Aj v móde sa prechováva jedinečnosť slovenského folklóru

SlovenskoZaujímavosti

Železiar má vo svojej zbierke originálne kroje staré aj niekoľko desaťročí.

V poslednom období sme sa na Slovensku opäť vrátili k folklóru. Ľudové tradície a motívy prenikli nielen do hudby, tanca či filmov, ale aj do módneho priemyslu. Folklórne prvky sú v súčasnosti veľmi populárne a trh sa stáva čoraz viac presýtenejší. Takéto tričká, sukne, kabelky, doplnky či dokonca svadobné šaty môžete nájsť nielen u originálnych módnych návrhárov, ale aj vo veľkých reťazcoch po celom svete.

Niektorí módni návrhári dokonca pracujú s takými technikami, ktoré využívali naše staré mamy. Jednou z nich je aj Mišena Juhász, ktorá postupne začala objavovať čaro modrotlače: „Na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) sme mali viacero predmetov, ktoré sa venovali rôznym technikám. Tie nám ukazovali rôzne prvky, remeselné praktiky. Práve na VŠVU som sa stretla s modrotlačou. Samozrejme, poznala som ju už ako dievča, keď naša babka mala modrotlačové látky. Ale práve na VŠVU som dostala prvý osobný kontakt s modrotlačou, kde som si vytvárala vlastnú modrotlačovú látku. Vtedy sme spolupracovali s dielňou v Čechách a mali sme vytvoriť kimono, ktoré bolo potlačené naším vlastným vzorom.“

Foto
Modrotlač je v súčasnosti veľmi obľúbená / Mišena Juhász

Práca s modrotlačou si vyžaduje poriadnu dávku trpezlivosti. Výsledok však stojí za to, čo potvrdila aj Juhász: „Mne sa na tom najviac páčilo to, že vytvárate nejakú prácu, niekoľko týždňov niečo robíte, potláčate si to zmesou a potom vám tú látku zoberú a idú vám ju farbiť. Čakáte niekoľko týždňov, že či to, čo ste si potlačili, naozaj vyjde. A to sa mi presne na tom páčilo, ten čas čakania, taká nedočkavosť, že keď to príde, ako to príde a či to bude dobré. Keď som počula, že spolužiak na vysokej škole sa začal venovať modrotlači a začal to skúšať farbiť doma, tak vtedy sme sa dali dokopy a vyskúšali sme urobiť odevnú minikolekciu a už to pokračovalo ďalej.“

Originálnosť kúskov od Mišeny Juhász spočíva v ich precíznosti a prepracovanosti do detailov. Modrotlač už kombinuje aj s inými technikami. „Vytváram si odevy, ktoré sú tlačené sieťotlačou, skúšala som už aj výšivku v malej podobe. Všetky návrhy, ktoré robím na svoje šaty, si vytváram sama, čiže najprv si kreslím ceruzkou na papier a tieto svoje návrhy si potom graficky pretváram v počítači a upravujem si ich tak, aby boli prispôsobené strihu. Hlavne ako odevný dizajnér sa zameriavam na šaty, na odevy, či sú to tričká, šaty, sukne, nohavice, a, samozrejme, že šijem už aj svadobné šaty s prvkami modrotlače. Pri svojej výrobe som sa začala zaoberať už aj vecami ako kabelky, listové kabelky, tašky cez plece. Samozrejme, pre pánov už vytváram rôzne kravaty, motýliky, manžetové gombíky alebo náušnice pre dámy,“ dodala Juhász.

Foto
Doplnky pre pánov / Mišena Juhász

Oblečenie a doplnky s folklórnymi motívmi môžeme nájsť na každom rohu či dokonca aj vo veľkých obchodných reťazcoch. Juhász to však nevidí skepticky: „Folklór je badateľný v tomto období, naozaj je ho všade a je ho veľa. Musím povedať, že som rada, že je ho veľa. Som rada, že sa folklór dostal do povedomia. Teraz možno zaznieva taký boom a je in. Samozrejme, stále bol obľúbený, ale teraz mám pocit, že my Slováci sa konečne stávame hrdí a sme hrdí na to, že máme náš folklór a tešíme sa z toho. Na to si treba dávať pozor, aby sme nosili naozaj náš pravý folklór a vedeli sme, čo nosíme.“

Abov, Šariš, Zemplín či Spiš. Viete, akým regiónom je inšpirovaná výšivka napríklad na vašom tričku? Pri kúpe módnych kúskov s folklórnymi motívmi nezabúdajte na to, že aj zdanlivo slovenská potlač môže pochádzať z Poľska alebo z iných krajín. „Je dobré vytvoriť si vlastný štýl. Viem, že tričko má výšivku inšpirovanú tým a tým regiónom a že nie je to len plochá výšivka, ktorá je len na tričku alebo nejaká potlač. Podľa mňa je dobré, ak človek vie hlbšie o tom, čo nosí na odeve, čím návrhár alebo tvorca bol inšpirovaný. Či to náhodou nie je len folklór, ktorý má ľudový motív a to tričko sa napríklad tvári slovenské a náhodou motív je poľský,“ doplnila Juhász, pričom vysvetlila, ako rozlíšiť gýč od originality: „Myslím si, že je to o osobnosti. To znamená, je ťažké niekomu definovať, že toto je gýč a toto je kvalita. Je to presne o tom, o tých znalostiach, že človek, keď to má naštudované a vie, že tento motív je ten a ten alebo si to chce zistiť a vedie ho k tomu, aby si o folklóre, o našich zvykoch a tradíciách niečo naštudoval, to je podľa mňa správne.“

