Zvažujete púť do Santiaga de Compostela? Prečítajte si rady a tipy od východniarky Márie Lepiš Valigovej

Putovanie do španielskeho Santiaga de Compostela je čoraz populárnejšie. Tisícky ľudí každoročne nájdu v sebe odvahu a vyberú sa na trasu, ktorá meria stovky kilometrov. Táto pešia púť nie je určená len pre veriacich, ale aj tých, ktorí chcú prekonať vlastné hranice. Medzi nimi bola aj východniarka Mária Lepiš Valigová, ktorá spoznala nielen veľa zaujímavých miest a pútnikov z celého sveta, ale predovšetkým samu seba. Ak sa aj vy rozhodnete putovať po Španielsku, prečítajte si jej rady a tipy, na čo nezabudnúť.

Časovo som púť mala limitovanú dovolenkou mojej spolupútničky, od toho sa odvíjalo plánovanie celkovej prejdenej vzdialenosti a neskoršie skracovanie trasy. Trasa: Santander – Oviedo: Camino del Norte; Oviedo – Santiago de Compostela: Camino Primitivo. Vyzerá to možno trochu chaoticky, ale do Santanderu letí priamy let z Viedne, takže je to praktické. Na severnej trase som strávila jeden týždeň (samozrejme, dá sa tam byť dlhšie, ale mala som časový limit), lebo som chcela vidieť more a Altamiru. Camino Primitivo som v podstate prešla celé z Ovieda až do Compostely, ide o oficiálne najstaršiu a údajne najkrajšiu pútnickú trasu do Compostely, vraj aj najnáročnejšiu – prirovnala by som to k Malým Karpatom, možno dva dni boli ako v Nízkych Tatrách, nič hrozné.

Na severnej trase som väčšinou šla po asfalte, sem-tam po pieskovej pláži alebo lesnej ceste, na Primitive to bola pestrejšia kombinácia asfaltu, lesných ciest a chodníkov. Severná trasa má mierne prevýšenia a nádherné výhľady na more, Primitivo je prevažne kopcovité. Trasy sú pomerne dobre značené, i keď občas trochu chaoticky a nerovnomerne, ale na to si rýchlo zvyknete.

Počasie zo začiatku bolo horúce a slnečné, okolo 25 – 30 stupňov, neskôr lejaky, mrholenie, na horách víchrica, neskôr sa to všetko dialo aj počas jedného dňa, podobne ako v Škótsku.

Išla som s jednou známou, väčšina ľudí bola sama a potom sa zvykli združovať medzi sebou. My sme väčšinou išli len dve (to bola tiež výzva sama o sebe, ale povahovo sme si sedeli, takže to bolo fajn). Celkovo danú oblasť hodnotím ako veľmi bezpečnú, bezpečnejšiu než Slovensko.

Ak náhodou neviete po španielsky, odporúčam pred odchodom aspoň niečo pochytiť. Ja som sa učila po španielsky iba pred cestou, približne dva mesiace každý deň pol hodiny/hodinu na Duolingu a stačilo mi to na základné dorozumenie + angličtina a ruky nohy, väčšinou miestni nehovoria po anglicky alebo len slabo, niektorí vedia po francúzsky. Tiež je praktické používať obyčajný Google prekladač a miestnemu len ukázať preložený text.

Vraj je možné použiť aj slovenský credencial, no hneď po príchode do Santanderu som si vybavila credencial v miestnej katedrále za malý poplatok, tuším dve eurá a vydával ho taký ukričaný svojrázny pán, čo hovoril len po španielsky. Netreba sa zľaknúť, no bol to kultúrny šok. O credenciali už predpokladám niečo viete, zbierate doňho každý deň pečiatky z miest, ktoré ste navštívili. Je to pekný „suvenír“, potrebujete ho ako pútnickú legitimáciu do albergues. Predkladá sa, keď si v Compostele chcete dať vystaviť certifikát o absolvovaní púte.

Celkový rozpočet (aj s letenkami) približne 1000 eur – nešetrila som. Treba mať so sebou hotovosť okolo 200 eur, hlavne kvôli ubytovaniu. Bankomaty tam sú len v mestách, treba na to myslieť.

