V dnešnom článku nadviažeme na minulotýždennú históriu staršieho - renesančného a klasicisticky upraveného kaštieľa v Budimíre a priblížime si osud ich vlastníkov.
Práve Budimír je jedným z našich tipov pre vás, kde stráviť pekný letný deň. Pri kaštieli sa nachádza romantický park anglického typu, kde si návštevníci môžu príjemne oddýchuť. V mladšom klasicistickom kaštieli (ktorý si zaslúži samostatný článok), dnes sídli múzeum s expozíciou historických hodín, ktorú sa istotne oplatí vidieť.
Ako sme spomenuli v závere prvej časti tejto histórie, významná zmena vo vlastníckych vzťahoch nastala po roku 1601, keď hrad Makovica a celé panstvo kúpili Rákocziovci od Jána z Ostrogu, výnimkou však ostal práve kaštieľ v Budimíre, ktorý naďalej ostal v jeho dŕžave. Je možné, že bohatý gróf si kaštieľ ponechal ako svoje výletné sídlo v Uhorsku.
Zo začiatku 17. storočia je však zmienka, že Katarína Wesseleny si vzala za manžela Michala Bessenyeyho a Budimírsky kaštieľ s majetkom zdedila po matke. Miernu nejasnosť o tom, komu patril kaštieľ, možno vysvetliť tým, že Ján z Ostrogu bol veľký magnát s rozsiahlymi majetkami v Poľsku. A Wesselenyovci mali od neho kaštieľ len v správe alebo v zálohu, i keď sa o tom nezachoval záznam. Ozajstným vlastníkom stále ostáva rod z Osztrogu, čo dosvedčujú viaceré zmienky v listinách vydaných v priebehu prvej polovice 17. storočia. Dcéra Jána z Ostrogu, Eufrozína, na ktorú prešiel majetok, sa vydala za významného poľsko-litovského šľachtica Aleksandra Zasławskeho, vojvodu z Bracławu a vojvodu Kieva.
Neprítomnosť šľachticov (vlastníkov) v Budimíre, ako aj ich menší záujem o majetky v Šarišskej župe, nakoľko ich majetky boli rozsiahle, mala pravdepodobne za následok, že kaštieľ v Budimíre začal postupne pustnúť.
„... odpoveď nášho verného kniežaťa Vladislava z Osztroghu a Zaslauje (pri Minsku), kniežaťa tarnowského, keď súcitiac s ruinami a dezolátnym kaštieľom Budimíra v Šariši, a tiež ohľadom na majetky jemu prislúchajúce, z našej osobitnej milosti, sme rozhodli, aby bolo povolené, aby sám knieža Vladislav Osztrogh mohol a smel bane, ktoré sa nachádzali na príslušenstve (majetku) zmieneného kaštieľa Budimír, podrobiť si a tie vnútri priestoru aj užívať, využívať ich počas ôsmich rokov slobodne a bez akýchkoľvek prekážok (ťiarch). A nech má medzitým odpustenie od urbury (banského cla) či výkupného dlhu. Taktiež však, nech nám počas toho času nejaké bane a vrty má (povinnosť) skúšobne odovzdať a nech je (tým) zaviazaný...dané na našom kráľovskom hrade Požoni, dňa 14. marca 1647.“
To, že kaštieľ postupne pustol, potvrdzujú i viaceré zmienky v súpisoch. Napríklad v súpise z roku 1673 sa uvádza:
„V obci je kúria v dezolátnom stave, popri kúrii sú dve jazerá, ktoré boli predtým rybníky. Tiež i záhrada je zanedbaná, v obci sa nachádza i hostinec. Ide o majetok po nebohom Dominikovi Osztrogovi.“
O 11 rokov neskôr, v roku 1684: „V Budimíre je šľachtická kúria, z väčšej časti zničená – polia sa delili na tri diely.“
Podobné zmienky sú i z rokov 1686 a 1698. Zmena v držbe majetku v Budimíre nastala v roku 1687, keď barón Ladislav Károlyi nadobudol kráľovskou donáciou panstvo Ploské, ku ktorému v tom čase patrili Lapispatak (Ploské), Budimír, Vrakúň, Tepličany a Bohdanovce.
