Chlapčeka v škôlke stále nechcú (II.)

Pred niečo viac než mesiacom som sa s vami podelila o náš príbeh so škôlkou, kde Vilko chodí a so všetkými trampotami, ktoré nás stretli pri hľadaní novej škôlky. (K celému príbehu sa môžete vrátiť TU). Mnohí z vás sa potom o to zaujímali, preto vám chcem dať vedieť, ako to pokračuje...

Čakali nás zápisy do škôlok. Hneď v pondelok ráno (prvý májový týždeň) sme išli všetci štyria do jednej škôlky v starom meste (škôlka 1), o ktorú sme sa zaujímali už dávnejšie, boli sme aj na osobnej návšteve. Prihlášky sme odovzdali, ale že máme počítať s tým, že prednosť majú deti zo starého mesta pred žiadateľmi z ostatných mestských častí. V poriadku. Odtiaľ sme sa išli pozrieť do špeciálnej materskej školy v meste (zatiaľ len ZŠ, ale od septembra otvárajú aj MŠ pre deti so špecifickými potrebami). Ochotná pani učiteľka nám ukázala triedy, Vilko v jednej z nich s deťmi hneď aj počítal. Stretli sme sa s pani riaditeľkou, ktorá povedala, že by ho aj vzala, ak k nemu do triedy nájdu niekoho s aspoň normointelektom. 

Pokračovali sme v škôlke na Juhu (škôlka 2). Tam sme sa už tiež boli ešte pred zápisom informovať, ale riaditeľka nám rovno povedala, že nie, že také dieťa nechce a druhé dieťa že je moc malé na škôlku. Ale aj napriek tomu sme skúsili. S každým rodičom prehodila pár slov, vysvetlila, aký je postup. Keď sme vošli my, jej reakcia bola niečo v zmysle: „Tak predsa ste prišli, no dobre, máte prihlášky? Ďakujem, tak pekný deň, dovidenia."

Pondelok bol za nami. Teda len prihlášková časť. Išli sme na koláč. Po tejto poslednej škôlke som mala pocit, akoby bol večer a ja som celý deň ťahala stádo volov. Psychické vypätie. Fakt som mala dosť. Ale vzdať to nemôžeme, zajtra pokračujeme.

V utorok sme išli s deťmi na zápis do jednej škôlky (škôlka 3) na našom sídlisku (Dargovských hrdinov, čítaj Furča). Ako v každej škôlke, aj tu som pani riaditeľke povedala, aký Vilko je, v čom sú jeho plusy, ale aj negatívna. Hneď odhadla, čo naňho funguje, aká komunikácia je mu blízka. A že u nej deti, čo nespia, majú výtvarný krúžok. Hovorím si - paráda. Len to nie je naša úplne najbližšia škôlka, ale možno že to vyjde. Okrem toho mi pani riaditeľka ešte odporučila dať prihlášky na ďalšie dve škôlky na Furči, aby bola väčšia šanca umiestnenia dvoch detí, lebo že ak to nevyjde u nej, deti nemusia mať miesto. A ešte mi povedala, že nie je celkom v poriadku, že naša aktuálna pani riaditeľka takýmto spôsobom vyšachovala Vilka zo škôlky (v príbehu predtým som písala, ako som to dostala mailom (pýtala som si), že k 31. 8. jeho dochádzka do škôlky končí. Potom som to dostala listom doporučene domov, kde už ale bol dátum 30. 6.)

S deťmi som v ten deň po tomto jednom zápise plánovala ísť do materského centra, ale išla som najskôr domov vytlačiť ďalšie dve prihlášky (každá škôlka má svoje tlačivo), tak s deťmi do centra, zatiaľ, čo sa hrali, som vypísala prihlášky. Nechala som deti tam, išla za pediatričkou dať to potvrdiť, naspäť po deti a domov (to už bolo 12, Katka hajde spať). V stredu s tými dvoma prihláškami do škôlok. 

