Dnes si pripomíname 80. výročie Slovenského národného povstania (SNP). 29. augusta 1944 vyhlásili predstavitelia ilegálneho Vojenského ústredia Slovenské národné povstanie. Tento čin demonštroval vôľu svojbytného zvrchovaného národa vziať osud a riadenie krajiny do vlastných rúk. Po celý čas ozbrojeného povstania aktívne bojovali proti nepriateľovi aj východoslovenskí partizáni, ktorí za výdatnej pomoci partizánskych dedín vydržali vo svojom boji až do spojenia s postupujúcimi osloboditeľskými vojskami Sovietskej armády. Východné Slovensko tak významne prispelo svojím podielom k boju proti nacizmu a domácemu klérofašizmu. Za aktivity partizánskej činnosti Nemci sa v zúrivej bezmocnosti neraz pomstili predovšetkým bezbrannému civilnému obyvateľstvu. Nielenže vypálili a do základov zničili desiatky obcí na východnom Slovensku, ale hrubo a cynicky terorizovali a zabíjali bezbranné civilné obyvateľstvo.
O samotnom priebehu povstania sme už mali článok, dnes sa viac zameriame na aktivity partizánov na východnom Slovenku. Z približne 80 partizánskych jednotiek operujúcich na Slovensku, 35 jednotiek pôsobilo práve na východnom Slovensku. Už pred vypuknutím SNP, od júla do augusta 1944, jednotlivé skupiny a oddiely vykonali 57 väčších partizánskych akcií na východe krajiny.
Partizánske hnutie na východnom Slovensku bolo tak mimoriadne aktívne a jeho počiatky siahajú až na prelom rokov 1942/1943. Koncom roka 1942 vzniká v pohorí Vihorlatu prvá družina, partizánska skupina Pavla Boroša, ktorá sa nazývala „Pugačev“. V okolí Bardejova pôsobila v roku 1943 partizánska brigáda pplk. Viktora Karasiova Stepanova, ktorá bola neskôr známa ako partizánsky oddiel Alexandra Nevského.
Z partizánskych skupín, ktoré vznikli na východnom Slovensku, bola najsilnejšia a najaktívnejšia „Čapajev“, ktorej veliteľom bol ukrajinský partizán Ivan Baljuta a náčelníkom štábu košický rodák Ľudovít Kukorelli. Táto partizánska skupina, okrem rozsiahlej deštrukčnej činnosti proti fašistickým komunikáciám, vykonávala i rozsiahlu agitáciu medzi miestnym obyvateľstvom. O činnosti „Čapajevcoch“ na jar 1944, kedy sa im podarilo na východnom Slovensku poškodiť viacero mostov a železničných tratí, informovali aj spravodajstvá v Londýne či Moskve.
Za zmienku stoja ešte dve skupiny partizánov. V Čergovskom pohorí pôsobila partizánska skupina Kvitinského, v priestore Lupkovského priesmyku prešiel poľsko-sovietske hranice partizánsky oddiel „Majorov“.
Ku skupine ,,Čapajev“ sa postupne pridali aj členovia oddielu Nevského. Tento zbor už ako jednoliaty celok, vojensky dobre organizovaný, nadviazal predovšetkým spojenie s I. ukrajinským frontom, ktorého štáb začal čapajevovcov podporovať jednak odborníkmi vo vedení v tyle nepriateľa, jednak zbraňami. Tiež pretrvávala snaha rozšíriť sieť ilegálnych pracovníkov, pomocou ktorých mohla partizánom dodávať správy dôležité k vedeniu vojny. Účinnú pomoc poskytovali všetky vrstvy ľudu podľa svojich možností. Roľníci podporovali úsilie partizánov a často aj za cenu vlastného odriekania dodávali potraviny. Bolo to zároveň aj nebezpečné, keďže často museli viezť plno naložené vozy potravín do hôr. Rovnako aj pracovníci železníc neraz s nasadením vlastného života sa spájali s partizánmi, aby im mohli oznámiť vhodnú chvíľu, čas a miesto na prevedenie záškodníckej práce na tratiach a železničných mostoch.
Po vypuknutí povstania mali mať mimoriadne dôležitú úlohu dve slovenské divízie nachádzajúce sa na východnom Slovensku (oblasť mesta Prešov). Tieto dve divízie mali dve hlavné úlohy: 1. zabrániť nemeckým vojskám vstúpiť na východné Slovensko z juhu (z Maďarska), 2. úderom do tyla nemeckých jednotiek brániacich dukelský a lupkovský priesmyk v Karpatoch, otvoriť tieto priesmyky nastupujúcim sovietskym vojskám a zabezpečiť im takto prechod na povstalecké územie.