Na prelome storočí však prešiel Budimír do vlastníctva Michala Fischera, baróna zo Slovenskej Slatiny. Fischer bol za oddanú vernosť kráľovi odmenený a v roku 1685 získal Bačkov a Sečovce ležiace v Zemplínskej župe. Už ako správca dvorskej komory bol v roku 1692 potvrdený vo svojom titule „barón a dedičný pán Bačkova”. V roku 1696 odkúpil krčmu v Budimíre, ktorá bola postavená na želiarskom pozemku. V roku 1699 získava Michal Fischer od kráľa donáciu aj na Budimír a tiež i fundáciu kráľovskej uhorskej dvorskej komory na výstavbu (prestavbu) kaštieľa.
Práve vďaka novému majiteľovi, barónovi Fischerovi sa kúria „obnovila a rozšírila“. Prestavba mohla byť dokončená už v prvom desaťročí 18. storočia. Michal Fischer si za ženu vzal Juliánu Klobusiczky, druhou manželkou bola Jana Kimberg. S Juliánou mal syna Jozefa. Rovnako ako jeho otec, Jozef bol potvrdený ako dedičný pán Bačkova a Budimíra. Ľudové pomenovanie „Fišerovec“ pre lokalitu, ktorá susedila s pánskym dvorom, bolo odvodené práve od mena miestnych zemepánov Fischerovcov.
Ešte v prvej polovici 18. storočia prešli majetky Budimíra na Balassovcov. V roku 1753 sa spomína ako vlastník Budimíra Pavol Balassa II. de Gyarmath (?-1771), ktorý bol županom Gemerskej župy v rokoch 1744 – 1770. Z roku 1762 sa nám zachoval prvý podrobnejší opis kaštieľa v čase, keď bol majiteľom spomínaný Pavol Balassa II.
„Starobylý kaštieľ je postavený z pevných materiálov, jedna (miestnosť) smeruje na východ, druhá na západ, obe tabuľového (plochého – s rovným stropom) vzhľadu (južný trakt), a napokon tretia má malú klenbovú miestnosť (halu) otočenú na sever, s kuchyňou tiež pod klenbou (severný trakt). Schodom vínnej pivnice je nadstavená jedna malá komora (rizalit), ku ktorej vedie z kuchyne cez malé átrium (halu) a napokon tri schody – vybudovaný vchod. Okná olovom vkladané, opravované dvanástimi krúžkami (kotúčmi, resp. „zasklenie kruhovými terčíkmi z olova). Nad touto všeobecnou (celkovou, spoločnou) stavbou, pod tou istou starobylou a veľmi zničenou strechou sa nachádza sýpka o objeme zhruba 100 gbelov, ktorá je zvonku smerom na východ obložená drevenými hranolmi, už vystupujúc polozhnitými. Okrem toho sa tu nachádzajú dve malé klenbové miestnosti, priestranné zhruba o 70-tich nádobách (jedná sa o severnú prístavbu kúrie-kaštieľa). Tento kaštieľ je ináč po stranách pevný, okrem toho, že severný bočný múr je prasknutý. Jeho dĺžka je 7 siah (cca 12,8 m) a šírka takisto. A ocenený je na 800 rýnskych zlatých.“
Zo súpisov sa dozvedáme viac podrobností aj o celom komplexe. Vedľa kaštieľa stála „nová“ stavba, ktorá bola obývaná správcom (panstva), s celým príslušenstvom, jej hodnota bola 1000 fl vyššia ako hodnota kaštieľa – 800 fl. Ďalej na „pánskom – parádnim dvore“ (ako sa ustálil miestny názov), kde stál kaštieľ, stáli drevené stajne, v tom čase veľmi pusté, a tak neboli ohodnotené. Za nimi sa nachádzal ovocný sad, ich ročný príjem a hodnota bola 400 fl.
