Je to práve 110 rokov, čo celým svetom otriasli správy o nešťastnej udalosti, ktorá sa odohrala vo vodách atlantického oceána. Ide o najznámejšie lodné nešťastie, na ktoré sa dodnes často spomína. O osudových chvíľach a posledných momentoch luxusného zaoceánskeho parníka Titanic a celej posádky, rovnako i o príčinách tragédie sa popísalo mnoho. Táto udalosť sa dočkala i niekoľkých filmových či knižných spracovaní. Lenže ako vnímali obyvatelia Košíc pred sto rokmi takéto katastrofy odohrávajúce sa stovky kilometrov od nich?
Žijeme v dobe, kedy sa informácie zo sveta šíria, obrazne povedané, rýchlosťou svetla. Často sa v priebehu minút dočítame alebo dopočujeme o tom, čo sa odohráva na druhej strane zemegule. Pred sto rokmi bola však situácia podstatne odlišná.
Informovanosť Košičanov sa v tom čase obmedzovala na príjem správ o dianí v krajine či vo svete prevažne z miestnych novín. Len niektorí mali možnosť listovať v tlači z okolitých veľkomiest ako Budapešť, Praha či Viedeň, ich dostupnosť bola v luxusných košických kaviarňach. Novinky sa šírili v košických kaviarňach a reštauráciách aj vďaka cudzincom, ktorí navštívili Košice. Samozrejme, tých turistov a obchodníkov zo západnej Európy bolo podstatne menej ako dnes. Navyše, cestovanie v tom čase nebolo také jednoduché a rýchle a ak sa aj prostredníctvom nich šírili správy z iných končín sveta, bolo to s podstatným oneskorením.
Vráťme sa k udalostiam z apríla 1912. Titanic stroskotal počas svojej prvej plavby v noci zo 14. na 15. apríla v roku 1912. Prvá cesta smerovala z anglického Southamptonu cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cobh) do amerického New Yorku. Loď vyplávala z prístavu 10. apríla 1912 a k tragédii došlo len o štyri dni neskôr – 14. apríla o 23.40 hod., kedy sa loď zrazila s ľadovcom. Po necelých troch hodinách klesla ku dnu. Príčinou vysokého počtu obetí bol nedostatok záchranných člnov, zlá organizácia záchranných prác na palube a súhra ďalších okolností. Na palube lode bolo 2201 pasažierov. Na pomoc priplávala loď Carpathia, vďaka ktorej sa podarilo zachrániť stovky pasažierov.
Aký bol ohlas tragédie v košickej tlači? V Košiciach vychádzali v roku 1912 tri maďarské denníky – Abauj Kassai Közlöny, Felsőmagyarország a Kassai Napló. Tieto noviny informovali predovšetkým o udalostiach miestneho charakteru, ale každé z nich mali i rubriku zo zahraničia. Okrem denníkov vychádzala v Košiciach ďalšia periodická tlač, tá sa však zameriavala na konkrétnu oblasť, o novinkách zo sveta sa v nich čitatelia nemali možnosť dočítať.
Zo spomenutých denníkov sa prvý článok o potopení Titanicu objavil 17. apríla 1912 v Abauj Kassai Közlöny, ktorý stručne spomenul skazu luxusnej lode:
„Potopil sa velikán parník“ – Z New Yorku hlásia, že najväčšia loď na svete Titanic narazila do ľadovca a potopila sa. 1350 ľudí stratilo život medzi nimi i Astor – slávny miliardár. Loď mala hodnotu 60 miliónov.“
Košický denník Felsőmagyarország o deň neskôr, 18. apríla prvýkrát spomenul tragédiu nasledovne:
„Katastrofa Titanicu – Vyšetrovanie preukázalo, že katastrofa Titanicu bola spôsobená snahou vytvoriť rekord. Kapitán lode mal dostať 10 000 dolárov, ak vytvorí nový rekord. ...loď sa ponáhľala a nedodržali sa potrebné bezpečnostné opatrenia. Anglicko smúti, vlajky lode stiahli na pol žrde. Dnes už vieme isto, že uniknúť sa podarilo 868 členom posádky, z toho 79 mužom.“
20. apríla oba denníky prinášajú zmienky o zachránených cestujúcich, ktorých previezli loďou Carpatia do New Yorku. Tohto dňa uverejnil prvýkrát zmienku o Titanicu i Kassai Hírlap. Ide o jediný dlhší novinový článok, ktorý ale svojím charakterom bol skôr úvahou, ako podrobným opisom udalosti.
„Titanic hrdý velikán, s telom vážiacim 40000 ton, s 1235 cestujúcimi, miliónmi a miliónmi pokladov, už leží v tom najhlbšom cintoríne, v hlbinách Čierneho mora. Popri tomto hrobe krúžia veľkí spoločníci a hľadajú ľudí – živých i mŕtvych. Ale more nevydá tak ľahko, čo si raz vzalo a je jeho. Objíme to a drží v hlbinách, kde mu ukáže svoje nezmerateľné a neznáme krásy. Zvíťazilo more nad človekom. Zrodilo sa smutné červené víťazstvo, z ktorého sme získali jedno ponaučenie – že darmo zo svojej slabosti vytvoríme niečo veľké, silné, obrovské a darmo chceme ohúriť more, vzduch a zem. Sme len deti v rukách veľkých, neznalí v porovnaní s nepoznaným. Dnes už zbytočne žialime nad nešťastím, mŕtvoly už neprebudíme, iba pochováme a postupne zabudneme ...Áno, pozabudneme a opäť príde nový velikán, ktorý sa bude pasovať s morom, so vzduchom a budú ďalší martýri, hrdinovia, zbabelci a neznalí. Lebo my sa stále snažíme utekať dopredu, vždy len dopredu aj skrz temnotu a tisíce obetí...“
Po 20. apríli sa v košickej tlači už len ojedinele objavovali krátke správy o nešťastí. Viackrát sa spomínali vyznamenania posádky lode Carpathia a viac sa písalo v súvislosti s priateľským smútočným futbalovým zápasom, ktoré odohralo mužstvo zostavené z členov lode Carpathie začiatkom mája v Budapešti.
I z tohto prehľadu vidno, že informovanosť pred sto rokmi bola diametrálne odlišná od dnešného návalu informácií a správ prostredníctvom moderných médií. Mnohí Košičania sa tak až s odstupom niekoľkých rokov dozvedeli podrobnejšie o dramatických chvíľach, ktoré sa odohrávali v osudnú noc Titanicu.
Peter Anna – Archív mesta Košice, HistoricKE