V súkromí to bol človek, ktorý sa zaujímal o druhého.
Uplynulý týždeň bol plný nečakaných správ o odchode viacerých osobností kultúrneho či duchovného života. Medzi nimi bol aj emeritný košický arcibiskup Alojz Tkáč, ktorý zomrel v utorok 23. mája vo veku 89 rokov. Jedným z jeho spolupracovníkov bol aj kurátor Dómu sv. Alžbety Tomáš Harbuľák, ktorý si v rozhovore pre Košice Online zaspomínal na prvého košického arcibiskupa v dejinách.
Ako ste sa dozvedeli o úmrtí emeritného košického arcibiskupa Alojza Tkáča?
Bolo to v utorok 23. mája. Keďže učím históriu, zobral som svojich študentov do krypty otca kardinála Jozefa Tomka. Opýtali sa ma, kto bude pochovaný vedľa neho. Povedal som si, že s najväčšou pravdepodobnosťou, keď raz zomrie emeritný košický arcibiskup Alojz Tkáč, bude pochovaný tu, v srdci katedrály, vedľa otca kardinála. Do piatich sekúnd mi prišla SMS správa, že pán arcibiskup zomrel. Keď on odišiel do večnosti, mal som príležitosť stáť pri mieste jeho posledného odpočinku a pomodliť sa: „Odpočinutie večné daj mu Pane.“
Aká je vaša prvá spomienka na Alojza Tkáča?
Keď som mal 15 rokov, myslel som si, že v katedrále môžu miništrovať a asistovať iba bohoslovci, že tu je každý deň omša s biskupom a je to veľkolepé. Vošiel som tu so svojím spolužiakom zo strednej školy, ktorý ma sem priviedol 14. septembra 2005. Prvú svätú omšu mal vtedajší pán dekan František Šándor a hneď ďalšiu, na ktorej som asistoval ako miništrant, mal otec arcibiskup Alojz Tkáč.
Bol to pre mňa zážitok, bol som celý čas ticho. Prvýkrát som videl tú atmosféru, ktorá bola pri biskupovi. Jeho klasické otázky: „Ako sa voláš? Odkiaľ si? Kde študuješ, čo robíš?“, to bolo prvé stretnutie. Vtedy by som si vôbec ani len nepomyslel, že raz v budúcnosti ma práve otec arcibiskup osloví, či mu nebudem robiť asistenta a šoféra pri jeho cestách a pastoračných aktivitách.
Koľko ciest ste absolvovali s arcibiskupom Alojzom? Aké bolo cestovanie s ním?
Nemôžem zabudnúť na prvú cestu, bolo to v roku 2006, mal som 16 rokov. Keď ma oslovil vtedajší miništrant v Dóme sv. Alžbety, ktorý už takto otcovi arcibiskupovi slúžil, či nepôjdem ako jeden z tých, ktorí otcovi arcibiskupovi strážia insígnie počas liturgickej slávnosti, čiže mitru a berlu, tak som sa tomu veľmi potešil, chcel som ísť. Viem, že to bol aj stres a zároveň radosť.
Prvýkrát som šiel asistovať do obce Janovík. Už v ten deň som si zaviedol zošit a povedal som si, že si to budem zapisovať podľa vzoru starších miništrantov, mám ho dodnes. Tých ciest mimo Košíc som narátal 216, či už to boli konsekrácie kostolov, požehnanie nových organov, krstiteľníc, farských budov, samozrejme, birmovky, pastoračné cesty, pohreby kňazov.
Jedna z najkrajších súkromných spomienok bola, keď som mohol otca arcibiskupa Tkáča pozvať na posedenie na záhradu, chatu, spolu grilovať, uvariť guláš, posedieť, aj pri pive, aj pri víne a porozprávať sa o bežných veciach, ako sa rozprávame v čase mimo práce. Prijal moje pozvanie, dokonca viackrát. Prírodu miloval, vyhľadával ju.
