Filmový publicista Martin Šmelko: Cenzúra privádzala tvorcov k hľadaniu zápletiek, cez ktoré mohli vyjadriť nesúhlas s režimom

KošiceSpravodajstvo

V článku nájdete poznanie o tom, čo boli trezorové filmy, aké snímky prichádzali do kín počas normalizácie, ale aj tipy na to, aký film sa oplatí vidieť.

Dnes venujeme pozornosť dňu, kedy na našom území vzklíčila demokracia. Zo všetkých strán počúvame, že je 17. november, a že v roku 1989 padol komunistický režim, a tak nastala vo vtedajšom Československu nielen politická, ale aj umelecká sloboda. Na chvíľu sa však pozrieme na to, čo všetko sa dialo predtým. Ústredným slovom je cenzúra, ktorá nepreskočila ani svet filmu. Film bol totiž skvelým priestorom na reflektovanie celospoločenských tém. V období normalizácie mu však diktovali pravidlá komunisti. K divákom postupovali len filmy, ktoré neprotirečili vtedajšiemu režimu. 

„Zelenú dostávali apolitické filmy, také, ktoré sa netýkali priamo politických tém, boli teda pre ten režim nezávadné. Pokiaľ išlo o filmy politického charakteru, premietané boli najmä filmy v súlade s komunistickou ideológiou,“ uviedol Šmelko. 

Do kín sa však dostávali nielen filmy so spriatelených krajín východného bloku, ale prišla k nám aj produkcia zo západu. Išlo často o francúzske, talianske, ale aj americké snímky, ktoré zobrazovali zločiny a ťažkosti života v kapitalistickej spoločnosti. Zatiaľ čo niektoré žánre sa k nám dostávali jednoduchšie, iné dostali podľa Šmelka stopku: 

„Horor patril medzi žánre, ktoré sa k nám príliš nedostávali, keďže komunisti často horor vnímali ako niečo príliš temné, strašidelné, na čo tu nie je miesto. K vítaným témam patrili buď napríklad nejaké optimistické komédie alebo budovanie socializmu. Prípadne, z tých zahraničných filmov, to často boli tie zločiny na západe. Prišiel k nám napríklad americký krimi film Pevnosť Apačov v Bronxe, ktorý zobrazoval zločiny v Amerike, čo zároveň malo odradiť divákov od toho, aby tam emigrovali.“

Foto
Cenzúra podľa filmového publicistu Martina Šmelka privádzala tvorcov k hľadaniu zápletiek, cez ktoré mohli vyjadriť nesúhlas s režimom / RÁDIO KOŠICE

S témou cenzúry súvisí aj pojem trezorové filmy. 

„Za trezorové filmy považujeme také filmy, ktoré sa nesmeli premietať, teda boli z istých dôvodov zakázané, najčastejšie z politických, z ideologických dôvodov. Ak režiséri natočili film, ktorý vystupoval proti vtedajšiemu režimu,“ vysvetlil filmový publicista.

Presne takto ostal od roku 1969 nakrútený ležať aj film Ucho od Karela Kachyňu. Odvysielať sa mohol až po Nežnej revolúcii. Dovtedy slúžil istým spôsobom ako odstrašujúci príklad. 

„Existujú informácie o tom, že tento film často využívali komunisti pri príležitostiach návštev rôznych delegácií. Keď k nám chodili politici z iných socialistických krajín, tak Ucho bol využívaný ako film, ako taký doklad tej kontrarevolúcie koncom 60. rokoch a ako taký príklad, podľa ktorého ďalší komunistickí tvorcovia alebo funkcionári nemali kráčať. Na svoju dobu to bol naozaj veľmi odvážny film, politický thriller, ktorý tematizoval praktiky štátnej bezpečnosti. Tematizoval zároveň strach a paranoju takýchto politikov, ktorí sa museli navonok tváriť, že sú šťastní, že stelesňujú režim.“ 

Aj samotný plagát filmu alebo jeho ústredná fotografia zobrazuje akoby ucho, ktoré sa podobá na odpočúvajúci prístroj, čo výborne vystihuje samotný dej filmu. 