Jedinečnosť desaťročí

Folklórny súbor Železiar má vo svojej zbierke originálne kroje staré aj niekoľko desaťročí. O takého tradičné skvosty je čoraz väčší záujem. Súbor sa preto rozhodol prevádzkovať požičovňu krojov. „Súbor Železiar bol jeden z mála súborov, ktorý mal veľmi priaznivú platformu kedysi pre svoju existenciu. Bol pri Dome odborov, ktorý bol dotovaný Východoslovenskými železiarňami a odborárskymi spoločenstvami, a preto súbor zdedil veľké bohatstvo krojov. Boli tam kroje predovšetkým z východného Slovenska, potom boli aj z Terchovej, Podpoľania, ale tých z iných regiónov sme sa zbavili s víziou, že iné regióny robievať nebudeme,“ uviedol umelecký vedúci a choreograf folklórneho súboru Železiar Vladimír Urban.

Naša kultúra je naozaj jedinečná. „To je tak s každým boomom. Ja verím, že aj to presýtenie sa časom ustáli. Inde vo svete, napríklad v Rakúsku v nedeľu v menších mestečkách Rakúšanky si dajú svoje tradičné čepce, sukne a idú do kostola. V Srbsku vo Vojvodine naše Slovenky v nedeľu takisto sa vyparádia do kroja a idú do kostola. Je to jedna z takých prvých príležitostí, kedy sa vzdáva istá úcta tomu, čo sa zdedilo po predkoch a aj taká jedinečnosť sa v tom pestuje,“ dodal Urban, ktorý si zaspomínal, ako sa formovala potreba šiť vlastné kroje: „Časom trošku okato sa opotrebí, že bolo treba renovovať a zároveň sme robili sústavne nové programy, čiže sme vyrábali nové kroje. Máme veľké množstvo krojov z abovského, zemplínskeho, šarišského, spišského regiónu, dominantne k tomu ešte Gemer.“

Foto
Železiar prevádzkuje aj požičovňu krojov / Dom ľudového tanca

Ako povedal Urban, služby požičovne krojov využívajú najčastejšie budúce nevesty, ktoré si môžu vybrať z viacerých krojov z rôznych regiónov: „Najmä tu na východe nevesty väčšinou považujú za dobré na každej svadbe prezliecť sa do tradičného a zatancovať redový tanec. To bol taký impulz, že my sme špeciálne dali ušiť alebo sami sme šili nové kroje, ktoré sme vyčlenili pre potrebu neviest na svadby.“ Železiar má vo svojej zbierke doslova unikáty, ktoré si záujemcovia môžu požičať: „Je tam lajblík z horného Spiša, ktorý je zdedený po mojom svokrovi. Mohol by visieť kdesi v skrini zakonzervovaný, ale dali sme ho do požičovne krojov, lebo mal svoju bohatú výšivku a len vyrobiť toto nové, tak čosi väčšieho úsilia na to treba,“ doplnil Urban.

Starostlivosť o bohatstvo našich predkov

O kroje tanečníkov a požičovne sa už niekoľko rokov stará Magdaléna Horková: „Nemáme ich tak očíslované, ale máme ich okolo 25 až 30. Príde nevesta, ja už vidím, akú má postavu, tak viem, ktorý kroj jej ponúknuť, takže jej poviem, že môže si vyskúšať napríklad tri, štyri. To už musí byť, že príde veľmi vysoká alebo moletka, kde viem ponúknuť iba jeden, dva. Neodišla mi ešte nevesta, že by sme niečo nenašli a aby si nevybrala.“

Budúce nevesty majú niekedy náročné požiadavky. Ako skonštatovala Horková, dôležité je, aby kompletný kroj bol inšpirovaný jedným regiónom: „Príde aj nevesta a povie mi, že sa jej páči taká sukňa, ale taký lajblík by si dala. Tak jej poviem, že mne to bije do očí, že to je zlé, ale ak chce, môže vyskúšať. Ona vyskúša a ako to oblečie, povie, že som mala pravdu, že to nie je dobré, zoberie tak, ako je to spolu. Preto hovorím, že netreba miešať ani región s regiónom, ani štát so štátom, ale nosiť to svoje.“

Foto
Aj páni si môžu požičať kroj / Dom ľudového tanca

Údržba krojov nie je jednoduchá. Niektoré časti sa nemôžu často prať, aby sa nepoškodili. „Niekedy od soboty do soboty potrebujem kroj. V sobotu bol požičaný a zase mi ho vrátia v pondelok alebo v utorok a vo štvrtok, v piatok ho už musím dať, lebo na víkend ho už zase chcú. Človek sa inak stará o tanečnícke kroje. Určité veci sa dajú prať, určité nie. Plys sa nedá prať, toto sa neperie stále. Lajblíky len v ruke, aj to nie stále, lebo to sa tak nezašpiní, ale hlavne to biele, košeľa, cudňa, spodňa, pánske nohavice, košeľa, toto sa perie v práčke,“ dodala Horková. Aký je jej názor na súčasné ľudové motívy na oblečení či doplnkoch? „Je to pekné, že sa k tomu vraciame, len niekedy nosíme alebo predtým sa nosilo hlavne zo zahraničia a sa propagovalo zahraničie a teraz propagujeme Slovensko.“

 

Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ

 

Komentáre