V prvej (škôlka 4) som pani riaditeľke tiež porozprávala, o čo ide. Trochu sa posťažovala na systém, ako to všetko zle funguje, ale v zásade nič prevratné. Prebrala prihlášky a išli sme do ďalšej, už poslednej škôlky so zápisnými lajstrami (škôlka 5 - naša najbližšia škôlka). Pršalo, deti už mali tiež dosť. Pani riaditeľka mi rovno povedala, že Katku určite nezoberie, lebo je malá (prišlo mi to divné, lebo aktuálne v triede s najmenšími deťmi má deti, čo až v lete dosiahnu 3 roky, Katka bude mať 3 vo februári. Ale dobre, možno má nával predškolákov, ktorí boli doteraz doma).

Zápisy sme mali za sebou. Bola len streda. Ďalšie prihlášky sme už nedávali. Tento týždeň tým ale neskončil. Na štvrtok bol Vilko objednaný k psychologičke (CPPPaP) (prečo mi slovo "psychologička" podčiarkuje ako chybné, a "psychológ" nie? :D ). Tak sme to absolvovali, a že dostaneme správu s odporúčaniami. V ten istý deň popoludní sme očakávali návštevu pracovníkov zo Služby včasnej intervencie (SVI). My sme už u nich na sedení boli, oni boli teraz u nás doma pozrieť, ako sa Vilko správa v domácom prostredí, urobili s ním nejaké cvičenia na jemnú motoriku a pod. Bolo to veľmi príjemné, dokonca sme od liečebného pedagóga dostali odporúčanie ísť sa pozrieť do prípravného ročníka, že možno by sa to Vilkovi páčilo viac ako v škôlke. Nuž reku dobre, prídeme.

V piatok ráno sme sa s deťmi previezli do Barce do jednej súkromnej škôlky (na odporúčanie mojej kamarátky). Musím povedať, že taký systém adaptácie detí by mali mať všade. Fakt skvelé. Prostredie nádherné, krajšie som nikde nevidela. Zdravá strava (naozaj zdravá, vlastné pestované potraviny, nie to, čo naše škôlky ponúkajú a označujú to zdravou stravou (ako napr. keď namiesto doma upečených brumíkov na synove narodky odporučia radšej lízatko, lebo domáce sa do štátnych škôlok nosiť nemôže. Lebo čo ak je to pokazené alebo zle upečené a ostatným deťom bude z toho zle. Môže sa nosiť len kupované - inak, nariadenie pre všetky štátne škôlky, že sa nesmie nosiť doma pripravené hocičo - klepkám si na čelo!)).

Na základe môjho prvého blogu o tejto situácii sa mi ozvala jedna mamička, že má podobného syna ako my a že či sa môžeme stretnúť. Tak v toto piatkové popoludnie som mala stretnutie ešte s ňou a našimi chlapcami. Poviem vám, perný týždeň. A zaklincovali sme to svadbou - pracovne. Reset ako sa patrí.

Nasledujúci týždeň sme sa boli už druhýkrát pozrieť v ďalšej špeciálnej škôlke, kde by ho aj vzali, musel by ale mať odporúčanie od špeciálnej pedagogičky, že patrí do špeciálky (k nej sme už mali termín). Tieto naše útrapy sme riešili aj s magistrátom. Dostala som odporúčanie ešte na jednu škôlku na Furči, kde sú deti s rôznymi aj zdravotnými postihmi, ale aj všeličo iné, že sa mám ísť ešte tam pýtať. Tak sme teda išli, ale odišli sme s negatívnou odpoveďou kvôli tomu, že Vilko cez obed nespí a ani si neľahne do postele.Na ten týždeň sme mali výdych (ja nevydychujem :D).

Na ďalší týždeň návšteva v prípravnom ročníku. V triede 9 detí, jedna pani učiteľka, jedna stála asistentka učiteľa a jeden asistent na 1/2 úväzok. Deti väčšinou s NKS (narušenou komunikačnou schopnosťou), s odloženou školskou dochádzkou a pod. Musím povedať, že tu som videla to, čo sa volá individuálny prístup. Áno, samozrejme, ten počet to dovoľuje, ale prístup tých učiteľov bol neskutočný (teda skutočný), krásna práca učiteľov aj detí (vraj to ale takto pekne v septembri nevyzeralo :D), každé dieťa potrebovalo iné tempo, inú úlohu, ešte aj Vilko im k tomu pribudol, s ním tiež pracovali. Ešte aj ochotná a ústretová pani riaditeľka.

