Zvyky adventu: Keď psy brechali tichšie a kohúty kikiríkali ospanlivo

Sme v polovici obdobia očakávania Ježišovho narodenia. Duchovných príprav na vianočné sviatky a zároveň oslavy začiatku cirkevného liturgického roka. Pred poslednou, štvrtou nedeľou adventu.

Advent pochádza z latinského slova adventus, znamená príchod alebo očakávanie. Je to názov pre prvé štyri nedele nového cirkevného roka, pred sviatkom narodenia Ježiša Krista.

V teologickom zmysle ide o dvojaké očakávanie. Sviatku narodenia Ježiša Krista - teda príchodu historického a každoročne sa opakujúceho. Ale aj príchodu apokalyptického na konci času - druhého príchodu Krista.

V zmysle ľudovom a praktickom nastáva po skončení poľnohospodárskych prác, po tradičných a folklórnych oslavách vzdávania vďaky za úrodu, obdobie zimného pokoja. Advetný čas je časom prípravy na Vianoce. 

Počiatky adventu siahajú do doby pápeža Gregora Veľkého, ktorý ho zaviedol okolo roku 600. Jeho trvanie nebolo vždy rovnaké, pohybovalo sa od 4 do 8 týždňov. Od roku 922 sa záväzne ustálilo ako 4-týždňové obdobie. 

Advent začína prvou adventnou nedeľou, teda nedeľou medzi 27. novembrom a 3. decembrom. Končí po západe slnka na Štedrý večer (vigíliu, Sviatok Narodenia Pána).

V kresťanskom chápaní bol advent časom pokánia a zamyslenia sa nad sebou. Tento čas žili ľudia tajomstvom očakávania príchodu vykupiteľa. Bolo to obdobie kajúcnosti a očistenia človeka, jeho tela i duše.

Pre sedliakov a roľníkov znamenal príchod zimy nielen zmenu v charaktere práce, ale aj v spôsobe života. Jeho ťažisko sa prenieslo z voľných priestranstiev pod strechy domov.

Polia osireli, prikryl ich sneh. Dobytok bol už v maštaliach. Pre ľudí nastalo mnoho príležitostí na vzájomné stretávanie sa, na spoločné a kolektívne činnosti a práce.

Advent niekedy nazývali aj malým pôstom. Dodržiaval sa zákaz tanečných zábav a svadieb, obmedzili sa hlučné večerné pochôdzky mládeže.

Nastala posvätná tichosť, muzikanti odložili svoje nástroje, chlapci schovali štrngajúce podkovy. Ani deti nesmeli vziať do rúk cengajúce zvončeky. S humorom sa hovorilo, že aj psy brechali tichšie a kohúty kikiríkali ospanlivo.

V ľudských príbytkoch ubudlo hádok, hnevu a nedorozumení. Na ľudí doliehala zvláštna tieseň, akási úzkosť. Na jednej strane sa museli vyrovnať s úbytkom denného svetla, na druhej strane prijať istotu, že príde jasné svetlo, ktoré zastaví cestu do reálnej a duševnej tmy večnosti.

V ľudovej kultúre Slovenska má advent magický charakter začiatku, kedy môžu budúcnosť človeka pozitívne či negatívne ovplyvniť nadprirodzené sily. S tým súvisia rôzne ľudové obyčaje a povery, ako veštenie, vinšovanie zatváranie dvier pri rannom zvonení a tak ďalej. 

Obľubené ľudové zyky predvianočneho obdobia začínali už 30. novembra - na Ondreja. Dievčatá chodili triasť ploty a odriekali pri tom rôzne formulky, ako napríklad: „Plote, plote trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa. Aby si mi dal znať, kedy sa budem vydávať!“

Na Ondreja sa tiež lialo olovo. Podľa jeho tvaru sa vydajachtivé dievčatá mali dozvedieť, koho si zoberú za muža. Nad ohňom zahriate olovo sa lialo lyžicou cez ucho kľúča do nádoby so studenou vodou. 

Na Barboru - 4. decembra, sa rezali vetvičky z čerešní a dávali sa do vázy s vodou. Pri každej vetvičke zašepkalo dievča meno iného chlapca. Verilo sa, že tá, ktorá prvá rozkvitne bude ženíchova. 

