Všetci hovoria o návrate deväťdesiatych. Ja sa musím priznať, že o nich viem len z rozprávania. Rodičov, starších priateľov, prečítala som si i nejednu knihu, videla dokumenty. Nejaký ten obraz a všeobecný prehľad zaiste mám. No z toho, čo viem, to nebola doba, po ktorej by sa ľuďom cnelo. Aspoň tým v mojom okolí.
Vstupujeme do politiky, my všetci…
Netvrdím, že sa ma politika predtým netýkala. Od osemnástky chodím pravidelne voliť, vždy si premyslím, komu dám svoj krúžok, a snažím sa to robiť tak, aby sme sa potom my, ako národ, necítili ako v krúžkoch dvoch - ako v putách. O svojej politickej orientácii teraz hovoriť nechcem, čo koho do toho, čo si myslím. Len som si uvedomila jednu vec, v kontexte všetkého, čo sa momentálne na Slovensku deje.
Rozhovory o politke sú späť. A nevrátili sa len do krčiem, ale sú na zastávkach, v práci, na obede, v autobusoch, v obchode i kostole, sú na bežných stretnutiach, dokonca aj na návštevách. Je ich toľko, že ľudia zabudli na iné problémy a venujú sa tomu, čo čítajú, vidia, počujú. A kreujú si názor svoj, alebo… názor, ktorý im niekto nenápadne podsúva. Priznávam, politika sa vrátila aj k našim nedeľnajším obedom, kulisou sú samozrejme slovné hračky politikov. Isto to poznáte.
Keď sme minule doma riešili jednu návštevu, aký dátum komu vyhovuje, došlo mi, že je to teraz celkom riskantné, pozvať si domov niekoho len tak, na kávu. Prečo? Pre politické rozdiely a názory. Jeden nikdy nevie, aj človek, ktorého poznáte celý život, možno krúžkuje úplne iný list.
Kamarát, bratranec, spolužiačka, sused, to je jedno, ľudia, ktorých poznáte celý život, zdieľajú úplne iné, možno pre vás a vo vašich očiach úplne nepochopiteľné názory. A zrazu, niekde medzi chipsou a koláčikom, keď v telke beží jedna z ďalších reportáži, ktoré nemôžete, nestihnete prepnúť, spustí názor, že sa nestihnete ani napiť.
Nervózne si kusnete do koláčika, ale v podstate do jazyka, lebo však - nebudeme sa baviť o politike! Ale teraz, zdá sa, sa tá politika vrátila úplne všade. Všetci vstupujeme do politiky. Hlas sa zvyšuje, padnú prvé mená, overené informácie z internetu a sociálnych sietí. Nervózne miešate kávu, ktorá sa miešať nemá. Snažím sa upriamiť pozornosť na niečo iné, lebo chcem byť slušná, tak ma vychovali. Vedieť prezentovať svoj názor na úrovni, to je základ. Ale keď vidím, že sa to uberá úplne iným smerom (viem, nešťastné slovo), tak je zle.
Je dobré, že sa o politike diskutuje, lebo áno, aj ja sama mám na seba nervy, že sme o nej doteraz možno nehovorili medzi sebou toľko, ako sme mali. A dopustili sme, lebo my všetci sme dopustili, tento stav. Nehovorím teraz ale o tragédii, ktorá otriasla celým Slovenskom. A ešte bude dlho rezonovať. Hovorím o tom, čo reakcie vyvolalo. Dianie v politike.
Vrátim sa k tým deväťdesiatym. Bolo to tak 20 rokov dozadu. Mali sme návštevu, bol to rodinný príbuzný. Všetko fičalo ako malo, stôl sa prehýbal pod naloženými táckami jedla (ale žiadne socialistické chlebíčky s nastrúhaným syrom, kyslou uhorkou, šunkou a kapiou, moja mamka bola už vtedy štýlovejšia), čo to sa popilo, nalialo, prebrali sa všetky možné témy. Až nastal zlom a potom si už iba pamätám, ako môj otec „vyhadzoval“ návštevu so slovami: „A von z môjho domu, tu žiadneho Mečiara trpieť nebudeme!“ Je to klasik, raz darmo, ten sa na nič nehrá, u nás je úprimnosť a irónia na prvom mieste. Občas trošku drsný humor, ktorý nie každý pochopí a ustojí.
Dnes sa na tom všetci smejeme, s danou rodinou sa stále stretávame, všetko je ok. I keď, ako tak premýšľam, na kávu by som ich teraz pre istotu nepozvala. Ale keď si to premietnem do dnešnej doby, obavám sa pri niektorých návštevách, že sa situácia zopakuje, len sa obmení meno politika. A pre mňa sú toto „tie deväťdesiate“ o ktorých všetci hovoria.
Nie som ten typ, že sa budem do krvi hádať a presviedčať druhého o tom, že môj názor (hoc aj ten politický) je správny. To nie. Som rada, že sa o tom hovorí a diskutuje. Ale zároveň si skromne myslím, že si tie svoje názory na niektorých miestach predsa len nechajme - nie vydiskutovať, ale pre seba. Aspoň na takých tých rodinných posedeniach, kávach, bežných stretnutiach, kde by som radšej riešila to, či už malá Marikina chodí, či sa niečo v práci zlepšilo, či už boli zameriavať Martinovi dom a či sa tie mrazy vrátia. Nenechajme si rozhádať vzťahy len preto, že tie politické sa vzťahmi ani nazvať nedajú a vstupujú medzi nás.
Poslednú návštevu som privítala slovami: „Dovoľte, aby som vás upozornila, že dnes sa politike venovať nebudeme." Všetci sme sa zasmiali a politiku neriešili, sedeli sme do polnoci. Sú miesta, kde sa vieme správať diplomaticky. Ja a moji kolegovia napríklad denne v práci. Tiež si občas myslím svoje, ale pre zachovanie objektivity reportáže to ostáva v takom tom neotvorenom šuflíčku.
A viem, že so mnou nesúhlasia všetci. Ale to je v poriadku. To mi neprekáža. I keď priznávam, že komentáre nečítam, no vážim si každý jeden, ktorý mi niekto povie do očí.
Peace
Kiwa
Kiwa je moderátorkou a redaktorkou Rádia Košice, a to už niekoľko rokov. Kreatívna, trošku strelená, miluje cestovanie, svoju rodinu a priateľov, nemenej svoju prácu. Blogy, ktoré si z času na čas môžete prečítať na Košice Online sú jej publicistickým príspevkom, subjektívnym pohľadom na svet, ktoré je dôležité odčleniť od redakčnej činnosti, ktorej sa venuje pod svojím klasickým menom, nie prezývkou. Jej blogy si môžete prečítať v rubrike Vašimi očami. Posledný napríklad aj tu. Ak by ste mali akékoľvek podnety, Kiwu nájdete na bajerova@kosiceonline.sk.