Aký bol Alojz Tkáč mimo očí verejnosti?
Bol veriaci človek s úradom arcibiskupa, pastiera duší v Košickej arcidiecéze. V prvom rade si bol vedomý toho, že je tiež jedným z mnohých veriacich, ale stojí na ich čele. Mohlo nastať hocičo, akákoľvek situácia, rozhodol sa vždy zachovať vieru a na prvé miesto neustále kládol svoje povinnosti ako kňaza aj ako biskupa. Bol ľudským, hlboko veriacim človekom.
V súkromí to bol človek, ktorý sa zaujímal o druhého, vedel sa porozprávať, vedel sa opýtať. Aj keď neslávil omšu, išiel spovedať. Ako dospovedal, sadol si do lavice a modlil sa breviár. Každý deň sa modlil za niekoho iného z diecézy. Raz to boli mladí, raz to boli kňazi, raz to boli bohoslovci, raz to bol celý jemu zverený ľud.
Mnohí veriaci spomínajú na Alojza Tkáča ako na prísneho biskupa. Jeho blízki spolupracovníci tvrdia, že sám na seba bol prísny. Bol taký aj v skutočnosti?
Ako človek, ktorý miluje históriu a ju učí, by som povedal, že práve otec arcibiskup pochádzal zo vzácnej generácie kňazov, ktorí zažili aj hrôzy vojny, boli vychovávaní prísne. Otec arcibiskup bol ľudský, ale čo sa týka liturgie a svojho úradu, bol precízny. Bol svedomitý v tom, čo mu bolo zverené.
Pred sv. omšou desať, niekedy aj pätnásť minút musel byť každý pripravený a ticho. Keď niekto vstúpil do sakristie tri minúty pred sv. omšou, už nemohol len tak ísť čítať alebo asistovať. Desať minút pred sv. omšou sa modlil. Keď sa ho chcel niekto niečo opýtať, tak iba v závažnej liturgickej otázke. Postupne, ako si obliekal albu, štólu, ornát a solideo, prednášal naučené modlitby, ktoré súvisia s obliekaním týchto liturgických odevov.
Sv. omšu slávil veľmi dôstojne, pripravene. Každú kázeň mal napísanú v bodoch, tie vážnejšie, odpustové alebo pri vysviacke kňazov mal napísané ako súvislý text. Komunikoval s veriacimi aj pohľadom. Niekedy sa hovorí, že keď pozrel na bohoslovcov, vedeli, či je to pochvala, či radšej utekať.
Nie, nebol prísny, bol svedomitý. Vedel, že od prvého zazvonenia na sv. omšu až do požehnania veriacich zastupuje Krista a prihovára sa veriacim, ktorí sú jemu zverení a raz sa za nich bude zodpovedať v nebi, čo nadišlo teraz.
Ako Alojz Tkáč trávil posledné roky či mesiace?
Ako emeritný arcibiskup už nemal povinnosť oficiálne vystupovať, do svojich posledných síl však chcel. Neodmietol žiadnu službu, ktorú mu úradujúci otec arcibiskup ponúkol, či už birmovka, dokonca aj konsekrácia kostola. Keď si ho žiadali tamojší veriaci, súčasný otec arcibiskup mu to ponúkol a otec arcibiskup Tkáč s radosťou prijímal tieto pozvania.
Pracoval do posledných minút svojho života. Keď už nevládal chodiť, nasadnúť do auta a ísť k veriacim, modlil sa za nich. Posledné chvíle boli ťažké, pretože choroba mu nedovoľovala dlho počúvať návštevy, ale stále ich prijal, aj keď na desať minút, ale neodmietol.
Aj na emeritúre bol aktívny, kým mal síl, tak aj v teréne, keď nemal síl, tak s modlitebnou knižkou, s breviárom v ruke alebo aj pri slávení súkromných sv. omší, ktoré mal u seba v izbe. Keď nevládal prichádzať medzi veriacich a vedel sa ešte samostatne pohybovať po biskupskom úrade, tak celebroval sv. omše v biskupskej kaplnke pre zamestnancov a kňazov pracujúcich na kúrii. Pamätám si ho ako človeka, ktorý nepovedal: „Chcem si užívať starobu, ale chcem ísť ďalej do posledných dní.“
Kedy ste sa s ním stretli naposledy?
