Korona Fiction: Historky z východu alebo Otestovali sme sa v Bardejove

„Tadeto rovno. Po pravej strane máte vojaka. Vydezinfikuje vám ruky a vysvetlí, čo ďalej,“ pri bráne Základnej školy na Komenského ulici v Bardejove ma stroho víta štátna policajtka.

„No, pekný deň, takže dáme ruky. Choďte k tomu stolíku, zaevidujú vás. Potom rovno na odber,“ dezinfikuje a inštruuje ma mladý vojak v maskáčoch, rúšku a rukaviciach o niekoľko desiatok metrov ďalej.

Vchádzam do otvoreného vestibulu jednej z najväčších mestských škôl. Je nedeľa poobede. Po piatkovom a sobotňajšom nápore sa na antigénové COVID-19 testovanie Bardejovčania trúsia už len po jednom, po dvoch. Každú štvrť alebo pol hodinu. 

Väčšinu ľudí otestovali na desiatkach odberných miest v meste predchádzajúce dva dni. V piatok dopoludnia tu v pol kilometrovom rade čakali vo vzorových odstupoch stovky ľudí. Tisíce ľudí z bardejovského okresu sa boli otestovať aj v sobotu.

Pri stolíku diktujem dobrovoľníčke v skafandri údaje. Meno, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo. Odovzdá mi hygienickú vreckovku a papierik s troma rovnakými číslami vedľa seba  – 29A.

„Pri koši si poriadne vyfúkate nos, pri stoličke si potom vydezinfikujete ruky. S týmto lístočkom pôjdete k tamtomu stolu na odber,“ hovorí.

Zatiaľ čo smrkám, pri východe z vestibulu si starší pán preberá obálku s modrým papierom o výsledku testovania. „Osemnásť á,“ kričí vojak zo schodov pri vchode do školy. Ľudia stoja v rozostupoch na dvore pred budovou a čakajú na výsledok.

Z rozostupovej šachovnice vykročí k vchodu mladší muž s lístočkom v ruke. Znova si dezinfikujem ruky, trochu neviem, kde a či vôbec na chvíľu odložiť lístok s číslami. Skafandrovú štafetu pri stolíku označenom písmenom B teraz preberajú profesionálne zdravotníčky.

„Odtrhnite a položte nám tu na stôl jedno číselko, prosím,“ hovorí sediaca. „Po operácii nosa alebo nosovej prepážky nie ste?“ pýta sa stojaca, zatiaľ čo si alkoholom umýva ruky v chirurgických rukaviciach a vyberá z obalu sterilnú odberovú tyčinku.

„To je jedno, do ktorej dierky?“ pýta sa. Otázka ma trochu zaskočí. Neviem, na základe čoho si intuitívne vyberám pravú. Ľavá zostáva nepoškvrnená. Zatiaľ.

„Je to trošku nepríjemné, kľudne si dýchajte,“ dodáva slečna v bielom a strká mi do nosa tenkú paličku s mini-klbkom vaty na jednom konci.

Popis sedí presne. Je to trochu nepríjemné, nič menej, nič viac. Nestačím si ani podľa inštrukcie kľudne vydýchnuť a je po odbere.

„To je všetko. Teraz počkajte pätnásť, dvadsať minút vonku. Zavolajú vaše číslo. Dobre?“ Súhlasím. Klásť akýkoľvek odpor nemá žiadny zmysel. Všade naokolo sú vojaci. Vyjdem von a disciplinovane sa postavím na svoju rozostupovú kovidovú značku.

Čaká tu zo desať ľudí. Vedľa mňa, po dobrom nedeľnom obede, zákusku a káve vtipkujú dvaja áčkoví hornošarišania. Neskôr sa ukáže, že ide o dvadsaťdvojku a dvadsaťštvorku. Po dvoch vtipoch a desiatich minútach odchádzajú aj s obálkami.

„Znaš co budu hrac v prešovskim divadľe perše kec skonči tota epidemija?

„Ňe, co?“

„Annu Koroninu.“

„A ty ši čul co še tancovalo na tym vešeľu f kupeľoch, co še z neho nakažil caly okres, namesto redoveho?

Hej čul. Špivali: Začina še koronovy …

„Dvadsaťdeväť á!“ zakričí vojak a ja si idem pre modrú á-päťku k poslednej oskafandrovanej dobrovoľníčke za stolíkom A. Moderný biely overal módne dopĺňa svetlomodrý štít s nápisom Face Shield a tmavomodré návleky na nohách.

„Páči sa, ďakujeme, dovidenia,“ lúči sa so mnou potom, čo zapíše meno a dátum narodenia. Do bielej obálky vkladá negatívnu pracovnú priepustku, ktorá znamená iba to, že momentálne nie som infekčný.

„Dovidenia, pane, ďakujeme, že ste prišli,“ zdvorilo dodáva vojak pri východe. Ide sa pracovať. Čaká ma ešte jedno odberové miesto v Bardejove a dve obce. Veľká a malá. Zborov a Hutka.

Poručík Juhas je veliteľ odberového miesta na Základnej škole na Wolkerovej ulici. Mladí vojaci sem prišli z leteckej základne – Vrtuľníkového krídla generálplukovníka Jána Ambruša v Prešove.

„Veľký nápor tu bol po celý piatok, ľudia stáli v dlhých radoch. Až tam vonku na sídlisko. Vychytávali sme všetky muchy a nedostatky. Hlavne, čo sa týka kapacity odberových miest, ale aj čakania,“ popisuje skúsenosti s pilotným testovaním veliteľ.