Nasledovala SVI, stretnutie s pani psychologičkou (zase mi to slovo podčiarklo :D) a rozhodovanie, čo vlastne ďalej, aké máme možnosti a pod.

Ďalší týždeň (ešte stále máj) Vilka čakalo ďalšie vyšetrenie, tentokrát v centre špeciálno-pedagogického poradenstva (pred každou návštevou sa ma pýtal, ku ktorej psychologičke ideme, aby sa jej pri dverách mohol pozdraviť „Dobrý deň, pani "priezvisko" :) Po zhruba trištvrte hodine "pokecu" pani psychologičky s Vilkom bez mojej prítomnosti vyslovila hneď prvé zásadné rozhodnutie, že dieťa potrebuje prostredie bežných detí, aby malo zdravý rečový, pohybový a sociálny vzor a mohlo intelektovo rásť. Hneď sme tým pádom vylúčili všetky špeciálne škôlky, v ktorých síce sú aj deti Aspergeri, ale problém bol komunikácia a intelekt.

Ak chceme, aby Vilko rástol a nie, aby niekde zakrpatel, musí byť v bežnom kolektíve ako integrované dieťa (odporúčanie špeciálnej psychologičky). Vilko má totižto rezervy vo verbálnom vyjadrovaní svojich túžob, potrieb (nemyslím wc) a celkovo v komunikácii, a inde, ako medzi zdravými deťmi nie je možné to správne odzerať. Po tomto všetkom sme si povedali, že už nič ďalšie nezisťujeme, počkáme na rozhodnutia zo škôlok.

A tak rozhodnutia začali chodiť. Prvé zo škôlky v starom meste (škôlka 1), negatívne pre obidve deti - z kapacitných dôvodov. Druhé rozhodnutie z Juhu (škôlka 2), tiež negatívne pre obidve deti - z kapacitných dôvodov. Tretie rozhodnutie zo škôlky 5 - najbližšej k nám, negatívne pre obidve deti - z kapacitných dôvodov. To som sa už začala čudovať, ako je možné, že 4 ročného chlapca nevzali do najbližšej škôlky, hoc minulý rok prijala aj deti, čo mali čerstvé 2 roky! Ale dobre, ešte dve rozhodnutia sme čakali. Prišiel telefonát od pani riaditeľky zo škôlky 4, že si mám prísť prevziať prijatie Katky do škôlky. 

Potešila som sa. Ale v zápätí sa pýtam „A syn?" Odpoveď ma zabila: „Viete, syna som nemohla prijať, lebo som rozprávala s ... (v telefóne som nerozumela, s kým) a váš syn potrebuje špeciálneho pedagóga." Ostala som ako obarená. Normálne som chvíľu tomu neverila, že by mohol niekto okrem špeciálnej pedagogičky rozhodnúť o Vilkovi, že patrí do špeciálnej a nahovoriť jej to. Žeby naša pani riaditeľka, kde Vilko ešte stále chodí, bola schopná toho, že posunie takúto info, že nech ho neberú inde, lebo s ním je práca naviac a je to dieťa, ktoré patrí do špeciálnej? Studená sprcha a plač. 

Postupne mi dochádzalo. Ako si môže dovoliť rozprávať takéto informácie o dieťati tretej osobe? Dochádzalo mi ďalej - keďže po zápisoch sa pani riaditeľky v rámci sídliska stretávajú, to akože povedala všetkým riaditeľkám na Furči? Asi áno, keďže ho nevzali ani na našu najbližšiu škôlku.

Dobre, ale išla som prevziať Katkino prijatie a pýtala som sa teda, ako to bolo. Tak naozaj mi potvrdila, že pani riaditeľka ju informovala o Vilkovi. Jean-Claude Van Damme (facka nohou). Pri Vilkovi mala poznačené "špeciálny pedagóg". 