Foto
Aj samotný plagát filmu zobrazuje akoby ucho, ktoré sa podobá na odpočúvajúci prístroj / antikvariat.sk

Martin Šmelko nám ale predstaví filmy, ktoré sa v čase normalizácie dostali z trezoru k divákom. Schovávali však v sebe kúsok revolúcie, ktorá sa ukrývala za viacvýznamovým motívom. V 70. rokoch sa do československých kín dostal film Kladivo na čarodejnice od režiséra Otakara Vávru: 

„Ten film síce rozpráva o období stredoveku, prípadne ranného novoveku, o čarodejníckych procesoch, o mučení, ale zároveň tie procesy, ktoré sa tam rozohrávajú, pokiaľ ide o tie obvinenia a spôsoby vyšetrovania vykonštruovaných procesov, tak samozrejme, medzi riadkami mierili na 50. roky na stalinistické procesy. Mnohí v Kladive na čarodejnice zároveň videli akýsi komunistický film. Z toho dôvodu, že je protináboženský, že odsudzuje cirkev a rôzne cirkevné praktiky, čo naopak bolo v súlade s ideológiou komunizmu.“ 

Foto
V 70. rokoch sa do československých kín dostal film Kladivo na čarodejnice od režiséra Otakara Vávru / nfa.cz

Ako sme už spomenuli, dostávala sa k nám aj zahraničná filmová produkcia. Americká snímka Čajka Jonathan Livingstone sa tvári ako prírodopisný film, ukrýva však hlbší príbeh.

„Je to príbeh o tom, ako bol čajka Jonathan Livingston úplne iný ako ostatní vtáčikovia v tom istom kŕdli. Tým činom sa mu deti vysmievali, vylúčili ho z pomyselného kolektívu a on si postupne nachádzal nových kamarátov v alternatívnej komunite. Zistil, že napriek tomu, že sa mu všetci v detstve smejú, a že má iné názory ako ostatní, neznamená, že je vyvrheľom, ale môže zostať poctivým členom komunity a poctivou bytosťou planéty,“ opísal dej Šmelko.  

Tento nevinný dej si mnohí diváci interpretovali aj tak, že aj z prísneho komunistického režimu raz vzíde sloboda. A veru, aj to, že o tomto vôbec môžeme informovať je dôkazom, že sa nám to podarilo rovnako ako Jonathanovi Livingstonovi. 

Foto
Americká snímka Čajka Jonathan Livingstone sa tvári ako prírodopisný film, ukrýva však hlbší príbeh / Icebox Movies

Niektoré filmy sa z trezoru dostali von na krátku chvíľu, medzi takéto patrí aj Šmelkova obľúbená snímka Spaľovač mŕtvol:

„Veľmi temný psychologický horor od Juraja Herza, ktorý bol natočený a premietnutý v 68. roku, ale následne sa dostal do trezoru. Ide o film, ktorý sa vyjadruje formou podobenstva k nástupu nacizmu, k holokaustu, k druhej svetovej vojne. Aj keď nepomenuváva niektoré veci priamo, zároveň však dokáže umeleckým spôsobom stvárniť niektoré praktiky totalitných režimov, a akoby pohltiť diváka do osobitého sveta s vlastnou atmosférou. Film dopĺňa aj veľmi špecifická hudba.“ 

Foto
Ide o film, ktorý sa vyjadruje formou podobenstva k nástupu nacizmu, k holokaustu či k druhej svetovej vojne / dafilms.sk

Cenzúra sa snažila potlačiť všetko podozrivé. Nedokázala sa však vyhnúť kreativite režisérov.

„Prišla nová slobodná doba, ktorá neprinášala žiadne zábrany. Môžeme to vnímať veľmi pozitívne, aj keď na druhú stranu isté kúzlo tých obmedzení sa mohlo zobrazovať aj v tom, že ak tu existovala cenzúra a niektoré názory a myšlienky nemohli byť povedané priamo, tak tvorcovia o to viac stáli pred istou výzvou hľadať rôzne cesty, podobenstvá, alegórie, situácie a zápletky, cez ktoré mohli rozohrať postoj alebo svoj nesúhlas s režimom.“ 

Nežná revolúcia priniesla do sveta filmu privatizáciu filmových štúdií, ktoré predtým patrili pod štát. Režiséri preto ťažšie získavali financie, no o to slobodnejší mohli byť pri námetoch. Vznikali tak snímky, ktoré sa nebáli byť kritické. Medzi známe filmy z tohto obdobia patrí napríklad Obecná škola, Slnko v sieti, Záhrada, Všetko čo mám rád či Pelíšky. Verím, že sme vás teda motivovali pozrieť si nejaký starší film. Bude to určite odbočenie od toho, čo nám ponúka súčasná kinematografia. To však ale neznamená, že staré snímky nám v 21. storočia nevedia doručiť nový pohľad. Práve naopak, pretože kto nepozná svoju minulosť, ťažko pochopí svoju prítomnosť.

Komentáre