Na facebookovom profile Antona Švajlena sa v nedeľu objavila správa, ktorá otriasla celou futbalovou komunitou.
„S hlbokým žiaľom píšem, že nás dnes opustil do večnosti vo veku 88 rokov, Anton Švajlen, môj milovaný otec. Jeho meno zostane navždy zapísané v dejinách slovenského a československého futbalu. Brankár, športovec, olympionik, ale predovšetkým dobrý, čestný a najmilší človek so srdcom na dlani. Strieborný medailista z olympijských hier v Tokiu 1964, legenda VSS Košice a človek, ktorý celý život niesol šport v srdci.
Odišiel potichu, no jeho odkaz zostáva naveky. Viem, že si generácie budú pamätať na jeho meno, oddanosť futbalu, pokoru a silu. Odpočívaj v pokoji, ocko.“
Rodák zo Solčian odchytal v drese VSS Košice 336 zápasov a hoci bol brankár, v československej lige nastrieľal aj rekordných 11 gólov.
„Ja som prišiel do Košíc v roku 1959 z vojny a našiel som tu krásnu partiu, z ktorej je už bohužiaľ väčšina vo futbalovom nebi. Čas je neúprosný a tie roky ubehli rýchlo a už sa nedajú vrátiť späť,“ povzdychol si Švajlen v našom poslednom rozhovore, ktorý sme s ním nahrávali pri príležitosti exhibičného zápasu Internacionálov VSS a Lokomotívy. V tom čase si už pri chôdzi pomáhal paličkou a svojich mladších kolegov sledoval zo striedačky. Pri každej takejto akcii spomínal na časy, keď praskal štadión VSS na Solovjevovej ulici (dnešná Watsonova) vo švíkoch.
„Nikdy nezabudnem, ako sa z električky, ktorá sa točila v Čermeli valili davy ľudí a všetci tiahli na náš štadión. V tom čase boli tribúny preplnené a diváci viseli aj na stromoch,“ pousmial sa legendárny brankár, ktorý označil za počiatky svojej veľkej kariéry práve prvé roky v žlto-modrých farbách. „Tu ma naučili hrať veľký futbal. Najprv v Jednote Košice, potom bolo VSS a neskôr som vypomáhal aj ako tréner. Toto mesto mi jednoducho prirástlo k srdcu a z tohto klubu som sa dostal až na striebornú olympiádu do Tokia. Hoci som západniar, Košice mi dali tri krásne deti a futbalový život. My sme celkovo taká slovenská rodina, pretože ja pochádzam zo západu, manželka zo stredu a deti sú východniari.“
Na spomínanej olympiáde 1964 pomohol tímu Československa k fantastickému striebru.
„Najväčším zážitkom bol zápas proti Brazílii na olympiáde, ktorý sme vyhrali 1:0 a postúpili sme do štvrťfinále. Veľmi som si cenil, že som sa vo vtedajšej konkurencii dostal do bránky. S vtedajším kolegom Frantom Schmuckerom sme vychádzali výborne, ale tréner Rudolf Vytlačil dal prednosť mne. Bola to pre mňa veľká česť,“ zdôraznil Švajlen, ktorému pripomínal strieborný olympijský úspech diplom na stene. „Mám ho zarámovaný a stále na očiach. Pre nás bolo poctou zdolať vtedajšiu silnú Brazíliu a nie nejaké finančné odmeny. Škoda, že sme to vtedy nedotiahli až do zlatého konca a vo finále sme podľahli Maďarsku. Olympijské striebro bolo každopádne veľkou vecou a aj po vyše päťdesiatich rokoch vidíme, že išlo o jeden z najväčších úspechov československej futbalovej histórie,“ dodal Anton Švajlen.
Ďalšie podobné spomienky na bohatú futbalovú kariéru už bohužiaľ nepridá. Za viacerými kamarátmi z olympijského tímu zamieril vo veku 88 rokov. Česť jeho pamiatke.