Moja otázka - „Pani riaditeľka, na základe čoho ste usúdili, že potrebuje špeciálneho pedagóga, keď ste ho na zápise videli asi dve minúty? Alebo ste čítali jeho psychologické správy?" Potom sme sa bavili o probléme obedného spánku, že si môže vtedy čítať, treba mu dať robotu naviac a pod. A jej reakcia? „No, keď je taký šikovný, nech ide do školy." 

Pýtam sa jej „4-ročné dieťa?" A jej reakcia: „On má len 4 roky???" Hlavne, že od našej pani riaditeľky radu hneď prijala bez akéhokoľvek overenia, ale dátum narodenia na prihláške si pozrieť nevie. Dobre, hádať sa tu teraz nebudem, prevezmem Katkino prijatie a Vilkovo neprijatie a pôjdem. „Tak, tu je Katkin papier, a prepáčte, pre syna som ešte nestihla pripraviť. Počkáte, kým to vypíšem?“

Skúste si predstaviť, čo by ste v takejto situácii robili. Cítila som sa ako... hm, ani neviem, ako. Toto už bolo na smiech - ale cez slzy. Katkin papier pripravený v PC, vytlačený. Pre Vilka vzala predtlačený dokument s negatívnou odpoveďou a ručne dopísala meno a dátum narodenia. Spýtala som sa jej, kde by ona umiestnila takéto dieťa s tým, že som ju informovala, že od špeciálnej pedagogičky máme odporúčanie, že má byť integrovaný v bežnej MŠ. „No viete, u nás určite nie, lebo ja potom nebudem počúvať pani učiteľky ako sa mi sťažujú, že som prijala také dieťa, s ktorým je práca naviac. Také dieťa nikto nechce, to vám nikde nezoberú." 

Asi som slaboch, ale strašne som sa tam rozplakala. Toto neprajem zažiť nikomu. Takýto prístup, to ak sú tam tak lenivé pani učiteľky a takáto pani riaditeľka, tam mám naozaj dať Katku? A k tomu, keď som vošla do tejto škôlky, cez poschodie bolo počuť strašný krik, ale nie detí - pani učiteľky vrešťali na plné hrdlo po deťoch, až som sa ja zľakla. Prídem hore, deti sedia na lavičke a dve asi pani učiteľky po nich ziapu. Ale nenormálne.

Odišla som domov. Doma som si prečítala papier, ktorý mi vypísala pre Vilka. Neprijatý z kapacitných dôvodov. Hm, nie je náhodou kapacitný dôvod to, že sa nezmestil, lebo starší mali prednosť? Nie je Katka od neho o dva roky mladšia? Teraz mi povedzte, mám za ňou ísť a pýtať si pravý dôvod na papier? Mám s tým ísť na magistrát? Alebo to mám nechať tak?

Čakali sme ale ešte vyjadrenie z poslednej škôlky - škôlka 3. Kamoška mi povedala, že akurát v stredu vyšla na tvkosice.sk reportáž, kde hovorkyňa mesta Košice uviedla, že: „všetky deti, ktoré rodičia do materských škôl zapísali, boli prijaté. Rozhodnutia si už rodičia v škôlkach aj prevzali.“

Tak som mala nádej, že aspoň do tej jednej Vilko bude prijatý.No a prišlo aj vyjadrenie zo škôlky 3. Bohužiaľ, negatívna odpoveď pre obidve deti. Takže naša aktuálna pani riaditeľka si dala záležať. A Vilka pravdepodobne nevzali nikde preto, lebo aktuálne má miesto. A to mi aj ostatné pani riaditeľky ešte počas zápisov hovorili, že keď má teraz miesto, má tam pokračovať. A ak pani riaditeľka takto ostatné kolegyne informovala, mala ich informovať aj o tom, že k 30. 6. už chlapec miesto nemá a môžu ho prijať inde.

