Asi preto, že ma v tento deň mučí budík o čosi skôr. Teda, aby som to spresnila, pár minút po štvrtej ráno. Prvý pokus, potom ich je asi päť ďalších a do šestice sa to podarí. A ja klasicky nestíham. Ale nie o tom som chcela.
Nie je tajomstvom, že v pondelky tak po siedmej a po pätnástej je to na cestách divoké, v domácnostiach hektické, v práci akési pokrčené. Všetci od vás všetko chcú, poniektorí sú šťastní, že opustili rodinu a môžu si v práci oddýchnuť. Aaaaale, nepreháňajte, že také neexistuje. Že rodina je základ a lepšie by mi bolo doma na gauči. Bla, bla, bla. Veď v poriadku. Ale tajne si každý raz za čas povie, že ako dobre, že už idem do práce (ešte že ma rodina nečíta). Minule si tak povzdychol jeden mladý otecko, ktorý bol doma nejaký ten deň na plný úväzok. A povedal po troch dňoch, panebože, ďakujem ti, že idem do roboty, mám dosť…
Aby som sa ale vrátila k nenávideným pondelkom. Prieskumy hovoria, že je to aj deň, kedy mnohí mávajú porady. Lebo viete ako, keď má šéf zlú naládu, zvolá poradu. Vraj. Je to najdepresívnejší deň v roku, dokonca existuje pojem blue monday, čo je niekedy v januári celosvetovo známe ako najdepresívnejší deň v roku. Tak ja nebudem tvrdiť, že pondelky milujem. Kedy ako. Ale predstavte si, stala sa mi minule taká vec...
Ostala som doma. Dopoludnia. Omylom som si pustila televíziu, kulisa nemusí byť zlý nápad. Jedine, žeby bola. Takmer som nedojedla, kávu nedopila a nič z plánovaných vecí neurobila. A to nie preto, že ma tak televízny program upútal… Kiežby. Skôr preto, že som sa nevedela „vynadívať.“ Ľudia v sklách, ktorých hodnotia ďalší ľudia, tipujú im, koľko majú rokov, ako pokazené zuby, rodinné problémy na drzovku premietané do každej jednej obývačky, ľudia v gumákoch medzi prasatami vykrikujúci si, kto koho odsudzuje, súdne spory s kvalitným hereckým obsadením. K tomu americký siedmotriedny film s nereálnym príbehom a happy endom, ktorý bol prisladký ešte aj pre našu malu telôčku.
A ja som si vám tam niekde medzi človekom v skle a ženou v hnoji asi uvedomila čosi dôležité. Pocítila som takú, ako to nazvať - spoločenskú zodpovednosť? Dať ľudom viac. Alebo len niečo normálne. Nehrám sa na spasiteľa ani premúdrelých ľudí, len si tak, trošku naivne myslím, že si ľudia zaslúžia viac. Napríklad, čo ja viem, len vedieť o tom, čo sa deje na východe, na ktorý sa často zabúda. Alebo im len povedať o tom, že pred niekoľkými rokmi sa stalo to a to. Pre niekoho je vianočným darčekom aj to, ak mu poviete o kolóne a obchádzke.
Nehovorím, že teraz poďme tajiť negatívne veci a cenzurovať zlé správy. Len hovorím, že skúsme nájsť niečo pozitívne, zaujímavé, netradičné, hoc aj bizarné. Je to ťažké, poviem vám, odovzdať niekedy našim poslucháčom pozitivnú informáciu. A viete prečo? Lebo sa ťažko hľadá. V spleti negatívnych informácií to dá zabrať. Ale kto chodí s otvorenými očami, vidí, aj objektívne, aj dobre. Prajem svojim kolegom dobré oči aj naďalej :-)
A tak, po tomto ťažkom uvedomení si, som si pekne sadla do auta, naladila sa na pondelok, rozložila sa za mixážnym pultom s odhodlaním, že tých ľudí nenechám hlúpnuť pri reality šou, že aj matky na materskej majú právo vedieť čo sa deje a nielen sa doma stresovať, či ich zatiaľ čo oni riešia lacnejšie plienky a detskú koliku, nepodvádza muž v práci, lebo to ukazujú 4 z 3 relácií. Dôchodcovia sa môžu dozvedieť o programe na dnešný deň, nemusia sledovať telenovely. Nehovorím, že teraz dajme si ružové okuliare, len si myslím, že ľudia si zaslúžia viac. A toto nie je zaplatený PR blog, máte moje slovo ;)
Jeden z najinšpiratívnejších pedagógov, akých som kedy stretla, Doc. PhDr. Juraj Rusnák, CSc. raz povedal, že rádio je pre ľudí s fantáziou. A ja som šťastná, že to aj funguje. Nádejám sa, že ľuďom dokážem ponúknuť reálny pohľad na svet. A teším sa, že moja práca mi ten priestor dáva. Aj v pondelky.
Počujeme sa popoludní v Rádiu Košice :)
Kiwa
Kiwa je moderátorkou a redaktorkou Rádia Košice, a to už niekoľko rokov. Kreatívna, trošku strelená, miluje cestovanie, svoju rodinu a priateľov, nemenej svoju prácu. Blogy, ktoré si z času na čas môžete prečítať na Košice Online sú jej publicistickým príspevkom, subjektívnym pohľadom na svet, ktoré je dôležité odčleniť od redakčnej činnosti, ktorej sa venuje pod svojím klasickým menom, nie prezývkou. Jej blogy si môžete prečítať v rubrike Vašimi očami. Posledný napríklad tu Ak by ste mali akékoľvek podnety, Kiwu nájdete na kiwa@radiokosice.sk.