A nech to vydrží aspoň týždeň, pokojne aj viac.
Niekedy mám pocit, že sa na Slovensku za úsmev trestá. Nedokážem to pochopiť, ale pomerne často sa mi stáva, že sa ľudia zabúdajú usmievať. Netvrdím, že majú chodiť po uliciach vysmiati bezdôvodne. Skôr sa pýtam, prečo ľudia pracujúci s ľudmi, sa niekedy ako ľudia nesprávajú.
Stáva sa mi to denne. Možno mám taký priblblý ksicht, že to privolávam, neviem, ale skôr by som povedala, že sme sa zabudli správať. Keď medzi kamarátmi vyplakávam, že sa ľudia pracujúci v službách neusmievajú, niekto mi povie argument - a ty by si sa za 300 eur mesačne usmievala? Neviem, spomínam si na svoje brigádnicke časy v kine, v hoteli, fastfoode, kde som za smiešne peniaze robila niekedy aj veci, pri ktorých mi bolo do plaču a nespomínam si na moment, žeby som preto niekomu vynadala. Napríklad, že ma doma niekto nahneval, tak vám teraz predám zlý lístok, alebo neprezlečiem posteľ alebo čo. Nechápem.
Dni sú všelijaké, ja viem. A aj my sme len ľudia, našťastie nie sme stroje. Ale stále to aplikujem na seba. Žeby som jedno pekné ráno, (napríklad pondelkové :-) povedala: dobré ráno, východ, choďte dnes do kelu, mám hrozný deň. A takto by som vysielala. Odišla si na pár desiatok minút, alebo sa vykašľala na správy. Lebo veď, dnes mám migrénu. Či sa neskrýva profesionalita v tom, že to ľudia ani nepocítia, že vám niečo je? Áno, ak sa dejú veľmi zlé veci, reagujeme inak, ale nemyslím si, že nepríjemne. Skôr vtedy tak nejako pocitovo, a to je opäť iná situácia.
Je taká skladba, ktoru hrávame aj my, spieva to SIA, je to niečo ako „You're never fully dressed without a smile“ (Nikdy nie si úplne oblečený, ak ti chýba úsmev, pozn. autorky). A ona asi ani nevie, že tú skladbu by mali slovenským bábätkám púšťať už asi v bruchu. Samozrejme, nehovorím, že sa máme usmievať na silu a stále. To je už neprirodzené, nechoďme do extrémov. Ale život je oveľa krajší, jednoduchší, keď si ho takto spríjemníme. Gýčová veta hovorí, že úsmev nestojí veľa, no znamená mnoho. A mohol by sa asi predávať, alebo čo. Viete, šunka, chlebík, mlieko, pol kila pliecka a úsmev. Do konca týždňa by to malo stačiť.
O severských krajinách sa hovorí, že sú pochmúrne, temné, tmavé. Samovrážd je oveľa viac, všetko sa to odrzkadľuje na ich správaní a podobne. Ako je však možné, že napríklad Dáni pravidelne vyhrávajú v rebríčkoch najšťastnejších národov? Hovoríte si, peniaze. Nemyslím si. Určite nám chýba to povestné „hygge“. Škoda, že sa nedá nejako doviezť na Slovensko. Vakuovo zabalené.
Stala sa mi minule taká vec, konečne sa podarilo dostať moju argentínsku kamarátku na Slovensko. Mala predsudky, a to pritom precestovala celý svet. Ale keďže času bolo málo, stihli sme len rýchly výlet do Tatier. Očarili ju, v kapustnici našla chorizo, kofolu prirovnala k fernetu bez grádov. Pleso bolo čisté, dokonca ľudia v obchodíku vedeli po anglicky. Wau. Škoda len toho čašníka vo vychytenom hoteli, ktorý to celé pokazil. Nielenže nás takmer neobslúžil, kávu nám na stôl pohodil. Predtým však upravil všetky vankúše, povtieral sa nemeckým turistom a úsmev asi nechal za dverami. Alebo v nemeckej penaženke.
Bolo mi to ľúto, ale našťastie sme sa na tom zasmiali. Lebo sa snažím usmievať stále. Nielen navonok, aj vnútorne. Život prináša rôzne situácie a ja netvrdím, že som večný optimista. Aj ja vstávam pokrčená a plná očakávania, čo to bude dnes. Rozbité nosy, pád po schodoch a tak, najbližší vedia o čom hovorím a aký som lucker. Skôr by som to vysvetlila cez konkrétny príklad, keď som sa mojej susedy opýtala, ako to robí, že sa stále úsmieva, že je dobre naladená. A ona povedala niečo v zmysle, že si treba užívať momenty, ktoré skrátka sú, tu a teraz. A ja súhlasím, lebo nemusia byť večné ani večne.
Make smile, not war
Kiwa
Kiwa je moderátorkou a redaktorkou Rádia Košice, a to už niekoľko rokov. Kreatívna, trošku strelená, miluje cestovanie, svoju rodinu a priateľov, nemenej svoju prácu. Blogy, ktoré si z času na čas môžete prečítať na Košice Online sú jej publicistickým príspevkom, subjektívnym pohľadom na svet, ktoré je dôležité odčleniť od redakčnej činnosti, ktorej sa venuje pod svojím klasickým menom, nie prezývkou. Jej blogy si môžete prečítať v rubrike Vašimi očami. Posledný napríklad tu. Ak by ste mali akékoľvek podnety, Kiwu nájdete na bajerova@kosiceonline.sk.