Pred chvíľou mi písala kamoška, že jej syna neprijali do škôlky na Juhu (tam, kde sme aj my dávali žiadosť - škôlka 2). Volala jej odtiaľ pani riaditeľka, že tam nemôže syna prijať, ale že kolegyňa na blízkej škôlke má voľné miesto, či súhlasí s touto škôlkou (jasné, že som rada, že aspoň jej našli miesto :). A teraz mi povedzte, keď tam nášho syna neprijala, nemohla aj nám zavolať a ponúknuť miesto v inej škôlke, kde je miesto? Iba žeby... Počkať. To stretnutie riaditeliek býva len v rámci sídliska. Napadlo aj vám to, čo mne?

Ešte pred pol rokom, v zime, keď som uvažovala nad nástupom do práce od septembra, predpokladala som pozitívny výsledok so škôlkou pre Katku, lebo som plánovala ju prihlásiť tam, kde chodí Vilko. Spoliehala som sa na to, že ju tam zoberú, lebo 1) už teraz je tam trieda 2-3 ročných detí a 2) má tam súrodenca. Preto som aj v mojej budúcej práci povedala, že áno, rada by som nastúpila. Ani by mi nenapadlo, že sa to môže takto zvrtnúť a že nielen ja možno nebudem môcť ísť do práce, ale že ani Vilko nebude chodiť do škôlky.

Neberiem to ako záverečnú. Aj keď som už dúfala, že po tomto týždni budú mať naše deti miesto v škôlke a ja už môžem túto záležitosť vypustiť z hlavy, nemôžem. Jednoducho to musím riešiť ďalej. Katka už rok chodí do materského centra dvakrát do týždňa bezo mňa (simulácia škôlky), je medzi deťmi veľmi rada, je samostatná, Vilko potrebuje byť v kolektíve, aby napredoval vo záležitostiach, v ktorých má rezervy (odo mňa doma sa to nenaučí - niektoré veci sa deti naučia len od rovesníkov), ja som sa už tiež tešila do práce. Áno, počítam aj s tým, že nakoniec tam nebudem môcť ísť a ostanem s nimi doma. Musíme sa ale znovu nakopnúť a začať hľadať ďalšie možnosti.

A na záver - čerešnička na torte. V piatok som bola po Vilka v škôlke. Chodíme poňho s Katkou o 12stej. V ten deň sa mali v škôlke fotiť. Pani učiteľka odchádzajúca z rannej služby ma zastavila a hovorí (parafrázujem): „No, dnešné fotenie, to bola katastrofa. Vilko to celé pokazil. Keď už sme boli všetci konečne nastúpení, on si sadol. Potom si nechcel dať klobúčik dolu z hlavy. Museli sme sa všetci vrátiť do šatne upokojiť sa. Vilko štopol Dávidovi do oka, jeho mamka tu akurát bola, tak sa rozčuľovala, čo je to za dieťa.“ (Priebežne som sa stíhala aspoň pýtať sama seba - lebo veľmi ma k slovu nechcela pustiť - a skákať do reči som nechcela. 

 To je naozaj problém, že na fotke sedí? Tak veľmi prekáža, že bude mať na fotke klobúčik? Viete, že Aspergerovi ťažko vysvetlíte niektoré veci. A to nie, žeby som skákala, ako on píska, ale to ste naozaj kvôli klobúčiku zrušili fotenie a išli naspäť do šatne? Že štopol do oka, samozrejme, že ho za toto nezastávam a porozprávam sa s ním, ale keď on prišiel domov dohryzený, lebo spolužiak ho dva týždne hrýzol, to vám neprekážalo?)

Pokračovala: „A viete, on vôbec nečíta s porozumením. Dnes som mu dala čítať, on nevie, čo číta..." (tu som jej stihla odpovedať: On vie čítať s porozumením, už niekoľko mesiacov. Potvrdí vám to aj pani psychologička, u ktorej robil testy IQ. Mimochodom, už číta plynule aj po anglicky. Ale aj keby nečítal s porozumením, aj keby vôbec nečítal, to je problém u 4-ročného chlapca? Naozaj vám prekáža, že podľa vás nečíta s porozumením?