Na Luciu - 13. decembra, keď bola najdlhšia noc v roku, sa podľa ľudových povier na krížnych cestách stretávali všetky bosorky. Tento deň nazývali aj Stridžie dni. Obyčajní ľudia verili v jeho magickú moc. Na Luciu mládenci strúhali drevené stolčeky, ktoré mali mať zázračnú moc. Mohli vďaka nim na krížnych cestách vidieť strigy.

Dievčatá si obliekali biele rúcho svätej Lucie, na tvár si dávali masku alebo si ju pomúčili, aby ich nikto nespoznal a na ústach mávali papierový zobák, ktorým sa dalo klepotať. Chodili po domoch s husacími perami, robili veľký krik a hluk, vymetali kúty, steny a pavučiny, a takto vyháňali z domov všetky zlé sily a choroby.

Na Tomáša - 21. decembra, chodil po dedine deti po vinšovaní, nosili oceľ a rýmovali: „Doniesli sme Vám ocele, aby ste mali hrnce celé. Aby sa Vám reťaze netrhali, kolesá nelámali. Koľko máte lyžičiek, aby ste mali toľko tehličiek. Aby ste boli veselí, ako v nebi anjeli.“ 

Najväčším a najočakávanejším vianočným sviatkom bol Štedrý deň. Dodržiavalo sa veľa zvykov. Ľudia si dávali pozor na svoje konanie. Verili, že ako prežijú tento deň, tak si im bude žiť po celý budúci rok. 

Do domu nesmela vstúpiť cudzia žena, lebo by to znamenalo nešťastie. Nesmela sa ani vešať opraná bielizeň. Verilo sa, že ten koho bola, čoskoro umrie. Kto v tento deň ráno, ešte pred jedlom kýchol, mal sa dožiť vysokého veku.   

Kým na nebi vyšla prvá hviezda, jedli sa iba pôstne jedlá. Pre dobytok a hydinu sa z každého jedla odložila jedna lyžica, aby zvieratá boli po celý rok sýte. Zo štedrovečerného stola sa nesmelo nič vyhadzovať, odložiť sa museli aj omrvinky. Kosti z večere sa dávali na jeden tanier a zakopávali sa v ľanovom obrúsku pod jabloň.

Po večeri sa chodilo koledovať a po koledníkoch prišli do domu betlehemci a hrali betlehémske divadlo. O polnoci sa rodina odobrala do kostola na polnočnú omšu. 

Príchod Spasiteľa očakávali ľudia po stáročia. Hovorili o ňom proroci, zvesti o jeho príchode a vykúpení sa šírili medzi ľudom. Dozvedáme sa o tom zo svätého písma, Starého zákona a evanjelií.

Jedným zo zvykov, ktorý patril k adventu, bolo aj chodenie na roráty. Každodenné sväté omše ku cti Bohorodičky Panny Márie dostali meno od slov úvodného latinského žalmu, ktorý kňaz spieval na stupňoch oltára: „Rorate coeli desuper ...“ - „Rosu dajte nebesá zhora, otvor sa zem a daj nám Spasiteľa ...“ Tieto slová vytvárali magickú atmosféru advetného času očakávania.

Roráty začínali ešte pred rozvidnením. Ľudia vstávali ešte za tmy. Poobliekali sa do teplých šiat, pretože vonku už bola zima. Vzali si lampáše či baterky a neraz brodiac sa snehom a znášajúc štipľavý mráz, pomaly smerovali do kostola.

Obloky chrámu už bývali rozsvietené. Hoci bolo iba šesť hodín ráno, vnútra kostolov boli plné ľudí všetkých vekových kategórií. Nechýbali ani deti. Veľkou radosťou najmenších a prestížou tých odrastenejších, bolo vždy zapálenie sviečok.

Adventné sviečky mali rozmanité tvary, postáčané z tenkých pramienkov knôtu a obalené včelím voskom. Sviece ožarovali priestor nespočetnými odleskami. Veľkí aj malí pozorne počúvali a v duchu sa tešili na najkúzelnejšie chvíle roka. Organ hral, v kostoloch sa spievala pieseň: „Ajhľa, Hospodin príde a všetci svätí s ním. A bude v onen deň svetlo veľké ...“