Náš testovací príbeh začal už pred týždňom v nedeľu večer na tlačovke premiéra. Dozvedeli sme sa, že máme byť súčinní. Neskôr sme pochopili, že to budeme spoluorganizovať. Obmedzujúce bolo, že sme to všetko museli stihnúť v krátkom čase (starosta obce Zborov Ján Šurkala).

„Nevedeli sme, koľko ľudí budeme vedieť naraz otestovať. Za hodinu a za deň tak, aby sme to vedeli plynule vyhodnocovať. A aby aj personál stíhal. V sobotu to už išlo hladko. Poobede tu boli aj ministri obrany a práce – Jaroslav Naď a Milan Krajniak.“

„Áno, v piatok to bolo dosť hektické, museli sme sa do toho dostať. V sobotu a v nedeľu to už bolo úplne v pohode,“ hodnotí akciu mladá dobrovoľníčka Nina Sališová z Bardejova.

„Ľuďom z iných okresov prišli v piatok SMS-ky, že ak sa nachádzajú v okrese Bardejov, môžu sa tu zadarmo a bezpečne otestovať. A to bol ten problém. Vysvetlili si to tak, že môžu sadnúť do auta a ísť sa otestovať hocikde do bardejovského okresu,“ hovorí Mária Semaníková, starostka malej obce Hutka na hranici okresov Bardejov a Svidník.

„O chvíľu sme tu už mali obrovský nával ľudí z iných okresov. Od Medzilaboriec, zo Stropkova, zo Svidníka. Hrozilo, že budeme mať málo testov pre svojich občanov.“

„Naša obec má 88 voličov, k dispozícii sme mali iba 100 testov. Vznikali nám tu veľké rady. O pol piatej poobede sme už nemali žiadne. Asi dve hodiny sme čakali, kým nám dovezú nové,“ vysvetľuje starostka.

„Vojaci mali rozkaz 19.40 hod. končiť, pretože mali objednané auto na odvoz biologického materiálu. Nakoniec sme, našťastie, stihli otestovať všetkých, ktorí stáli v rade. Niektorí možno aj odišli. Ak by sme mali dostatok testov, určite sme mohli otestovať viac ľudí, hlavne z tých ďalších okresov. Samozrejme sme uprednostňovali miestnych,“ dodáva Semaníková.

Najväčšia obec bardejovského okresu Zborov má 3500 obyvateľov. Z toho je viac ako polovica Rómov. Starostu Jána Šurkalu už minulý týždeň v stredu nemilo prekvapilo, keď sa od armády dozvedel, že ochranné pomôcky si má obec pre odberový tím zabezpečiť na vlastné náklady. 

Zašiel do mesta a pomôcky pre svojich ľudí nakúpil sám. Nakoniec sa mu podarilo presadiť aj testovanie vo vonkajších priestoroch a nie podľa abecedy, ako pôvodne navrhovala armáda, ale v stanovenom čase presne podľa čísel domov v obci. V nedeľu podvečer starostu zastihneme v diskusii s prešovským županom Milanom Majerským. Ten tu prišiel neoficiálne.

„Chcel som tu prísť inkognito už na záver testovania, ale vystihli ste nás. Hlavne preto, aby som poďakoval starostovi Jánovi Šurkalovi. Navrhol štábu testovať v obciach nie podľa abecedy, ale podľa domácností, čísel domov. To veľmi pomohlo. Ukázalo sa to ako dobrý nápad aj pre ďalšie testovanie celého Slovenska,“ hovorí Milan Majerský.

„Čo sa týka Prešovského samosprávneho kraja, áno, chceme byť súčinní a nápomocní. Pre pozitívnych ľudí sme v našich internátoch pripravili karanténne centrá. V rámci ďalšieho celoplošného testovania vieme pomôcť aj so zabezpečením, uložením a distribúciou materiálu. Aj keď čísla idú hore, verím, že ak budeme disciplinovaní a budeme dodržiavať opatrenia, zvládneme aj druhú vlnu,“ dodáva prešovský župan.

„Hej, návštev sme tu za tie tri dni mali viac ako dosť. Ministri, médiá a tak ďalej. Náš testovací príbeh začal už pred týždňom v nedeľu večer na tlačovke premiéra. Dozvedeli sme sa, že máme byť súčinní. Neskôr sme pochopili, že to budeme spoluorganizovať. Obmedzujúce bolo, že sme to všetko museli stihnúť v krátkom čase,“ komentuje starosta Zborova víkendovú akciu.

„V utorok nám prišli vojaci oznámiť, čo bude naša úloha a dohodli sme sa, čo a ako budeme robiť. Boli aj menšie problémy, ktoré sme operatívne vyriešili. Chýbali napríklad základné údaje, ako je prietočnosť – koľko ľudí vieme otestovať na našom mieste za jeden deň.“

„Na východe sme v relatívne riedko osídlených oblastiach. Neviem si ale celkom dobre predstaviť, ako bude testovanie prebiehať napríklad v bratislavskej Petržalke, kde žije viac ako 100-tisíc ľudí. Tam musí byť z hľadiska logistiky a komunikácie s ľuďmi zabezpečená úplne iná kvalita organizácie,“ hovorí Ján Šurkala.

Najväčší nápor bol v Zborove v piatok. Na dvoch odberných miestach otestovali 900 ľudí. To je podľa starostu obrovské číslo.

„Otestovali sme o tretinu viac, ako bolo optimum podľa profesionálnych zdravotníkov. V piatok sme tu mali aj ľudí z iných okresov. V sobotu ich bolo o niečo menej. Za dva dni sme mali otestovaných 1800 ľudí, z toho 55 pozitívnych. V nedeľu už bolo ľudí oveľa menej, ale chodili stále, až do večera,“ dodáva.