Jej ďalšia reakcia: „Keď mu niečo poviem, vysmieva sa mi, vôbec ma nepočúva. Vás počúva, lebo je na vás naviazaný.“ (No viete, pani učiteľka, ja rešpekt k vám uňho nevytvorím. To si musíte sama. Ja mu môžem vysvetľovať, dohovárať, ale Aspergeri toto veľmi neberú. A keďže sama tvrdíte, že máte skúsenosti s Aspergermi, mali by ste vedieť, že keď sa takéto dieťa "vysmieva", nemyslí to v zlom, len nevie verbálne vyjadriť svoje pocity, tak sa napr. zasmeje, alebo čokoľvek iné. Je to aj písané v mnohých knihách o Aspergeroch.

V jednej knihe, ktorú som teraz prečítala, sa píše (parafráza): „Áno, nevieme tak komunikovať ako ostatní, nie sme dobrí v nadväzovaní vzťahov s deťmi, máme slabý očný kontakt, ale všimli ste si, že neklameme, nepodvádzame, nežalujeme? Nevieme to.)“ (aj keď druhá pani učiteľka bez toho, aby hovorila, aké má skúsenosti s Aspergermi, ho berie správňácky a ako výzvu - keď Vilko niečo urobí zle, ide na to rolovo, zapojí všetky deti, vysvetlí im, o čo ide a spolu to Vilka naučia. väčšinou hneď na druhý deň je to ok, pochváli ho za to spolu s deťmi. #pozotívnamotivácia Big lajk).

A pokračovala, že to, že si pri ňom ani nemá kedy vypísať papiere, myslela obrazne (Odkiaľ som toto mala vedieť? Keď niekto povie „nemám si ani kedy pri ňom vypísať papiere", pre mňa to znamená „nemám si ani kedy pri ňom vypísať papiere“.)

Na záver dodala, že si prečítala môj predchádzajúci (aprílový) blog o problémoch so škôlkou (odtiaľ aj to s vypisovaním papierov) a ukončila to tým, že „…dotklo sa ma to, lebo my ho stále motivujeme, stále s ním pracujeme, a takéto "poďakovanie" od vás, tak to ďakujem pekne…“

Počas poslednej vety už odchádzala, nenechala ma nič povedať, Naozaj som čakala na príležitosť povedať jej svoj názor, aby som jej neskočila do reči (tak to učiteľky svojich žiakov učia). V tejto chvíli som mala chuť vziať odtiaľ Vilkovi všetky veci a bola som rozhodnutá ho posledné tri týždne školského roku do škôlky už nedať. Lenže Vilko to tam má rád. On nevníma to, že ho tam nechcú, že sa rozčuľujú, že je s ním práca naviac. Donedávna Vilko nevedel vlastnými slovami nič vyjadriť, ani čo si prosí (hovoril polovičné vety bez dokončenia), ale teraz, večer, keď sa modlí vlastnými slovami, hovorí: „Ježiško, ďakujem, že som bol dnes v škôlke."

Ďakujeme všetkým, ktorí na nás myslia.

Držte nám palce, nevzdáme to.

Make peace, not war.

Janka 

RUBRIKA VAŠIMI OČAMI JE PUBLIKOVANÁ BEZ NOVINÁRSKEHO ZÁSAHU. Vyjadruje názory, postrehy a postoje našich čitateľov, dáva priestor ľuďom, ktorí chcú širokej verejnosti prostredníctvom blogov povedať viac o tom, čo ich zaujíma, baví, trápi, hnevá. Redakcia KOŠICE ONLINE tému nespracovala spravodajsky, nekontaktovala dotknuté strany ani kompetentných. Ponúkame tento doslova „nedotknutý“ text, ktorého autorkou je naša čitateľka Janka.  Ak máte rovnako chuť napísať o svojom živote, skúsenostiach, radostiach i zážitkoch, budeme radi ak sa ozvete na info@kosiceonline.sk, ďakujeme.