Porozprávali sme sa s posledným keramikárom, ktorý na východe vyrábal vzácnu čiernu zadymovanú keramiku.
Ešte pred pár rokmi vypaľoval raz do roka. Dnes už poľnú hrnčiarsku pec zbúral. Vzácne remeslo zadymovanej keramiky nemá komu odovzdať. „Možno sa ešte objaví nejaký nadšenec, ktorého to budem môcť naučiť,“ hovorí remeselník Tomáš Mihok (75) z Kurimy. Jeden z posledných majstrov čiernej keramiky na Slovensku.
Ako ste sa dostali k zadymovanej keramike?
Keď sme ešte so ženou bývali v Marhani (okres Bardejov), bývala oproti nám pani Tomečková. Jej otec Štefan Tomečko bol učiteľ v osade Dubie medzi dedinami Koprivnica a Kochanovce (tiež Bardejovskom okrese). Ich rodina tam mala hrnčiarsku dielňu. Štefan Tomečko bol môj prvý učiteľ. Bolo to začiatkom 70-tych rokov minulého storočia. Bol som mladý, mal som vtedy 25 rokov.
V tej dielni pracovala celá jeho rodina, Tomečko točil na kruhu, jeho manželka modelovala, pomáhali aj deti – dve dcéry a jeden syn. On ma inšpiroval tak, že som začal robiť keramiku. V roku 1976 sme sa so ženou presťahovali z Marhane do Kurimy. Prvé výrobky, ktoré som si urobil na drevenom kopacom kruhu v našej v pivnici som ešte vypaľoval u Tomečka v jeho poľnej peci. Potom som postavil vlastnú pec. Na školskom dvore v Kurime, vypaľoval som tam.
Remeslu ste sa časom začali venovať naplno.
Koncom 70-tych rokov som odišiel zo školstva. Oslovil som Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), zamestnali ma a začal som vyrábať iba pre nich. V Kurime som si prenajal starý sypanec, urobil som si tam dielňu, starú pec v škole som rozobral a postavil novú.
Živil som sa vtedy len keramikou. Čiernu keramiku som ale začal robiť až neskôr. Pre ÚĽUV som robil hlavne tradičnú Bardejovskú keramiku.
Mali ste ešte jedného dobrého učiteľa. Legendu slovenského hrnčiarstva. Majstra Jána Frankoviča z Bardejova.
Dostal som sa k nemu práve cez Štafana Tomečka. Chodil som k starému majstrovi Frankovičovi do mesta. Mal už vtedy po sedemdesiatke. Býval v typickom mestskom gazdovskom dome. S veľkou bránou, blízko dnešnej autobusovej stanice. Bol to ochotný a veľmi trpezlivý človek. Obdivoval som ako sedel za starým, kopacím hrnčiarskym kruhom a pokojne pracoval. Ničím sa nenechal vyrušiť.
V dome medzi izbami mal postavenú hrnčiarsku pec. Dymovodmi a komínom bola prepojená s kachľami a pecami, ktoré boli v izbách na kúrenie. Tak udržiaval pec a priestor okolo nej stále v suchu a v teple. Do tej pece postupne ukladal vysušené výrobky, keď sa naplnila, vypálil ich.
Niekedy si hrnčiarsky majstri vraj hlinu miesili tak, že po nej šliapali bosými nohami Videli ste Frankoviča šliapať hlinu?
Videl. Nohavice si vyhrnul po kolená, vyšiel na dvor pred dielňu a šliapal si hlinu. Neskôr už používal na jej miesenie mlynček. Nad mestom, v časti ktorú volali Tehelňa mal pozemok. Tam chodil hlinu kopať.
Dielňu mal majster Frankovič vedľa domu. Pod ňou bola pivnica, tam hlinu navozil, skladoval, nechal odležať a postupne spracovával. Keď bolo treba, išiel do pivnice, nakopal hlinu, namočil ju, vytiahol na dvor a šliapal. Aby sa premiešala a bola rovnorodá. Potom hlinu ešte miesil rukami.
Ján Frankoviča ma veľa naučil. Prebral som od neho niektoré dekóry a vtáčika - typické pre tradičnú Bardejovskú keramiku. Ale každý majster má svoj grif a štýl, takže to nebolo presne to isté, čo robil on.
Ako sa vám spolupracovalo s ÚĽUV-om?
