Košická dobová tlač prinášala svojim čitateľom okrem každodenných správ aj najrôznejšie námety na trávenie voľného času či tipy na výlety po Slovensku. Pred sto rokmi, v auguste 1926, sa medzi nimi objavil aj tip na výlet do jedného z najpozoruhodnejších prírodných zákutí Slovenska – do Demänovskej doliny a jej jaskýň. Čitateľov naň pozýval cestopisný článok F. Bokeša. Išlo pritom o obdobie, keď sa tunajšie podzemie iba začínalo otvárať návštevníkom a Demänovská dolina mala od dnešného významného turistického strediska ešte veľmi ďaleko.
Hoci boli niektoré demänovské podzemné priestory známe už stáročia, medzníkom sa stal 3. august 1921, keď moravský učiteľ Alois Král spolu s Adamom Mišurom a ďalšími pomocníkmi prenikol cez ponor Demänovky do dovtedy neznámych priestorov dnešnej Demänovskej jaskyne slobody. Tento objav znamenal zvýšenie záujmu a ich postupný prieskum a sprístupňovanie. Už v roku 1924 bola časť jaskyne otvorená verejnosti a zaviedlo sa do nej elektrické osvetlenie.
V nasledujúcich rokoch pokračovalo objavovanie ďalších priestorov a práve v roku 1926 boli objavené napríklad Jánošíkov dóm, Panenská chodba, Chodba utrpenia a Červená galéria. Práve do tohto obdobia nás prenáša cestopisný článok „Do Demänovských jaskýň“ od F. Bokeša, uverejnený v auguste 1926. Jeho autor teda navštívil Demänovskú dolinu iba päť rokov po Královom významnom objave a približne dva roky po prvom sprístupnení časti jaskyne verejnosti. Na cestu si pritom vzal aj knižku napísanú samotným Aloisom Králom, „objaviteľom Demänovských jaskýň“, z ktorej sa chcel o jaskyniach a ceste k nim dozvedieť viac.
Cestovanie a turistika vtedy vyzerali podstatne inak ako dnes a tento článok je pozoruhodným obrazom Demänovskej doliny v čase, keď sa tu moderný cestovný ruch ešte len rodil. Zaujímavým svedectvom je aj autorova zmienka o výstavbe turistického domu neďaleko vstupu do jaskyne. Zachytil tak počiatky budovania turistickej infraštruktúry, ktorá mala v nasledujúcich desaťročiach podobu celej doliny výrazne zmeniť. Vyvrcholením putovania je samotný vstup do podzemia. Jaskyňa osvetlená elektrickými lampami sa pred návštevníkmi mení na „pohádkový svet, zakliaty svet“. Bokešov text autentickým svedectvom o tom, ako návštevník pred sto rokmi vnímal ešte len nedávno sprístupnené krásy Demänovských jaskýň. Dnes je pritom Demänovská jaskyňa slobody najnavštevovanejšia sprístupnená jaskyňa na Slovensku.
V článku prinášame aj ukážku z cestopisného pozorovania Bokesa:
Skoro ráno vybrali sme sa z Lipt. Sv. Mikuláša na cestu do Demänovských jaskýň. Ulice Lipt. Sv. Mikuláša boly ešte tiché a ani človiečika sme nevideli chodiť. Slnko pomaly začínalo pražiť a na naše tváre vystupovaly kropaje potu. Napriek tomu však cesta bola príjemná už i len preto, lebo okolné lúčiny svojou trávou, medzi kterou bělaly, červenaly a modraly sa rôzne vonné kvety, zaháňaly všetku nepríjemnosť, všetku únavu, ba i pomyslenie na ne. Mali sme síce vo vrecku knižku, napísanú od Alojza Kráľa, objaviteľa Demänovských jaskýň, ktorou sme isa chceli informovať o ceste a ako sa do jaskýň dostaneme, ale márne sme listovali v knižočke, nevedeli sme v nej nájsť orientáciu. Dobre je ešte, že človek má vrodený smyseľ orientačný, ktorý ho málokedy sklame. Tak sme mysleli, že dedinka, ktorá isa rozkladá pod vysokými hrebeňami Nízkych Tatier, skrývajúcich v sebe dosiaľ len z časti objavený nádherný svet kvápnikových bludov a zázrakov, je Demänová a nemýlili sme sa, keď sme sa opýtali dievčaťa, maličkého ako piaď, nesúceho na pleci kosu, tri razy tak veľkú, ako samé dievča, ktoré nám na našu otázku prisvedčilo s úsmevom ohořele j tvári.
