Mnohým ľuďom sa zdá byť nepochopiteľné, prečo mladí ľudia vstupujú do rehoľných rádov.
„Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ Mnohým veriacim je tento verš známy z biblie z pasáže, keď sa niekto pýta Ježiša, čo má robiť, aby sa dostal do neba. Niektorí ľudia životu v reholi zasvätia celý život.
Františkánka sestra Helena Torkošová nám porozprávala o pôvode svojej rehole. Ako z názvu Františkánok vyplýva, jej zakladateľom je sv. František z talianskeho Assisi, ktorý svojim životom na prelome 12. a 13. storočia ovplyvnil celú európsku náboženskú obec. „Naša kongregácia vznikla v roku 1843, založila ju sestra Františka Antónia Lamplová z Gratzu. Svätý František strhol svojim príkladom ľudí, ktorí sa nechali zasvätiť. Nasledovali ho aj králi a umelci,“ začala svoje rozprávanie sestra Torkošová.
Na Slovensku je približne 150 františkánok, ktoré patria do tejto kongregácie, z toho v Prešove päť, no po celom svete je ich niekoľko tisíc. „Môže k nám vstúpiť každá žena alebo dievča, ktoré má minimálne osemnásť rokov, je zrelá v katolíckej viere a má úprimný záujem zasvätiť sa bohu,“ priblížila podmienky sestra.
Mnohým ľuďom sa zdá byť nepochopiteľné, prečo mladé dievčatá vstupujú do rehoľných rádov. „Moje povolanie je dar a ja som sa snažila svojim rozhodnutím odpovedať Bohu za svoj dar. Bolo to ešte v čase totality a zo strany štátu bolo zakázané pridať sa do rádu. Zažila som ale silný dotyk boha,“ povedala o svojich začiatkoch.
Sestra Helena vyrastala v tradičnej konzervatívnej katolíckej rodine, kde jej rodičia vštiepili takú predstavu o Bohu, akú mali oni sami. Často si ho predstavovala ako staršieho pána s dioptriami, ktorý sedí niekde hore na obláčiku, pričom dobrých odmeňuje a zlých tresce. Z tejto stereotypnej predstavy Boha, ktorá u mnohých ľudí panuje aj dnes, mala strach.
„Na gymnáziu som sa často zúčastňovala protináboženských školení. Raz počas školenia som mala pocit, že mi niekto položil ruku na plece a povedal mi: Helena vráť sa k viere svojich rodičov. Mala som pocit, že to všetci počuli, no nikto iný nereagoval. Vedela som, že musím urobiť so svojou milosťou poriadok,“ povedala.
Sestra Helena následne absolvovala generálnu svätú spoveď na pútnickom mieste v Levoči, po ktorej pocítila vo svojom vnútri obrovské teplo. Svoj predchádzajúci život zanechala a jej túžba zasvätiť sa Bohu bola stále silnejšia. K františkánkam vstúpila aj pod hrozbou väzenia. Keď sestra Helena vstupovala do rehole mala len 19 rokov. Väčšina mladých žien v tomto veku sa chce však vydať a hlboko v nich je zakorenený materský pud.
„Samozrejme, že každé dievča túži po láske. S tým som sa na začiatku potrebovala zmieriť. Našla som ale lásku v Ježišovi Kristovi a ten mi nahradil to, po čom sníva každá žena,“ objasnila. Materstvo čiastočne nahradila práca s deťmi v škôlke, duchovné materstvo a pomoc iným ľuďom spoznať Boha.
„Muži sa mi stále páčia, aj napriek môjmu veku. Pri vstupe do rehole sa najprv sľubuje záväzok na rok, potom na tri a až potom na doživotie. Tiež som sa v mladosti zamilovala. Ten muž sa mi vyznal z citov, nerozumel tomu, že s ním nechcem byť, aj keď sa mi zjavne tiež páčil. On si potom našiel iné dievča a dnes s ňou už má deti,“ povedala o svojom milostnom živote.
Rehole by sme v jednoduchosti mohli rozdeliť na kontemplatívne, teda uzavreté, ktoré sa venujú modlitbe a práci a na apoštolsko-kontemplatívne – otvorené spoločnosti. Školské sestry svätého Františka z Assisi sa v minulosti venovali najmä vzdelávaniu mladých dievčat a žien. Keďže františkánky patria medzi apoštolsko-kontemplatívne rehole, chodia plnohodnotne do práce, za ktorú dostávajú mzdu. V ich spoločenstve je však všetko spoločné a na bežné výdavky využívajú kolektívnu pokladnicu. Podobne je to tak aj v Kláštore Panny Márie Karmelskej a sv. Jozefa, ktorý sa nachádza v Lorinčíku, teda u bratov Bosých Karmelitánov.
Doteraz v cirkvi pôsobia dva rády - Karmelitáni a Bosí Karmelitáni. „Prívlastok „bosí“ je znak reformy. V stredoveku, keď Terézia Vílska zakladala reformované kláštory, časť rehole, ktorá prechádzala reformou si dávala pred meno „bosí“ na označenie reformácie. Neznamenalo to, že by sme stále chodili naboso,“ priblížil Brat Andrej Valent.
Bosí Karmelitáni sú podobne, ako sestry františkánky kontemplatívno-apoštolská rehoľa, teda majú prístup k verejnosti a verejnosť k nim. V kláštore v Lorinčíku sú bratia Bosí Karmelitáni piati. Pridať sa k nim môže každý katolícky pokrstený a slobodný muž. „Veková hranica, dokedy je možne vstúpiť do rehole nie je striktne daná, predovšetkým ide o volanie od Boha, ktoré človek zakúsi v srdci,“ povedal o vstupnom veku brat Valent.
Bosí Karmelitáni denne dodržujú program, ktorý je stanovený v každom jednom ich kláštore. Medzi to patrí napríklad spoločná liturgia, ale i napríklad rozjímanie, ako aspekt kontemplatívneho života. „Stravujeme sa spolu, je tam dôraz na komunitný život. Ten čas, ktorý zostane, vykonávame pastoračné činnosti, ako je spovedná služba, príprava prednášok a podujatí ktoré máme v kláštore,“ povedal o ich voľnom čase.
Dôležitá je však aj spoločná rekreácia, ktorej venujú hodinu denne. V rámci nej si bratia zvyknú pozrieť správy, rozprávať sa či ísť do prírody. A patria k tomu aj duchovné obnovy priamo v kláštore. Bosí Karmelitáni skladajú sľub chudoby. Pre bežné výdaje používajú podobne, ako sestry františkánky spoločnú pokladnicu, ktorej obsah konzultujú.
Autor: FRANTIŠEK BALÁŽ