Rímskokatolícky kňaz a šéf najväčšieho centra pre bezdomovcov Oáza pri Košiciach Peter Gombita (65) pracuje s traumatizovanými ľuďmi na hrane spoločnosti, života a bytia už viac ako tridsať rokov. Okrem toho behá maratóny a chystá sa na beh okolo Slovenska.
Vyrastal v Pakostove pri Humennom. Hovorí, že mal šťastné detstvo. „Žili sme chudobne, jednoducho, skromne. Otec bol prísny, niekoľkokrát som dostal bitku. Aj v škole nás mlátili ako žito. Do šiesteho ročníka som mal iba jednu trojku. Potom mi riaditeľ dal facku, lebo som nemal kružidlo a vtedy som sa zaťal.“
Prestal sa učiť, nepísal úlohy, so školou chcel skončiť. „Dostal som deväť pätoriek, bitku som fasoval každý deň. Učiteľ si potom zavolal moju mamu a povedal jej: Sú iba dve možnosti. Buď prepadne alebo dvojka z chovania. Trest musí byť.“
„Jedného dňa som znova v škole zatvoril oči a čakal, ako obyčajne, bitku za to, že som nemal úlohu. Po hodine som sa pozrel do zošita. Bola tam jednotka a úloha napísaná kostrbatým písmom. Napísala mi ju mama.“
„Utiekol som na záchod, plakal a plakal. Tešil som sa, že peklo konečne skončilo, že sa to všetko prelomilo. Vrátila sa mi radosť. Na ten zážitok nezabudnem nikdy. Visel som vtedy na vlásku. Ak by ma mama nepodržala, neviem, neviem, ako by som dopadol. Bol to najväčší zlom v mojom živote,“ hovorí Peter Gombita.
Pýtam sa na starú Židovku Evu Horvátovú s mačičkou, ktorú som tu fotil minulé leto. „Zomrela na covid,“ hovorí farár.
„Niekedy sú preč aj niekoľko dní. Idú na miesta kde prežívali detstvo, mladosť, život. Hovoria, že si idú pre spomienky,“ opisuje Peter Gombita svojich ľudí v Oáze.
Prechádzame okolo klietky, kde kričia tri pávy a novej kaviarne s terasou. Sedia tu klientky, neďaleko sa pasú somáre z ich farmy. „To je ten nový barman? Celkom by sa tu hodil,“ poznamená jedna.
„Pozrite na tento holubník, nedokončil ho. Umelecký architekt, tiež sa rozpil. Zobral si tašku a odišiel do lesa. Už je tam týždeň. Niekedy sa tak mučia a mučia aj celý mesiac. Viete kedy prídu? Keď schudnú a už nevládzu. A potom sa tu znova dva-tri mesiace dávajú dohromady,“ ukazuje mi vedúci Oázy stolárske zátišie s nedokončeným holubníkom.
„Niekedy ich pošleme na liečenie. Po dvoch dňoch na psychiatrii väčšinou podpíšu a utečú odtiaľ. A takto sa to opakuje,“ dodáva.
Ako ste v Oáze zvládli pandémiu?
Do 2. februára 2021 sme tu covid vôbec nemali. Až sa nám jeden klient po troch dňoch vrátil z nemocnice s covidom. A už to išlo. Rozšírilo sa to v našom hangári, kde máme v jednej miestnosti 40 ľudí. Kdesi sme to neustrážili. Ale celkovo to aj tak hodnotím veľmi dobre nato, že tu máme 300 ľudí. Nakoniec ich covid prekonalo 60, bohužiaľ štyria zomreli. Vekový priemer bol 68 rokov.
Máme tu veľa starých ľudí, 80 aj 85 ročných. Stále hovorím, že nad 75 rokov ešte chceme žiť každý, ale nad 80 rokov to už nie je potrebné riešiť. Je to prirodzená vec, ktorá sa deje. Mali by sme sa naučiť pozerať smrti do očí, do večnosti a neriešiť či príde covid, alebo slepé črevo. Nech už je to čokoľvek.