Zanechali sme poľnú cestu a šli sme hore kopcom chodníkovou cestou v nevysokej tráve, pozerajúc sa bokom na dedinku Demänovú, vedľa ktorej tečie potok, tuším Lučivnou ju menujú tamojší ľudia, a je chýrna preto, že preteká tajomnými skrýšami Demänovských jaskýň, ktorej vlny trieštia sa na kameňoch a vlnia sa ďalej, súc v svetle slnečnom ostriebrené a ligotavé, ako do slnka postavené zrkadlo, únava nenechá sa nikdy zavolať. Ona príde sama a umiesti sa do nôh a do hláv -aby človeka vydala nebezpečenstvu nedosiahnutia cieľa, ktorý si vytkol. Na okraji smrčinového lesa, vzdialeného dľa našich očú ešte asi pol hodinky, odpočívajú dve ženy, vedľa ktorých položené sú veľké batochy. To dodalo do nás novej vzpruhy k ďalšej ceste. Lebo takí sú I mladí ľudia, že bežia po hocijakej veci nech len ona aspoň trošku vábi. A tvár mladej osoby tam pod lesom veru ľa-hodila, hoci bola nám ešte ďalekou. Ale kým sme prišli bližšej, bolo po radosti — zdvihly sa a daly sa na cestu. Pomaly síce ale vytrvalo. Ťažko nám ich bolo doháňať, veru ťažko.
To veľké stádo kráv, ktoré sa páslo na úpätí hôr, bolo niečo zvláštne pre nás. Tú hudbu zvončekov, ladených tak, aby jednotný zvuk tridsiatich medených zvončekov bol harmonický a sluchu lahodný, bolo príjemné počúvať. Sadli sme si do trávy a počúvali chvíľku pustiac sa do rozhovoru s pastierom stáda, starším to človekom, veľmi nedôverive sa na nás pozerajúcimi. V ústach mal dlhú fajku a na naše otázky odpovedal len zamrmľaním. Inu, naši sú voči meštiakom nedôver! ví, najmä keď myslia,, že sú to cudzinci, prišli rozšliapať voňavú trávu, alebo lesnú krásu.
Zašli sme konečne do tak zvanej Demänovskej doliny, na počiatku ktorej každý môže sa napiť takej dobrej vody, že mu zuby vypadnú naraz.
Štyria ľudia opustení v Demänovskej doline, ktorá človeka okúzluje nielen krásou, ktorá je divoká a romantická, ale i vzduchom, modrým nebom a vôbec všetkým, čo oko tvoje tu zazre. Ten smrčinový les, čo delí dolinu od ostatného sveta, je bránou k tomuto svetu, ktorý je svetom pre seba, končiacim sa kdesi pod Ďumbierom snáď. Divoký potok, pretekajúci všetky tajomné skrýše Demänovských jaskýň, vie len hluchou rečou prihovárať sa k nám a rozprávať o tajoch, ktoré jeho vlny viděly. Rozbúrený potok, ktorého vlny narážajú na skaly, prívaľom unesené z ďalekých i blízkych brál, keby sme vedeli rozumieť jeho reči, ktorá je tak nesrozumitelná nám ako hudba génia a predsa nádherná a podmaňujúca, oj boli by sme veľmi šťastní ľudia. A keby nás tie vlny věděly zaniesť všade tam, kde ony chodily, oslepli by sme všetci krásou, od ktorej oňy dostaly tú kryštálovú čistotu, ktorá osvetlená papršlekmi slnečnými, poskytuje oku ľudskému všetku ľahodu obraz nedotknuteľnosti. I lesy šumia tu a zvláštnu pieseň .samoty, ktorá kvíli a volá ľudí k návšteve, ale pripomína tiež, že je treba byť obozretný, lebo krása je len pre tých krásou, ktorí vedia ju pochopiť, oceniť a vážiť.
Cesta vedľa potoka v Demänovskej jaskyni v spoločnosti dvoch rýdzych Sloveniek, nesúcich v batohu na celý týždeň jedlo, aby mohly nerušene pracovať tam pri vchodu do podzemných skrýši na výstavbe turistického domu, bola podobná počúvaniu krásnej hudby, videniu krásneho obrazu. — Tuná človek nikdy nepocíti únavu. Tie vysoké bralá, z ktorých kvapká cez žlabiny a prepukliny voda, to všetko poskytuje oku pôžitok, kráľovský pôžitok. A čo ešte tam pri chatách neďaleko vchodu do Demänovských jaskýň prežije krásy a vzrušenia človek? Očakávame, ktoré vzrušením prechveje pri vstupu do čiastočne prístupných skrýši, je úžasné. — človeka zmocní sa extázia pri vstupu cez bránu veľkej skaly, v útrobách ktorej zvláštny svet, pohádkový svet, zakliaty svet víta človeka vo svetle elektrických lámp pri hudbe potoka, hľadajúceho svetlo.