Posledné osobné stretnutie bolo pred Veľkou nocou. Otec arcibiskup sedel, v rámci izby sa pohyboval sám, ale verejným aktivitám už dal pauzu. Na desať minút sme sa porozprávali, opýtal sa ma na môj život, na moje pôsobenie ako kurátora v Dóme sv. Alžbety, na novinky. Odovzdal mi, ako zvyčajne, nejakú knihu, udelil mi požehnanie a videl som, že si chce oddýchnuť.
Z okna pozeral na ľudí prichádzajúcich do katedrály, ktorú veľmi miloval. Preto aj jeho posledným prianím bolo byť pochovaný v krypte, kde mnohí veriaci, ktorí ho poznajú, sa za neho budú modliť. Pevne veríme, že z nebies bude držať nad nami precíznu, svedomitú ruku.
Otec arcibiskup bol pripravený na smrť, bol s ňou zmierený. Mal som možnosť sa s ním o tom rozprávať, to bol ten ťažší rozhovor, lebo počúvať človeka, pri ktorom ste od 16 rokov, že sa teší na stretnutie s Otcom, je ťažké.
Aký mal vzťah ku Košiciam? Mal rád toto mesto a túto katedrálu?
Košice miloval a za žiadnych okolností nechcel mesto opustiť, ani ako emeritný arcibiskup. Práve aj táto téma bola obsahom našich častých rozhovorov, keď sme niekam išli autom. V Košiciach bol od svojich kňazských rokov. Nakoľko v čase komunistického režimu sme nemali biskupa, od roku 1962 sme mali vikára, ktorý zastupoval isté kompetencie diecézneho biskupa, tak práve on ho prizval na spoluprácu na biskupský úrad. Otec arcibiskup stále túžil po farnosti, vždy chcel byť farárom a napriek tomu bol tu. Počas administratívnej práce vyrábal dokonca pečiatky a dodnes sú v archíve.
Za toto mesto sa pravidelne modlil. V Dóme sv. Alžbety bol každý deň. Keď neslávil omšu o 6.00 hod., tak spovedal, následne išiel sláviť sv. omšu o 7.00 hod. Ak to bolo potrebné, tak aj po omši spovedal. Po sv. omši sa modlil breviár. Veľmi sa snažil, aby Dóm sv. Alžbety bol vždy dôstojný a pripravený predovšetkým poukázať na oslavu Boha. Vždy podporil aj obdivovanie chrámu pre turistov, niekedy sa s nimi aj stretol, povzbudil ich.
Otec arcibiskup mal jedno krásne heslo: „Keď neviem osobne pomôcť, aspoň nebránim.“ Možno nemohol byť fyzicky prítomný na všetkých podujatiach, rokovaniach a záležitostiach, ale podporil to, keď to bolo na budovanie mesta, viery i kresťanského života. Vedel sa poradiť, uvedomoval si, že jeden človek nemôže zvládnuť všetko, bol človek dialógu a kontaktu s ľuďmi sa nevyhýbal.
Je nejaká myšlienka Alojza Tkáča, na ktorú často spomínate?
To, čo som si všimol, že hovoril skoro pri každej kázni, vždy inými vetami, slovami, ale vnímal som to tak, že pri každej kázni bol jeden odkaz: „Kdekoľvek budete, čokoľvek budete robiť, ostaňte veriacimi ľuďmi, nezabudnite na svoje korene, potom môžete všetko.“ Pri každej homílii dával dôraz na to, že sme slabí, ale vierou sme spasení. Vždy to zaobalil do iného príbehu, svojím klasickým prízvukom, veľmi premysleným a decentným spôsobom.