Kombinovala som albergues, hostely a penzióny. Albergues stáli od dobrovoľného príspevku po 17 eur (väčšinou šlo o veľké zmiešané izby s poschodovými posteľami), miesto v izbe pre dvoch v penzióne vyšlo 20 – 30 eur na noc, severná trasa bola trochu drahšia než Primitivo.

Raňajky som mala väčšinou na ubytovaní za 5 eur, honosné za 9 eur. Na obed som obvykle mala len niečo malé počas cesty niekde pod stromom na zemi. Večeru som zvyčajne kombinovala kúpenú v potravinách, objednanú na ubytovaní a stravovanie v reštaurácii. Na jedle sa určite neoplatí šetriť, miestna gastronómia je kvalitná a bola by škoda ju ignorovať.

Ruksak 38 litrov, 7 – 8 kíl – ťažší určite neodporúčam, toto bolo znesiteľné maximum. Čím menej, tým lepšie. Idete do civilizácie, nepreháňajte to s váhou batohu. Samozrejme, je možnosť dať si odviezť batožinu autom priamo z ubytovania na ďalšie ubytovanie každý deň, to už je vec osobného názoru a vkusu, ja som si svoj ruksak vláčila celý čas sama. Nie som žiadna kulturistka a na túry chodím ultralight, vôbec nie som zvyknutá mať celý deň na chrbte ťažký batoh. Približne prvý týždeň ma boleli plecia aj bedrá, potom som si zvykla. Váha ruksaku 7 – 8 kíl bola pre mňa akurát. Mala som len nutné minimum všetkého, aj oblečenia, aj jedla (ceny jedla sú tam normálne, no treba si vždy overiť, či v dedine, v ktorej budete spať, je aj obchod).

Nosila som 0,5 – 1 liter vody, viac som nepotrebovala, po ceste boli aj fontány s pitnou vodou, no nie všade. Malé kusy oblečenia som si prala skoro každý deň v rukách, ostatné som približne raz za týždeň dala vyprať (väčšina ubytovaní má práčku a sušičku). Väčšinu vecí som mala merino. Knihy si na púť neberte, je to citeľná záťaž, namiesto toho si určite vezmite zápisník, lebo bez sprievodného textu bude celé putovanie spätne len jeden veľký guláš. Mala som trekové palice, trochu mi pomohli, no nie som na ne zvyknutá. Ak by ste ich chceli brať do lietadla, tak jedine do podpalubia.

Topánky treba nepremokavé, ľahké, mäkké a s dobrou podrážkou, nemusia prekrývať členok, hlavne, aby boli pohodlné. Okrem nich som mala obyčajné gumové šľapky na prezutie/do sprchy (hlavne na albergues by som do sprchy bosá nešla) a trekové sandále na chodenie po meste a ako poistku, keby sa niečo stalo s topánkami, aby som mala v čom ísť.

Absolútna nutnosť je kvalitný pršiplášť – osvedčilo sa pončo, ktoré zakrylo aj ruksak + nepremokavé nohavice alebo aspoň návleky na nohy + šiltovka, aby nepadali kvapky do očí, prípadne aj ľahký dáždnik + vodotesný obal na mobil. Ja som ho nemala, tak som používala pevnejšie igelitové vrecúško. Jeden deň fúkal vietor a lialo tak, že mi premokol nepremokavý obal na ruksaku a väčšina vecí v ňom. Odvtedy až do konca púte som kompletne všetko v ruksaku balila do sáčkov, ruksak som mala ešte párkrát vlhký, ale veci už boli v bezpečí.

Mala som malý spacák, bol potrebný na albergues, kde sú zvyčajne poschodové postele, deky a obliečky na matrace a vankúše, niekedy aj obyčajná plachta na prikrytie, no v októbri a vo februári to nestačí (na kúrení šetrili, v jednom ubytovaní sme mali na izbe len 12 stupňov). Karimatku som nemala a našťastie nepotrebovala, mala som len pre istotu núdzové vrece, keby nám náhodou nevyšlo ubytovanie.