Pivovar sa nachádzal vedľa (severne od) kaštieľa a so svojím príslušenstvom bol ohodnotený na 700 fl. Neďaleko jestvoval ešte druhý starý pustý pivovar, ktorý bol obývaný debnárom a nebol ohodnoten, pec na pálenie tehál, ktorej hodnota bola až 1500 fl. Na humne stáli dve pusté stajne, stará vozovňa (stavba pre vozy) a druhá vozovňa, pristavaná, ešte nebola v čase vyhotovenia súpisu celkom hotová.
Súpis z októbra 1762 zachoval stručný inventár interiéru kaštieľa. V izbách sa spomínajú: 1 oválny biely stôl, 2 menšie štvorhranné stoly z jedľového dreva, 3 jednoduché stoly z jedľového dreva, 12 drevených stoliček ozdobených zelenou dekoráciou, 1 nádherný pohárový stôl, ktorého dolná časť je z bieleho dreva, horná čiernej farby, 20 malých vínnych pohárov, 4 poháre väčšie pivné, 3 obrazy v čiernych rámoch a 2 skrine na oblečenie.
Budimír sa ešte v 60. rokoch 18. storočia ocitá v držbe Štefana Klobusiczkého. Štefan bol príbuzný Júlie, ktorá sa vydala za Františka Fischera. Práve v tomto období, možno z iniciatívy nového zemepána, vznikla baroková socha sv. Floriána, patróna hasičov, ktorá je dodnes zachovaná a stojí na podstavci v centre hlavnej fasády kaštieľa. Bola vyhotovená niekedy v priebehu rokov 1760 – 1770. Pravdepodobne je jej autorom J. A. Kraus alebo jeho dielňa. V obci stáli ešte dve podobné sochy z tohto obdobia – socha sv. Vendelína a sv. Donata.
Ján Dániel Ujházy (1720 – 1778) na prelome rokov 1777 a 1778 odkúpil Budimírske majetky od rodiny Klobušických za 105-tisíc zlatých, ale krátko na to zomrel. Majetky tak zdedila jeho manželka Rozina Pulszka (1728 – 1803), na ktoré dostala kráľovské povolenie v roku 1780. Táto vetva rodu Ujházy začína používať prídomok Budamérsky. Rozina Pulszka dala v obci postaviť druhý kostol, ktorý slúžil evanjelikom.
S výstavbou tohto kostola – a súčasne rodinnej krypty Ujházyovcov sa začalo v roku 1797. O rok neskôr bol dokončený a k vysväteniu došlo 26. augusta 1798. V krypte kostola sa dodnes zachovali dve nástenné tabule s latinskými nápismi. Na prvej je spomenutá Rozina Ujházy, donátorka výstavby tohto kostola.
„Šlachetná pani Anna Rozina Ujházy, rodená Pulszky…pre dobro našej cirkvi dala postaviť tento kostol augsburského vyznania. Za veľké zásluhy, bola spasená vo veku 76 rokov…“ Druhá tabuľa je spomienkou na ich syna Pavla Alexandra Ujházyho (1767 – 1799)"
„Tu spočíva Pavol Alexander Újházy de Budamer pôvodom panónec. Pravý rytier, podplukovník. A zároveň jeden z cisárskej telesnej stráže (pretóriov) cisára Františka II… Bol zabitý v aprílovú Nonu 1799. Sotva 31-ročný si zadosťučinil trochu slávy…“
Väčšiu časť budimírskych majetkov so starším kaštieľom zdedil spomínaný syn Ján Samuel (1765 – 1815) a jeho manželka Polixena Radvánsky (1770 – 1835). 9. novembra 1781 potvrdzujú vo Viedni šľachtictvo na najvyšších miestach Jánovi Samuelovi, pričom šľachtictvo bolo potvrdené aj pred Spišskou župou.
Ján Ujházy so ženou Polixenou mali tri deti – Ladislava, Augustínu a Klementínu. Syn Ladislav I. (1795 – 1870) sa stal významným politikom a dôležitou postavou v revolučných rokoch 1848 – 1849. Narodil sa v Budimíre, kde prežil aj svoju mladosť. Bol úspešným statkárom a jeho vinice poznali ďaleko za hranicami jeho domova. Za manželku si vzal vnučku Móricza Benyovszkého, Teréziu Varády-Szaktmáry (1799 – 1851). Neskôr, vzhľadom na svoje aktivity a politickú angažovanosť, sa častejšie zdržiaval v Budapešti.