V dielni v starom sypanci vedľa kostola v Kurime som vyrábal päť rokov iba pre nich. Mali svoje obchody po mestách, išlo to vtedy veľmi dobre. Zarobil som si u nich toľko, že sme so ženou mohli začať stavať vlastný dom.
Po niekoľkých rokoch ale začal obchod s ÚĽUV-om stagnovať, nejako sa to pokazilo, dopyt bol slabší. Remeslo som musel nechať. Odišiel som na pridruženú výrobu do Bratislavy. A tam som sa dostal k zadymovanej keramike.
Kde ste sa s ňou prvýkrát stretli?
Chodil som do bratislavského ÚĽUV-u. Pani, ktorá tam mala na starosti keramiku sa ma opýtala, či nechcem skúsiť robiť čiernu zadymovanú. Že to už pomaly nemá kto vyrábať, zohnala mi nejakú literatúru, niečo som si pozháňal sám. Nakoniec ma presvedčila.
Začiatkom 80-tych rokov som sa teda vrátil z Bratislavy späť domov. Znova som začal pracovať ako učiteľ, popri tom som začal robiť čiernu keramiku. V roku 1986 sme sa presťahovali do rodinného domu. Tam som si urobil novú dielňu. A znovu postavil poľnú hrnčiarsku pec na zadymovanú keramiku.
Vypaľovali ste len vo vonkajších peciach?
Áno, elektrickú pec som nikdy nemal. Do poľnej pece kde som vypaľoval čiernu keramiku sa muselo kúriť drevom, ktoré malo dlhý plameň. Väčšinou sa používalo ihličnaté. Nie kvôli výhrevnosti, hlavne kvôli tomu, aby dlhý plameň prešiel cez všetky nad sebou naukladané vrstvy výrobkov v peci.
Hrnčiarska alchýmia plameňa. Aké drevo ste používali?
Aké som práve mal. Borovicové, jedľové aj smrekové. To čo bolo tu v okolí v lesoch. Práca v poľnej peci bola namáhavejšia. Ale vychádzala z nej hodnotná keramika. Hlavne u čiernej keramiky bolo potrebné vychytať všetky veci tak, aby sa v peci dobre zadymila a začernela.
Ako sa zadymovaná keramika odlišuje od klasickej?
Klasická keramika je glazovaná, vidieť na nej farby aj glazúru. Navyše sa páli dvakrát. Prvýkrát sa páli črep z ktorého po vypálení vznikne v hrnčiarskej terminológii takzvaná terakota. Na ňu sa nanesie glazúra a farby a potom sa vypáli druhýkrát.
Zadymovaná keramika sa najprv sa vypáli tak, že v peci naukladané výrobky musia byť úplne žeravé. Potom sa naposledy priloží veľké množstvo dreva a celá pec sa vzduchotesne upchá. Vnútri pece sa takto spotrebuje kyslík, drevo začne tlieť a produkuje veľa dymu. Povrch keramiky nasaje sadze a dym a vznikne zadymenie čiernej, oceľovo sivej alebo hnedej farby.
Póry v hline nimi nasiaknu, povrch sa zafarbí a zostane čierny. Umenie je odhadnúť ako, kedy a koľko materiálu naložiť do pece, aké drevo a koľko ho treba použiť.
Nakoniec je dobré použiť drevo, ktoré má veľa živice, aby sa vytvorila požadovaná vrstva zadymenia. Prišiel som na to postupne pracou a vlastnou skúsenosťou. Človek nikdy nevie ako to vyjde, stále sa učíte. A v tom je práve tá krása. Každý jeden kus je originál.
Bol v minulosti u nás tento druh keramiky bežný?
Ešte majster Frankovič mi spomínal, že čiernu keramiku robili u nás najviac na juhu. Dole okolo maďarských hraníc. A potom hlavne v Maďarsku a v Rumunsku. Tam to bolo najrozšírenejšie.
Keď som bol pred pár rokmi na jarmoku v poľskom Lubline, boli tam Ukrajinci s čiernou keramikou, videl som ju aj u hrnčiarov z Poľska, od mesta Bialystok. Tam ju vypaľujú ešte na vyššej teplote, volajú ju šivaky.
Robí čiernu keramiku dnes na Slovensku ešte niekto?
