Ako vyzerali Košice pred sto rokmi, v roku 1926? Aké zmeny si všimol návštevník, ktorý sa po rokoch vrátil do mesta? Odpoveď priniesol v júni 1926 denník Slovenský východ v článku s príznačným názvom Košický film. Autor Z. V. Edavý v ňom zachytil mesto ako sériu pohyblivých obrazov – od novovznikajúceho veľkomestského bulváru na niekdajšej Rákócziho okružnej, cez Hlavnú ulicu s divadlom, kaviarňami a mestskými hodinami, až po každodenný život Košičanov. Jeho text je vzácnym svedectvom o atmosfére Košíc v období prvej Československej republiky – o meste, kde pribúdali automobily a motocykle, električky premávali pravidelnejšie, menili sa podniky, ale zároveň zostávalo veľa zo starého charakteru niekdajších Košíc.
Košický film.
Z. V. Edavý.
Myslite si, že som pred rokami poznal Košice a že som sa teraz do nich znova vrátil. A je prirodzené, že keď človek príde do neznámych pomerov, je vždy zvedavý a v prvom rade si všíma toho, čo sa zmenilo, alebo tiež toho, čo sa nezmenilo.
V Košiciach za tých niekoľko rokov od počiatku poprevratovej, tak zvanej konsolidácie, sa naozaj mnoho zmenilo, avšak ešte viac sa nezmenilo. Preto badať tuná viac starého než nového, avšak tak je to snáď v celej republike. Prvé roky poprevratové vyznačovaly sa prekotnými reformáciami a poneváč prirodzený zákon stanoví, že po každej akcii nasleduje reakcia, stalo sa tak i u nás. Preto daromné by bolo bedákať. Avšak všetko na svete má dve stránky a závisí to jedine na každom z nás, či si všímame stránky jasnej, alebo temnej. Nech aj m e však rozvláčneho filozofovania a pozorujme košický film.
V prvom rade, čo sa zmenilo. Každého, kto poznal Rákoczyho okružnú pred piatymi rokami a ocitne sa tuná teraz, musí byť prekvapený, menovite, keď je to práve na jar a neprší. (Ostatné dni býva to zriedka...) Keby človek nevidel toľko nízkych domkov, akiste by sa nechal presvedčiť, že je na veľkomestskej reprezentačnej triede. Teda košický boulevard. Ulica široká, vyzdobená parkoviskom so stromoradím, lavičky, lákajúce k odpočinku a najmä málo prachu a nepatrný ruch, takže vzduch je čistý a pokojný. V duchu si predstavujete, aká to bude nádhera, až tie prázdne priestory budú zaplnené projektovanými palácmi: policajného riaditeľstva (udávam v prvom rade policajné riaditeľstvo, poneváč to je jediný čelný úrad v Košiciach, ktorý je umiestený v provizoriu vyárendovaných kasární...), poštového riaditeľstva, ktoré je síce vo vlastnej budove, avšak v mnohom ohľade je na tom horšie, ako keby bolo v árende, poneváč táto budova mohla stačiť svojmu cieľu asi pred dvoma desaťročiami. A konečne uvažuje sa tiež o stavbe župného paláca, hoci to už sa vraví akosi s rezervou, nakoľko župa má svoj pekný palác, len že pre úrady veľkožupy nedostatočne priestorný.
Na Hlavnej ulici sa zmenilo dosť málo. V parku pri dóme stále stojí podstavec bývalého honvédskeho pomníku a nie je na ňom ani kvetinová váza, ktorá bola oznámená ako konečný kompromis v otázke náhrady, lebo nepochodilo sa ani s Komenským, ani so Štefánikom. Na prvého ako by sa celkom zabudlo a druhému sa sľubuje, že sa dočká až na palácovej ulici, keď nový mestský dom stane sa definitívne mestským domom a pred nim uvoľní sa priestranné námestie, ktoré bude pre pomník ako stvorené.
Voľačo však predsa i na Hlavnej ulici sa zmenilo. Divadlo dostalo nový pokrovec, ligotajúci sa ani zlato, kaviareň Astoria má vymoženosť ohrady s prechodom, naproti nej stojace mestské elektrické hodiny v poslednom čase naozaj idú a správne ukazujú. Na dolnom konci v Schlakháze, kde bola kedysi kaviareň a potom banka, je zase kaviareň a naproti Schalkházu, ako by kúzlom čarodejného prútika, objavil sa namiesto ošarpanej polokasárnickej budovy, akoby nový palác, vkusného sviežeho vzozrenia. Je to zreštaurovaná a čiastočne zvýšená budova sedrie, ktorá vstupuje teraz do radu reprezentačných budov v Košiciach.
Avšak nielen vonkajšie vzozrenie, ale i košický život sa zmenil za tých niekoľko rokov. Kaviarne, hostince i vinárne sú akosi tichšie, bary temer zahynuly, nedeľňajšie korzo, či už na Hlavnej alebo v parku, býva slávnostnejšie a parádnejšie, pribudlo automobilov a nápadne sa rozmnožili motocyklisti, ba dokonca vidno i motocyklistky, električka chodí pravidelnejšie i presnejšie s vozňami väčšinou novonatretými a nápismi skutočne slovenskými. A najhlavnejšie je, že na uliciach i tých najreprezentačnejších počuť chodcov, ktorí hovoria slovensky. Pravdaže v prevahe je mládež, avšak stretávate ľudí, hovoriacich slovensky, ktorých ste kedysi považovali za tuhých Maďarov. A tak predsa konec-koncov prichádzate k tomu záveru, že v tých Košiciach sa všeličo zmenilo. O tom, čo sa nezmenilo, spomeniem až inakedy.
Článok bol uverejnený 13. júna 1926 v denníku Slovenský východ
Autor: HistoricKE