Covid nás naučil žiť trochu inak. Hrali sme šach, karty, vymýšľali sme čo sa dalo. Aj ja som sa počas toho obdobia dosť upokojil. Bol som až veľmi orientovaný na túto prácu, na výsledky. Vytvorili sme tu karanténnu sekciu. Aj vďaka košickej župe, ktorá nám poskytla 14 unimobuniek.
Zvážali ste k vám abezdomovcov, ktorí sa v meste nakazili covidom.
Áno mali sme dokonca šoféra, ktorý ich tu vozil našim autom. Zavolali nám z mesta, príďte tam a tam. Učili sme sa. Dávali sme ich na 5 až 8 dní do karantény, robili sme im antigénové aj PCR testy. Mali sme tam tak do 60 ľudí. Asi mesiac a pol po nás, otvorilo karanténu pre bezdomovcov aj mesto. Mimochodom, všimli ste si, že všetky ceny išli po covide hore? To znamená, že bohatí zbohatli ešte viac. A ľudia nakupujú ako diví.
Čo, okrem nechcenej covidovej skúsenosti máte nové?
Chvalabohu máme hlavne viac sociálnych pracovníkov a stále hľadáme ľudí do zamestnania. Hej, robíme tu teraz veľa nových vecí. K domčekom pre rodiny sa buduje nová cesta a chodníky. Pridávame aj nové domčeky, pracujeme na kaviarni, postavili sme si pec na pizzu. Aby klienti neutekali do mesta a mohli si posedieť pri káve a jedle aj u nás. Také niečo tu veľmi chýbalo. Zastaviť sa, vypiť si kávu, niečo zjesť, porozprávať s priateľmi. Človek to jednoducho potrebuje. Dokonca sme začali stavať pódium. Aby sme mohli večer premietať filmy.
Oáza v Oáze?
Presne tak. Aby sme dýchali a žili. S tou pecou na pizzu je to celkom tragikomické. Tesne pred jej dokončením sa nám náš murár, čo ju staval rozpil. Teraz už tretí týždeň zháňame niekoho kto ju dokončí.
Pekne funguje aj tunajšia farma. Chceme ju ešte rozšíriť minimálne o sto oviec, budú spásať brehy Hornádu tu blízko v dĺžke asi štyri kilometre. Naši ľudia, ktorí sa starajú o zvieratá, sú s nimi šťastní.
So sociálnou prácou máte viac ako tridsať rokov skúseností. Kde vidíte najväčší problém?
Myslím, že všetky sociálne zariadenia a neziskovky, ktoré sa tejto problematike venujeme, sme sa za tú dobu veľa naučili. Ale. Musí do toho oveľa silnejšie a solidnejšie vstúpiť štát.
To znamená nastaviť mechanizmus tak, ako je nastavený napríklad v školách alebo v športe. Presne vieme koľko stojí jedno futbalové mužstvo, kto ho má tvoriť, koľko peňazí potrebuje a aký má rozpočet. Bez toho to jednoducho nejde. Neexistuje, aby tam chýbali peniaze. Lebo inak ten manšaft skončí.
Myslím teraz hlavne legislatívny a finančný mechanizmus, najmä pre rodiny v sociálnej núdzi. A samozrejme potrebujeme v tejto oblasti oveľa viac personálu. Určite o takých 5-tisíc zamestnancov viac. Osobitná otázka v rámci toho celého je rómska problematika. Tam to podľa mňa ušlo už veľmi, veľmi ďaleko.
Takže ak by dal štát na toto všetko potrebné prostriedky a ľudí, oveľa menej by pootm v budúcnosti doplácal. A o to efektívnejší a lepší výsledok by to bol pre deti a pre ďalšiu generáciu.
Na začiatku ste boli ôsmi, teraz tu máte personál dvadsiatich sociálnych pracovníkov. Starajú o 300 ďalších, hovorme im klientov. V štátnych sociálnych zariadeniach je v prepočte na jedného klienta personálu niekoľkonásobne viac. Kde je ten fígeľ, vďaka ktorému ste vôbec schopní to zvládať?
Ak by sme mali jedného pracovníka na šesť ľudí, bolo by to pre nás úplne ideálne. Vedel by ich dobre zmanažovať a výsledky by boli oveľa lepšie, urobili by oveľa viac. Možno to bude aj v tom, že u náš je práca zároveň terapiou. Práca je proste prostriedok k zdraviu.