V revolúcii 1849 – 1849 viedol povstanie v Šarišskej župe a ako vládny zmocnenec podpísal kapituláciu Komárna. Po neúspechu v roku 1849 emigroval do Ameriky, naprv žil v Iowe, potom v Texase, kde bol tiež politicky aktívny. Stal sa americkým konzulom v talianskej Ancone. Manželia mali deväť detí, päť z nich odcestovalo za rodičmi do Ameriky. Zomrel v roku 1870 v Texase. Deväť rokov po smrti boli jeho pozostatky a jeho manželky prenesené späť do Budimíra a umiestnené do rodinnej krypty v evanjelickom kostole. Po odchode Ladislava do exilu vlastnil starší kaštieľ jeho najstarší syn. Majiteľom celého komplexu budov a kaštieľa na parádnom dvore bol tak v 50. a 60. rokoch Alexander Samuel Ujházy (1828-?) s manželkou Friderikou Fritz (1831-?).
Budimírsky starý kaštieľ vlastnil v priebehu 70. rokoch brat Alexandra, Ladislav II. (1840 – 1892) a potom jeho syn Ladislav III. (1874 – 1920). Ladislav III. býval začiatkom 20. storočia v Budimíre, tesne pred vojnou v Košiciach. V roku 1913 bol inštalovaný za cirkevného inšpektora v Budimíre. Jeho manželkou bola Mária Urbán (1872 – 1937), barónka z rumunského Mânerău.
Kaštieľ bol po skončení vojny v roku 1918 na chvíľu opustený, ale Ujházyovci sa po upokojení situácie vrátili do Budimíra. Po smrti Ladislava III. v roku 1920 pokračovala tradícia budimírskych „Ladislavov“, keď sa majiteľom starého kaštieľa stáva ich syn Ladislav IV. (1907-?). V medzivojnovom období boli zamestnaní viacerí obyvatelia z obce na veľkostatku Ujházyovcov. Ladislav IV. opustil kaštieľ po vyhlásení Viedenskej arbitráže v novembri 1938. Zdržiaval sa hlavne v Košiciach a Budapešti. Spravovaním jeho veľkostatku bol poverený správca Zöhler, ktorý bol židovského pôvodu.
Po vydaní „Židovského kódexu“ 3. 9.1941 musel nájomca panského majetku Zöhler vypovedať nájom a následne si celý veľkostatok prenajala spoločnosť Sokol a spol. Po príchode sovietskych vojsk v roku 1945 bol kaštieľ vyrabovaný, a tak sa z pôvodného honosného interiéru do dnešných čias nič nezachovalo. Cenný interiér pozostávajúci zo starožitného nábytku a loveckých trofejí bol úplne rozkradnutý. Časť mobiliáru bola v roku 1946 zaistená a skonfiškovaná.
Taktiež nehnuteľnosti Ujházyovcov boli skonfiškované. Prízemná časť kaštieľa slúžila na sociálne byty. Po rozsiahlej rekonštrukcii koncom 70. rokov začal slúžiť kultúrno-spoločenským potrebám obce, ktorá je vlastníkom kaštieľa i dnes. V jeho priestoroch sa nachádzal obecný úrad, zo susediacej kúrie sa do kaštieľa presťahovala ľudová knižnica a neskôr bola v kaštieli zriadená vináreň a hostinec.
Koncom 70. rokov sa postupne začalo meniť i okolie kaštieľa. Asanovaná bola hodnotná klasicistická budova liehovaru s industriálnou prístavbou a komínom zo začiatku 20. storočia, tzv. „paľenčareň“. Tiež došlo k zbúraniu objektov historického majera a bývalej „kočarňi“ (1976), ktoré boli súčasťou areálu staršieho kaštieľa.
Vďaka poslednej rekonštrukcii, ktorá v prebehla v rokoch 2016 – 2017, sa kaštiel obnovil a v súčasnosti je v ňom zriadené obecné informačné centrum.
Autor: HistoricKE