Bulhari, aspoň tí, ktorí pracujú v lete pri mori, majú len dve sezóny. Letnú a oddychovú.
Letná sezóna znamená prácu od rána do noci, v niektorých prípadoch od večera do rána, a takto dokolečka dokola od júna do septembra. Niektorí šťastlivci alebo „šťastlivci“ to majú už od konca mája takmer do konca septembra. Vtedy hotely, reštaurácie a bary sa pripravujú na začiatok sezóny, resp. upratujú po konci sezóny. Sú to také štyri mesiace sezóny s okrajovými týždňami.
Popri mojej práci a tým, že som v Bulharsku už nejaký ten rok, dostávam neustálne otázky - čo robia Bulhari v zime? Ach jaj, občas sa to ťažko vysvetľuje, pretože sa nechcem dotknúť nikoho, resp. ani tých Bulharov, ktorí predsa len pracujú aj v zime. Ako by som vám to... Takže opíšem to z môjho pohľadu s nadhľadom a trochu úsmevne, pretože ani Bulhari neberú všetko smrteľne vážne.
Najprv ešte vysvetlím ako sa podľa mňa rozdeľujú Bulhari – sezónní a celoroční. Sezónni sú tí, ktoré v lete pracujú ako som vyššie spomenula – pár mesiacov do roka pri mori. A v zime buď študujú, alebo pracujú znova niekde sezónne na zimu. Pri väčšom šťastí majú prácu v zimných lyžiarskych strediskách v Bulharsku.
Aha! Bulhari majú aj pohoria a lyžiarske strediská! Nie, v tomto si nerobím žarty, Bulharskom sa tiahne pohorie Stara Planina, ktorá tvorí niekoľko vhodných vysokohorských miest, kde sa chodí lyžovať. Avšak, nie všetci z tých sezónnych pracujú alebo študujú. Niektorí len takto „hybernujú“ zimným spánkom. J Nazvala by som ich bulharskí medvedi. Tu sa črtá určite otázka „A z čoho žijú v zime, keď len oddychujú?“ Tí šikovnejší sa narobia toľko, že nazbierajú finančné zásoby aj na zimu. Keď si to tak vyrátam, pracujú počas leta asi toľko (možno o pár dní menej), koľko priemerný Slovák, ktorý je zamesnancom v nejakej firme, cez víkendy má voľno a v lete čerpá dovolenku.
No a potom sú tí druhí, ktorí pracujú celoročne, resp. aspoň tak by to malo vyzerať, ale vlastne oddychujú popri každom bulharskom aj nebulharskom sviatku, ktorá sa počas roka vyskytne. Čo už, Bulhari – sladký to život. J Majú stále dôvod zabaviť sa a užiť si voľno. Títo celoroční Bulhari vlastne tak trochu závidia tým svojim sezónnym kolegovcom, pretože nemajú more takto na dosah ruky, resp. bosej nohy. 
Celoroční Bulhari čakajú na víkend, resp. predĺžený víkend, ktorý je tak každý druhý, aby skočili s partiou alebo s deťmi k moru. Spáliť sa za dva dni a potom hajde naspäť do Sofie. Vravela som, že väčšina celoročných Bulharov pracuje v Sofii? Je to ako u nás v Bratislave, polovica východného Slovenska pracuje tam. Vlastne, v tomto sme dosť podobní.
Obe skupiny Bulharov, ako som ich rozdelila majú v niečom výhodu a nevýhodu. Nie je všetko zlato, čo sa blyští, ale myslím si, že asi by takto nefungovali, keby im to do nejakej miery nevyhovovalo.
Bulhari ma ešte aj po toľkých rokoch vedia stále niečím prekvapiť, aj keď si myslím, že už som snáď zažila všetko 
V tom je to čaro života v Bulharsku, tá ich voľnosť a pohoda, ktorá nám často na Slovensku chýba. Mám ich rada takých akí sú, majú svoje čato, ktoré my Slováci nemáme, ale v tomto mojom „manželstve“ s Bulharskom zažívam aj chvíle, kedy si tak s povzdychom poviem, že na Slovensku to našťastie máme inak. A ako som sa do Bulharska dostala si môžete prečítať tu.
Boďa
Božena Štefániova je Košičanka, Šačianka, ktorú cestovateľské chodníčky zaviedli až do Bulharska. Po tom, čo vyštudovala dve vysoké školy, využila svoje skúsenosti delegátky, založila si vlastnú cestovnú agentúru Hajde Travel. Miluje Bulharsko, Košice, svoju rodinu a priateľa, vďaka ktorému našla druhý domov práve v Bulharsku.