Ja neviem o nikom, kto by to aktívne robil, ponúkal, predával. Dnes je to podľa mňa už vyslovene zberateľská záležitosť. A tých zberateľov je už tiež málo. Spomínam si, že ešte pred pár rokmi ju vyrábal jeden mladý remeselník od Malaciek. Počul som, že sa jej venuje aj nejaká pani v Košiciach.
Aký je pôvod zadymovanej keramiky?
Je to stará, tradičná technológia výroby a pálenia keramiky. Čierna keramika vznikla, keď ešte keramikári nepoznali glazúry. Nejako prišli na to, že ten oheň, sadze a dym splnia úlohu glazúry.
Boli to všetko funkčné, úžitkové veci. V nádobách z čiernej keramiky sa skladovala masť, mlieko, zelenina, ovocie aj voda. V minulosti nikomu nevadilo, že zadymená nádoba trochu nasiakla vlhkosťou. Ľudia to mali uložené v komorách a sýpkach.
Keď si v týchto nádobách zobrali v lete vodu na žatvu, tým že nádoba bola nasiaknutá vodou, sa odparovala a zároveň ochladzovala. Takže voda zostávala svieža, chladná. Zadymované nádoby síce zvlhnú, ale nepresiaknu.
Používa sa na jej výrobu nejaká špeciálna hlina?
Hlina je rovnaká ako sa pri výrobe klasickej keramiky. Ja som si dal priviezť tri nákladná autá hliny z neďalekého Kučína, kde bola kedysi tehelňa. Čím dlhšie taká hlina stojí, čím viac na ňu svieti slnko, prší a mrzne, tým je kvalitnejšia.
Ako dlho musí keramika po vytočení schnúť? Koľko trvá vypálenie?
Trvá približne mesiac kým vytočená alebo vymodelovaná keramika vyschne a potom sa vypáli v poľnej peci. Moje výrobky som sušil minimálne týždeň. Vypaľuje sa to potom 12 hodín, ale je potrebné čakať ďalších 48 hodín, kým sa dajú z pece povyberať.
Keď čierne zadymenie vyschne, urobí sa ešte tvrdým predmetom na výrobky nejaký ornament, alebo dekór. Vlastne sa to na povrchu robí leštením a hladením. Buď so sklom alebo kameňom.
Čo sa vám robilo najlepšie?
Najlepšie sa robia väčšie veci ako hrnce, pretože tie sa do pece najlepšie ukladajú aj vypaľujú. Napríklad také taniere sa ukladajú do pece veľmi ťažko, zvyknú po obvode aj praskať alebo sa pokriviť. Okrem točenia na kruhu som veci aj modeloval. Napríklad medveďov na tabak, rôzne figúrky.
Keď sme boli na trhoch v Poľsku, všetci krútili hlavami, že mám čiernych anjelov. Čierni anjeli?, čudovali sa. Povedal som im: Ale veď existuje aj Čierna Madona! Tak prečo by nemohli existovať čierni anjeli?
Čo je pri výrobe keramiky najťažšie?
Pripraviť si kvalitnú hlinu. Nakopať, naložiť a namiesiť ju. A potom vytočiť výrobok. Pri väčších veciach nato potrebujete poriadne silné ruky. Ako som hovoril, hlina je najlepšia keď je odležaná. Keď celý rok stojí a hlavne keď vymrzne.
Keď som ju mal takto predpripravenú, vždy som si z nej priviezol dva tri fúriky na dvor. Potom som ju posekal a zomlel. A keď som išiel točiť, ešte som ju uhnietol, rukami poriadne vymiesil ako cesto.
Máte komu remeslo odovzdať?
Zatiaľ som, žiaľ, nenašiel nikoho. Je to škoda, pretože výroba zadymovanej keramiky na Slovensku pomaly zaniká. Možno sa ešte niekto objaví. Nejaký nadšenec, ktorého to bude zaujímať.
Keď som ešte dodával pre ÚĽUV, vypaľoval som aj viackrát do roka. Potom som už pálil iba raz ročne. Vždy v lete, cez prázdniny. Potom sa čakalo, kým sa to všetko rozdá, rozoberie alebo kým sa nájde niekto, kto niečo kúpi.
Ešte pred niekoľkými rokmi som mal vonku pri dome poľnú pec. Pec som ale už rozobral a hrnčiarsky kruh predal. Dnes už nevyrábam nič.