Nebyť toho, polovica ľudí by tu zošalela. Kladieme veľký dôraz na to, aby ten kto môže pracoval. Dôležité je samozrejme dobré vedenie v práci a pracovný návyk. Bohužiaľ s malým mnžstvom personálu ich prácu a čas nevieme celkom dobre odkontrolovať a amanažovať. Ťažko sa to vysvetľuje, ale dohľad, sprevádzanie a dozor sú v tejto práci nenahraditeľné.
Myslíte si, že v tejto sfére máme ľudí a politikov, ktorí na tieto veci počujú?
Myslím, že nie. Ja som už prestal chodiť na všetky tie konferencie a komisie, kde ma pozývali. Bože, koľko my sme tam popili káv, zjedli chlebíčkov a prediskutovali vecí. A stále dookola sa rieši a rozpráva to isté. Keď prídu s pozvánkou, hovorím im: Čo zase chcete riešiť?
Prestaňme už rozprávať a rozmýšľať a začnime niečo robiť! Vyberme osadu ktorú chcete a postavme sa. Vodár, elektrikár, kúrenár. A nech každý urobí to čo vidí že sa urobiť má a nech to urobí najlepšie ako vie. Aj poštár, aj psychológ, aj starosta, aj farár, aj lekár, aj učiteľ. Všetci. Niekto by mal konečne nastaviť pravidlá, či sa nám to páči alebo nie.
Ste kňaz. Posunuli sme sa niekde za viac ako dvetisíc rokov od narodenia Krista?
Určite sme sa niekde posunuli. Viac sme toho spoznali, objavili, vymysleli. Ale keď sa tak pozerám na človeka a hlavne na rodiny, stále mám silný pocit, že menej je viac. Že človek mohol a môže byť šťastnejší s menej vecami, ako máme teraz. Naopak, myslím si, že nám dnes niečo zo života ubudlo, že nám niečo z neho ubralo.
Neviem, asi nám chýba taká jednoduchá, ľudská radosť. Áno, hmotných vecí máme viac. Život človeka ale netvorí len hmota, vývoj a vývin. Ale aj jeho srdce a jeho duša. A tie hmotné veci nepotrebujú. Potrebujú úplne iné hodnoty. Kultúru, rodinu, vzťahy, náboženstvo, spokojnosť. Sme takí bohatí, ako sa vieme tešiť zo života. A nikoho z nás nič neobíde. Nikoho.
V Oáze máte väčšinou ťažké prípady. Ľudí ktorí spadli do alkoholu, drog, hazardu. Ľudí zamotaných v podvodoch, v pochybnom podnikaní. Bez domova, s množstvom tráum. Vnímate to ako boj so zlom?
Zlo je prirodzenou súčasťou života. Všetci sa s ním stretneme a všetci ním musíme prejsť. Zvládnuť ho alebo ho aj nezvládnuť. Asi nás má niečomu naučiť. Je súčasťou programu nášho života. Keď to stvoriteľ tvoril, mohol to urobiť bez zla. Prečo to urobil takto? Myslím, že preto, aby sme zo zla vyšli poučení k väčšej radosti zo života. Oáza je na to, aby pomohla ľuďom vrátiť sa naspäť. Tam kde potrebujú a kde majú byť. K sebe.
PETER GOMBITA (65)
►Pochádza z obce Pakostov pri Humennom, teológiu začal študovať ako 26-ročný. Osem rokov pracoval ako montér pri vysokých peciach. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach na východnom Slovensku.
►Ľuďom bez domova sa začal venovať v roku 1997, keď vo Svidníku založil centrum pre ľudí bez domova. Od roku 2006 vedie neziskovú organizáciu Oáza – nádej pre nový život. V roku 2008 si organizácia prenajala od mesta Košice 30-hektárový bývalý areál správy mestskej zelene - Záhrada v Bernátovciach.
►V roku 2016 získal ocenenie Košičan roka, pravidelne beháva maratóny. Od roku 2008 ich zabehol 27. Absolvoval aj 1550 kilometrov dlhý ultramaratón z Košíc do Vatikánu, ktorým chcel ním upozorniť na chudobu vo svete.