Pred cestou som takmer vôbec netrénovala a nemala som kondičku, no celkovo preferujem presuny pešo a mám rada turistiku. Myslím si, že oveľa dôležitejšia je psychická kondícia, určite sa vyskytne nejaká bolesť alebo únava, najdôležitejšie je sa tomu nepoddať, triezvo zhodnotiť svoj stav a ísť ďalej.

Základná vec bola každovečerná masáž nôh, bedier a pliec olejom proti bolesti. Ani raz som nemala svalovicu, podľa mňa to bolo vďaka týmto masážam. Chodidlá som si taktiež každý večer masírovala a natierala čajovníkovým olejom, ktorý pôsobil aj ako hygienické opatrenie – nohy sa menej potili, otlaky sa nezapálili. Hodiť sa vám budú tiež tablety do vody na doplnenie minerálov, doplnky na kĺby a imunitu, probiotiká (prevencia proti črevnej viróze), klasické leukoplasty (na otlaky), slnečné okuliare.

Opäť je to veľmi individuálne, v zásade podľa mňa platí, že sa nemáte kam ponáhľať, obzvlášť na skorú jar a neskorú jeseň, keď sa nemusíte báť úpalu a horúčav, ani davu pútnikov, ktorí pred vami naplnia všetky ubytovacie kapacity. V októbri sa brieždilo okolo 8.00 hod. a tma prichádzala okolo 20.00 hod. Väčšina pútnikov mala nepochopiteľnú potrebu vyrážať ešte pred úsvitom a niekedy aj hodinu putovali po tme. My sme vyrážali okolo 9.30 hod. a na ubytovanie prichádzali rôzne, no vždy pred zotmením. Tým, že dav pútnikov vyrážal skôr (v októbri bolo na daných trasách ešte stále veľa ľudí), boli sme väčšinu putovania skoro úplne samé. Bolo to super, vychutnávali sme si krajinu, robili zachádzky, prestávky a veľa fotili. Spať sme chodili medzi 22.00 hod. a polnocou, vstávali sme medzi 7.30 – 8.30 hod. Vďaka takémuto nastaveniu sme boli len príjemne unavené a dobre vyspaté.

Buen Camino de Santiago App (logo: žltá šípka v modrom poli) – absolútny základ, neskutočne uľahčí putovanie, používala som ju denne, je v nej skoro všetko, od naplánovaných trás, navigácie, prevýšenia, až po tipy na ubytovanie, dajú sa v nej preplánovať denné etapy podľa seba.

mapy.cz – sú tu rôzne alternatívy trás, ktoré nie sú v appke Buen Camino.

booking.com – najľahší spôsob rezervácie ubytovania v hosteloch a penziónoch, sú tu aj niektoré albergues, ale väčšina albergues sa nedá rezervovať a funguje štýlom „kto skôr príde, ten skôr berie“. Niektoré ubytovania v penziónoch sa dajú rezervovať iba telefonicky – je potrebné vedieť po španielsky. Ja som túto poslednú možnosť využila len raz – poprosila som správcu ubytovania, v ktorom som sa nachádzala, aby zavolal a rezervoval mi ubytovanie (povedala som mu konkrétne, kde chcem ísť) na ďalší deň, boli ochotní. Väčšinou som ubytovanie riešila 1 – 2 dni vopred.

Treba stále pamätať na to, že ste tam sami za seba a je to len vaša púť. Nie sú to žiadne preteky, nič nemusíte nikomu dokazovať. Prajem vám, aby ste tam aspoň na chvíľu našli pokoj v duši, užívali si krásu okolitého sveta a prítomný okamih. Napríklad, moja spolupútnička dvakrát usúdila, že potrebuje pauzu, no z časového hľadiska by nám to nevychádzalo, tak sme dvakrát išli busom. Kvôli tomu sme prešli pešo „len“ 420 kilometrov, namiesto približne 500 kilometrov. Našli sa ľudia, ktorí z toho boli zhrození, aj ja som bojovala s vlastným egom. Vadilo mi, že to naozaj neprejdem celé pešo, no potom som sa spamätala a uvedomila si, že predsa o to vôbec nejde. Teraz mi tieto dilemy pripadajú hlúpe a ješitné. Každé camino má svoje osobitosti a Božie cesty sú nevyspytateľné.

Buen Camino!