V júni som sa s vami podelia o príbeh #2 o tom, ako Vilka nechceli vziať do žiadnej škôlky. Veľmi veľa ľudí to s nami riešilo, pomáhalo nám, každý svojim spôsobom.
Po druhom príbehu mi známa hovorí: „Čítala som to so zatajeným dychom a už som chcela byť na konci toho dlhého textu, aby som sa dozvedela dobrú správu, že ho vzali. Bohužiaľ, dočítala som sa niečo iné." Áno, happyend sa nekonal.
Ako som písala na záver druhého príbehu, správanie Vilkovej pani učiteľky bolo tak nepríjemné, že som ho predsa len tie posledné tri týždne do škôlky nedala. Urobili sme si prázdniny :) Vilko sa zrazu upokojil, bol stále menej nervózny a ja tiež. Zo všetkých škôlok, kde sme dali prihlášky, dostal Vilko negatívnu odpoveď.
Boli sme na začiatku júna s vedomím, že Vilko nemá škôlku. Katka síce áno, ale aj tak do práce nastúpiť nemôžem. Ostala posledná šanca. Na susednom sídlisku vznikla nová škôlka, otvárajú sa 4 nové triedy. Už bol síce júl, dávno po termíne zápisu, ale ak sú ešte voľné miesta... Keď motyka vystrelí, mohli by sa tam zmestiť obidve deti. Nebudem ich predsa nosiť na dve miesta (iba žeby hej...).
Išli sme teda s prihláškami za pani riaditeľkou. Chceli sme jej ich odovzdať osobne, aby sme jej povedali, o čo ide, aký máme „problém" (aj keď niektorí mi radili, aby som nič nehovorila, že ho mám len zapísať, zoberú ho a potom sa už budú musieť nejako postarať. Ale to mi neprišlo ani trochu fér). Pani riaditeľka v tej chvíli nemohla, tak sme prihlášky len odovzdali jednej pani učiteľke, že si počkáme na odpoveď. Tá ale dva týždne nechodila.
Tak reku zavolám jej, lebo v ten deň aj moja pani riaditeľka čakala odpoveď, či nastúpim od septembra do práce alebo nie. Nechcela a ani som ju nemohla dlhšie blokovať. Volám. Pani riaditeľka v škôlke zdvihla. Bola dva týždne na dovolenke, preto mi ešte neprišla odpoveď. Pýtam sa teda, ako sú na tom žiadosti našich detí.
R: Nebojte sa, obidve detičky máte prijaté, buďte spokojná.
J: Ďakujem, veľmi ste ma potešili :) Ale rada by som za vami prišla osobne, chcem vám povedať o Vilkovi, nie je to úplne štandardné dieťa.
R: A čo, má nejaký mentálny postih?
J: Nie, má Aspergera v kombinácii s vysokým IQ.
R: Jaaaj, to vy ste tá mamička, čo to písala v blogu. No dobre, tak Katka na celý deň a Vilka dáme adaptačný tri mesiace na doobedie.
J: Dalo by sa to aj inak vyriešiť? Viete, mám nastúpiť v septembri do práce do školy a v tomto prípade by to nebolo možné.
R: Dobre, tak dáme na doobedie len dva týždne a potom na celý deň. To by sa dalo?
J: Áno, to nejako zvládneme :)
R: Dobre, tak to tak dám aj na rozhodnutie. Dnes vám ho pošlem. Nebojte sa, nejako to vymyslíme tak, aby bolo dobre, aby ste už neboli zúfala matka.
Ten buchot, keď mi padol kameň zo srdca, bolo počuť z Furče isto na Ťahanovce :)
Prázdniny boli výborné. Na konci prázdnin sme sa motivačne boli pozrieť na novú škôlku. Ešte nebolo hotová, vonkajšie ihrisko sa ešte pripravovalo, neboli ešte dokončené všetky stavebné práce. Ale vraj 4. septembra budú. A boli :) V pondelok sme absolvovali ich prvý deň v novej škôlke. Katka ráno rozlepila oči a vyskočila z postele s rukami nad hlavou, že „Hurááá, ideme do škôlkyyyyy!" :) Neviem, či som ju nepremotivovala :) Vilko sa tiež tešil, ale po svojom. Namiesto „dobré ránko, mamka" bolo: „Ktorého je dnes? No 4. septembra, školský rok 2017/2018. Vstávame o pol siedmej. Meniny má Rozália. Ideme do škôlky 54kou na konečnú." <3
V škôlke bolo veľmi pekné otvorenie, deti mali postarané o program, prišlo niekoľko maskotov, Vilko sa hneď k nim zaradil, chytil za ruku a išiel s nimi :) Katka potrošku sledovala. Odišli do tried (každý do svojej) a prišlo: „Mamka, už choď domov." :) Mamičky škôlkarov vedia, že toto je super veta :)
Takže už len dúfať, že to bude všetko pokračovať tak, ako to vyzeralo dnes. Ale som šťastná, že sa toto podarilo.
Ďakujem všetkým, ktorí nám pomáhali, zisťovali, modlili sa, robili reportáž, vzali nás von na kávu, zdieľali a zverejňovali náš príbeh, držali nám palce. Aj vďaka vám sme to nevzdali!
Make peace, not war.
J.
RUBRIKA VAŠIMI OČAMI JE PUBLIKOVANÁ BEZ NOVINÁRSKEHO ZÁSAHU. Vyjadruje názory, postrehy a postoje našich čitateľov, dáva priestor ľuďom, ktorí chcú širokej verejnosti prostredníctvom blogov povedať viac o tom, čo ich zaujíma, baví, trápi, hnevá. Jej predchádzajú blogy si môžete prečítať v rubrike Vašimi očami.Redakcia KOŠICE ONLINE tému nespracovala spravodajsky, nekontaktovala dotknuté strany ani kompetentných. Ponúkame tento doslova „nedotknutý“ text, ktorého autorkou je naša čitateľka Janka. Ak máte rovnako chuť napísať o svojom živote, skúsenostiach, radostiach i zážitkoch, budeme radi ak sa ozvete na info@kosiceonline.sk, ďakujeme.