nitre. Máte v tom tiež prsty?

Nie, nie. Oni to robia už dlho, nemá to nič spoločné s Bielou nocou, len si to tak nazvali. Je to spojené s Divadelnou Nitrou, kde sa predstavuje vizuálne umenie. Je to zhoda náhod.

Boli niekedy také momenty, keď ste si vraveli, že Bielu noc už viac robiť nebudete?

Takých chvíľ je veľmi veľa, ale na to sa treba vyspať alebo dať si panáka. A ide sa ďalej. Je to náročná práca. Teraz v tých posledných týždňoch už naozaj málo spíme, málo jeme, nič nestíhame. Je to veľmi veľa o komunikácii s ľuďmi a veľmi dobre vieme, akí rôzni ľudia sú, ako nás vedia vytočiť. Veľa ľudí nám hádže polená pod nohy a veci, ktoré sa zdajú byť jednoduché, tak nám ľudia skomplikujú. Veľakrát je to o tých ľuďoch, nie o dielach. Tie nám robia radosť. Ale festival je tak komplexný, že naozaj 99 percent svojho času buď mejlujeme alebo telefonujeme. Vieme, aká je komunikácia v takom rozsahu náročná. Ja mám momentálne, môžem vám ukázať aj mobil, 4300 neprečítaných mejlov. Proste sa to nedá, každú minútu mi ich chodí niekoľko. A to celý deň som na telefóne, nestačia nám nabíjačky v celom tíme. Je to komunikačne veľmi náročne a tým pádom už človek je unavený a má toho plné zuby, keď kvôli hlúpostiam sa naťahujeme s rôznymi ľuďmi.

Čiže hej, je to ťažké. Alebo keď nám napríklad nevyjdú financie a musíme rušiť diela mesiac pre festivalom. Vtedy rozmýšľame, či zaplatiť pokutu, že zrušíme zmluvu, lebo nám nevyjde badžet na to, aby sme to mohli zaplatiť. A to sú už také bolestivé, srdcové veci. Ale niekedy sa to nedá.

S akými ďalšími problémami sa stretávate pri príprave festivalu?

Každý deň sa niečo stane, každý deň máme minimálne štyri problémy, ktoré musíme do večera vyriešiť. To sú naozaj rôzne veci, napríklad, že ide do tlače zlý plagát. Musíme zastaviť tlačiareň, lebo sa našla nejaká chyba. Alebo máme povolenie na nejaké miesto a zrazu zistíme, že napriek tomu, že ho máme tri mesiace, tak nám rozkopali celú ulicu a nevieme, ako sa tam návštevníci dostanú, musíme to riešiť. Alebo hľadáme tri mesiace priestor pre nejaké dielo, ktoré má špecifikáciu priestoru, že musí byť bez okien, biely, osem metrov výška, dvadsať metrov šírka. Nevieme taký nájsť, tak musíme dielo zrušiť.

Alebo napríklad teraz sme veľmi chceli urobiť taký trvalý murál v pamiatkovej zóne a nepovolilo sa nám to. Tak tiež sme boli z toho smutný. Problémy sú každý deň, od úplných malicherností po vážne veci. Počasie napríklad nám môže skomplikovať veci, ale aj dodávky, že nestihne nejaké dielo prísť. Trčí na colnici, musíme ho preclievať, nevieme, či sa to stihne, to sú také rôzne nerváky. Takže naozaj, každý deň je niečo. O tom by sa dala napísať kniha.

Foto
Inštaláciu Gloposcope si budú môcť diváci pozrieť v Mestskom parku / BN

Na festivale vystavujú asi najmä zahraniční umelci. Ozývajú sa vám aj tí slovenskí?

Áno, veľa Slovákov sa ozýva. Samozrejme, musíme to filtrovať, aby to malo nejakú dramaturgiu. U nás sa napríklad ťažko vystavujú maliarske práce, čiže musíme to nejako filtrovať. Ale áno, aj veľa Slovákov, aj veľa zahraničných umelcov sa ozýva. Každoročne nám príde niekoľko stoviek projektov, ktoré musíme vyfiltrovať. Takže vedia o nás a chcú byť súčasťou.

Čo všetko budú môcť vidieť už túto sobotu návštevníci Bielej noci v Košiciach?

Pripravujeme 30 umeleckých projektov, ktoré sa tiahnu od Kasárni po Tabačku. Tento ročník je výnimočný možno počtom headlinerov, je to asi najväčší počet, aký sme kedy mali, je to trinástka. Veľmi sa teším, že tento rok sa nesie festivalom vesmírna tematika, pretože jednak sa znesie do Košíc monumentálny mesiac, ktorý pristane v Kunsthalle. Ďalej tu máme päť obrovských humanoidov, ktorí obsadia jednotlivé lokácie v meste. Celkom sa na to teším. Myslím si, že to bude vizuálne pôsobivé.

Ďalej tu máme viacero európskych aj slovenských premiér. Umelci vytvárali počas celého roka nové diela. Rada by som upriamila pozornosť na Nano VJs kolektív, ktorí pripravuje mapping na Kalvínsky kostol alebo Boris Vitázek a Zuzana Sabová budú s novým projektom Litánií v komplexe na Strojárenskej. Je to maľba spojená s projekciou. A napríklad Ilona Németh s Jarom Vargom nesú také politicko-sociálne posolstvo, ktoré bude môcť odhaliť pri Ústavnom súde. Čiže budú rôzne takéto netradičné zastávky.

Uvidia Bratislavčania o týždeň rovnaké diela, ako návštevníci Bielej noci v Košiciach?

Nie, aj Košice majú samostatné projekty. Napríklad Španielka Laura Alcala Freudenthal bude len v Košiciach alebo rôzne lokálne veci s lokálnymi umelcami, ktoré pripravujeme. Alebo aj zahraniční umelci, napríklad Alex Guevara z Peru, ktorý bude v Košiciach, robí iný projekt pre Košice a iný pre Bratislavu. Čiže program je vo veľmi malej časti rovnaký. Väčšinou sú to diela pre každé mesto rôzne.

Na čo sa konkrétne tešíte vy?

Ja sa napríklad veľmi teším aj na Mestský park, kde budú až tri inštalácie tento rok, to sa tiež ešte doteraz nestalo, kde bude jeden obrí humanoid od Amandy Parer. Taktiež tam bude francúzska umelecká skupina vystavovať inštaláciu Globoscope. Je to 270 svetelných gúľ, ktoré sú špeciálne naprogramované do hudby a bude to taká prechádzka v tráve so svietiacimi objektmi. Ďalej Košičan Robo Farkaš pripravuje taký levitujúci svetelný objekt nad jazierkom v Mestskom parku. Myslím si, že všetky tieto tri veci budú naozaj silné.

 

Autorka: LEA HEILOVÁ

Komentáre