Matyas Brych sa do Košíc presťahoval kvôli svojej priateľke. Vďaka nej sa zoznámil aj ľuďmi, ktorí dnes môžu za to, že sám napísal scenár a nakreslil animovanú celovečernú drámu Parralel, ktorá prednedávnom prišla do kín.
Parralel pôsobí na prvý pohľad ako úctyhodný projekt jedného muža. Vy ste to vymysleli, režírovali a nakreslili. Čo za tým stálo? Mali ste to od začiatku vymyslené tak, že to celé vytvoríte sám?
Pred ôsmimi rokmi som sa presťahoval z českej Jihlavy, do Košíc, pretože ma tu zaviedla láska. S mojou manželkou som sa spoznal v Čechách a nakoniec som sa za ňou presťahoval na Slovensko, kde žijeme dodnes. Cez ňu som sa spoznal s Viktorom Flekáčom, s ktorým sme začali spolu vymýšľať rôzne námety na filmy. Od začiatku sme mali množstvo nápadov, ktoré musia byť zrealizované, no nemali sme na to ani schopnosti, ani financie. Chceli sme robiť hrané filmy no aj to je náročné.
Tak som si vybral jeden námet a po večeroch som začal kresliť, len aby som mu dal nejaké kontúry. Nemal som ľudí, ktorí by na projekte pracovali, ani kapitál, aby som si mohol nejakých dovoliť, no rozhodol som sa, že začnem sám a možno to niekoho osloví. Nakoniec sa mi podarilo zohnať investora, no jeho predstava bola o čosi komornejšia než moja. Keďže do toho nechcel investovať množstvo peňazí, dohodli sme sa na tom, že to skúsim nakresliť celé sám. Ak niekto rozumie animovanému filmu, tak ten vie, že sa to takto v praxi nerobí.
Ako sa vám podarilo dostať tento komorný projekt na plátna slovenských kín?
To, že sa nám Parralel podarilo dostať na pláta kín a do distribúcie je taký malý zázrak. Ozvali sa mi producenti z Bratislavy, ktorí sa o mne dozvedeli a ponúkli sa, že náš projekt dostanú do kín. Ja som to z počiatku považoval za vtip, ale keď za mnou prišli do Košíc, dohodli sme sa na spolupráci. Vtedy sa začala písať budúcnosť Parralelu ako filmu, ktorý si pozrie široká verejnosť a to ma na tom nesmierne motivovalo. Tím z produkčnej spoločnosti sa postaral o postprodukciu a dabing. Je to práve ich zásluhou, že hlavnému hrdinovi prepožičal hlas Tomáš Maštalír.
Ako dlho trvala vaša práca na filme?
Práca na filme trvala približne dva roky, na hodiny som to nepočítal, ale pracoval som od rána do noci každý deň. Prvá pauza prišla nečakane hneď po prvom mesiaci, keď sa mi predčasne narodil syn. Manželka s ním musela byť v pôrodnici a ja som bol s našou dcérou doma. Pri dcére som nestíhal veľa pracovať, ale bolo to obdobie, ktoré malo pre moju tvorbu zmysel. Mal som sa čas pozrieť okolo seba a poriadne si premyslieť, do čoho sa to vlastne púšťam. Po tejto pauze to už bola len ťažká drina a išiel som dopredu s jasným cieľom. Každým dňom pribúdali nakreslené sekundy. Niekedy pomaly, inokedy rýchlejšie, no v podstate som sa nezastavil až do 30. mája tohto roku.
Parralel je o hľadaní samého seba a o snahe vyrovnať sa s tragédiou, čo sú komplikované témy na na film vo všeobecnosti. Mali ste predtým nejaké literárne ambície či skúsenosti s písaním scenárov, alebo to bol pre vás skôr pokus?
Tak ako každý, kto prežil v puberte lásku mám za sebou pár básní, no potom som s písaním už prešiel na scenáre. Niektoré sú nerealizovateľné a nepovažujem ich ani za dokonalé, tým pádom ich asi nikdy nezrealizujem. Animovaná forma Parralelu mi umožnila si v scenári trochu uletieť, pretože nakresliť sa dá všetko bez zložitej technickej realizácie.
A čo príbeh samotný? Dá sa v ňom nájsť odkaz na váš život, alebo ide o čistú fikciu?
Príbeh o horolezcovi, zdolávajúcom horu pochádza z jednej horolezeckej legendy, ktorá sa udiala v Peruánskych Andách v roku 1985. Dvaja lezci zdolali horu Siula Grande, no pri zostupe si jeden z lezcov zlomil nohu. Medzi horolezcami platí pravidlo, že ak sa niekto zraní v nehostinných podmienkach, jeho partneri sa nemajú hrať na hrdinov a radšej sa zachrániť sami, než sa mu snažiť pomôcť a ohroziť svoj život. Ten horolezec to ale riskol a rozhodol sa, že ho dopraví do základne. Zranený horolezec mu ale prepadol cez previs, visel tam niekoľko hodín a nakoniec sa nezranený horolezec rozhodol, že ho odreže. Otrasený sa vrátil do tábora, aby sa zotavil. Hodinu pred jeho odchodom sa ale do tábora doplazil jeho zranený kolega, o ktorom si myslel, že je už mŕtvy. Ostatné dejové línie sú už moja fikcia.
Po premiére filmu sa voči filmu zdvihla vlna negatívnej kritiky. Počítali ste od začiatku s tým, že sa nezavďačíte každému, alebo ste si po tejto kritike uvedomili, že ste možno niečo mali urobiť inak?
Za filmom Parralel a za jeho príbehom si stojím, aj keď priznávam, že je pomerne patetický. Existujú režiséri a scenáristi, ktorí robia len patetické filmy ako napríklad Steven Spielberg a všetci mu to veria, čiže príbeh je niečo, s čím som stotožnený a urobil by som to znova tak isto. Druhá vec je obrazová stránka filmu. Tá bola taká, akú som ju dokázal spraviť. Celé som to tvoril sám. Keby to tvorilo štúdio a aspoň päť grafikov, vyzeralo by to omnoho lepšie, ale parametre na tento projekt boli nastavené komorne.
Konštruktívnu kritiku si ale beriem k srdcu a o rezervách filmu viem. Parralel bol odrazový mostík a vo svojej ďalšej tvorbe sa týchto chýb už budem môcť vyvarovať. Podľa hodnotení používateľov na webe sa ten film ľuďom aj páčil, takže sme si našli svoje publikum.
Aké sú vaše ďalšie ambície, čo sa týka tvorby?
Je toho veľa. S jedným tímom rozbieham hranú komédiu a púšťam sa aj do ďalšieho animovaného projektu. Po pesimistickej dráme by som rád vytvoril niečo ľahšie a veselšie. Pôjde o rozprávku o lesných strážcoch, ktorá by sa mala venovať problematike ekológie. Okrem toho mám rozpísané asi štyri scenáre, ktoré chcem do konca roka dopísať a postupne ich začať realizovať, takže sa priaznivci Parralelu môžu tešiť na moju ďalšiu tvorbu.
Autor: MARTIN MAJDÁK