V medzilaboreckom a stropkovskom okrese bolo veľa partizánskych dedín, do ktorých nemecké vojsko nemalo prístup. Tieto dediny, ako napríklad Soľník, Zavar, Poruba, Prituľany, Vyšná a Nižná Sitnica, Košarovce, Tokajík, Breznička boli obsadené partizánmi a ľud v týchto dedinách sa delil s partizánmi o všetko vrátane jedla.
Na hradskej z Dukly smerom na Hanušovce – Prešov sa denne konali prepady, pri ktorých boli zničené desiatky nemeckých kolón a vojská s muníciou. Dôležitú úlohu tu hralo tiež obyvateľstvo dedín, ktoré vopred hlásilo príchod Nemcov a akcie sa tak končili s úspechom. 5. – 7. septembra, keď jedna divízia nemeckých esesákov útočila na Slanské hory, kde zbor mal svoje postavenie, práve roľníci z Petroviec, Hermanoviec, Matiašky a Zlatej Bane prichádzali do lesa a žiadali od partizánov zbrane, aby aj oni mohli pomáhať pri obrane pred útokom Nemcov. „V týchto bojoch sa konštatovalo, že uvedomelosť partizánov a dedinského ľudu prevýšila techniku nemeckej armády.“ Dôkazom toho boli stovky padlých nemeckých vojakov. Nemci pri týchto bojoch často nasadili aj tanky, ale hrdinskí partizáni sa ani tých nezľakli.
Pri akcii v Margecanoch partizáni oslobodili niekoľko stovák ruských a slovenských zajatých vojakov. Po bojoch v Slanských horách sa presťahovali do medzilaboreckého okresu v blízkosti frontu, kde mali ešte väčšiu príležitosť k útokom na nemecké jednotky. Pravidelne uskutočňovali prepady na ustupujúce nemecké kolóny. Pri týchto prepadoch boli zabité a zajaté stovky Nemcov, od ktorých získavali aj dôležité správy o príprave nemeckej armády, ktoré sa potom hlásili I. ukrajinskému frontu.
26. októbra 1944 sa pripravovala veľká akcia proti gen. štábu 97. nemeckej divízie, ktorá sa zdržovala v blízkosti frontu v Bukovej. Na túto veľkú akciu sa partizáni prihlásili veľkým oduševnením dobrovoľne. V noci z 26. na 27. októbra pod vedením Kukorelliho prepadli dedinu Sukov, kde bol celý nemecký štáb 97. divízie zničený a muničné sklady vyhodené do vzduchu. Najväčšia, a možno povedať historická udalosť z bojov bola, keď dostali rozkaz od I. ukrajinského frontu prebojovať sa cez nemecké línie na 1,5 kilometra dlhom úseku medzi Haburou, Kalinovom a Vydraňom. Prechod cez front trval niekoľko dní, lebo polia a lesy bolí zamínované. Pretože front na tomto mieste stál už niekoľko mesiacov, boli vyslaní najskúsenejší partizáni na výskum. 21 novembra 1944 od 8.00 hod. útočil celý partizánsky zbor Čapajeva na nemecké línie a úplne ich zničil. V tomto boji padli ale aj mnohí partizáni, medzi nimi aj náčelník štábu major Kukorelli.
V čase najväčšieho náporu Nemcov proti SNP sa ho zúčastnilo na obidvoch stranách, priamo na fronte približne 110-tisíc bojovníkov, z toho asi 70-tisíc povstalcov – vojakov a partizánov. Pre povstanie pracoval všetok priemysel, poľnohospodárstvo i doprava nachádzajúce sa na povstaleckom území. Slovenskí povstalci bránili dva mesiace svojím statočným bojom oslobodené územie Slovenska. V našich pamätiach navždy zostanú slávne hrdinské boje povstalcov pri Strečne, Priekope, Telgárte, Baťovanoch (dnes Partizánske), na Ostrôm pri Ružomberku a pri Jalnej. Povstanie v pravom slova zmysle predstavovalo internacionálne hnutie proti fašizmu. Počet mimoslovenských aktívnych účastníkov povstania presahoval počet 7000 bojovníkov, ktorí bojovali predovšetkým v partizánskych jednotkách. Okrem Čechov, Rusov a Ukrajincov to boli aj Francúzi, Maďari, Bulhari, Juhoslovania, Poliaci, Nemci a príslušníci iných národov.
Autor: HistoricKE