O tom, ako sa musíme naučiť tancovať medzi kvapkami.
Každý, kto má pozná, vie, že k športu nemám vzťah. Nie že by som nemal žiadny, ale minimálne mi chýba akýkoľvek pozitívny. Keď som sa ale sľúbil kolegom Ferovi a Tímei, že si „zo srandy“ pôjdeme zabehnúť Košice Runway Run, nechcel som pred nimi vyzerať úplne neschopne a relatívne svedomito som sa pripravoval. Tak vznikol tím 91,7. Názov nedostal podľa percentuálnej úspešnosti našich behov, ale podľa frekvencie, kde môžete počuť výsledky našej každodennej práce.
Na niektoré veci sa ale nedalo pripraviť. Už pár dní pred Runway Runom to vyzeralo tak, že počasie nebude stáť na našej strane. Od rána som z okna obzeral mraky. „Tento vyzerá ako ovečka, tento ako dom a tento ako beznádej na letovej dráhe počas ukrutného lejaka,“ hral som sa na balkóne klasickú detskú hru na identifikovanie mrakov.
Lejak bol, to sa odoprieť nedá, ale to sklamanie a beznádej sa akosi nedostavili. Už na štarte som si s bežcami vymieňal pohľady plné neistoty. Každý úsmev, ktorý mi niekto opätoval a každé malé decko, ktoré sa tešilo, že ide behať na runway letiska, mi dodávali pocit, že to nejak zvládneme.
Odštartovalo sa skôr, lebo načas je neskoro a tak trochu sme všetci už utekali aj pred dažďom. Aj keď – pred dažďom je veľmi relatívny pojem, pretože trať viedla smerom od letiska, od strechy, od suchého oblečenia, ktoré som si nechal vo Ferovom aute. S kolegami sme vyštartovali spolu a boli sme rozhodnutí, že si to pomaly spolu zabehneme. Fero – ostrieľaný florbalista, zvyknutý na pobehovanie sem a tam sa pri nás zo začiatku celkom bavil. Nahrával naše prvé oficiálne bežecké krôčiky, aby sme sa mali potom v redakcii čím chváliť. Padla tma a keď Fero usúdil, že na „gopročku“ už nič lepšie nenahrá, nasadil „svoje“ tempo. To znamená, že jednoducho zmizol v dave a uvideli sme ho až v cieli.
Zlomový bod prišiel tak v polovici trasy. Na konci dráhy sme sa otočili a bežali už konečne smerom k vytúženému letisku, avšak proti vetru. Prvú polovicu behu mi prekážalo, že prší – druhú polovicu behu mi prekážalo, že bežím. Už to nebol beh, ale útek. Kdesi v dave sa stratila aj Tímea a bežal každý sám za seba. Aj by som plakal, ale aj tak by si to nikto nevšimol, lebo každý mal kvapky vody na tvári (a vlastne aj všade inde).
V cieli ma čakal do nitky premočený, no vysmiaty Fero. Nielen on sa ale po behu usmieval. Nikto z bežcov si nerobil starosti s tým, že sme všetci úplne premočení. Každý sa tešil na teplo a suché oblečenie. Čas, za aký som dobehol, bol zrazu úplne nepodstatný. Dôležité bolo sa prezliecť a dať si teplý čaj.
Prvý „oficiálny beh“, na ktorý som sa odhodlal, sa ma počasím snažil odhovoriť od mojej začínajúcej kariéry nádejného bežca. Keď som ale prežil do nitky premočený Košice Runway Run, čo iné ma ešte môže prekvapiť? Možno sa zapletiem do pouličnej bitky v centre Košíc počas Night Runu, nechám sa prekvapiť. Nech sa deje, čo chce, nech sa čerti ženia a ženy čertia, na ďalšom Runway Rune sa určite o rok vidíme.