Z rozprávkového kaštieľa, cez tajomnú hrobku šľachtického rodu až do neskorej doby kamennej. To všetko môžete s kúskom fantázie zažiť v šarišskej Marhani. Obec v južnej časti Ondavskej vrchoviny v doline rieky Topľa má viac ako 700-ročnú históriu.
„Najtajomnejším miestom pre nás deti bola hrobka rodiny ukrytá v lese nad dedinou. Povesti o nej a o pochovaných v nej som počúval od detstva. Málokto z nás si vtedy uvedomoval skutočnosť, že tam odpočíva jeden z najvýznamnejších generálov uhorskej domobrany z obdobia prvej polovice 19. storočia,“ hovorí starosta obce Marhaň Jozef Kuziak (66).
„Niekdajšie panské sídlo šľachtického rodu Dessewffy som ako chlapec vnímal skôr ako prostredie školy, ktorá v tom období v miestnom klasicistickom kaštieli sídlila. Od pamätníkov som vedel, že ide o rodinu, ktorej naša obec patrila viac ako dve storočia,“ dodáva.
Krypta a kaštieľ nie sú jediným historickým dedičstvom viac ako 700-ročnej obce Marhaň, 25-kilometrov juhozápadne od Bardejova a 35-kilometrov severovýchodne od Prešova, na hranici okresov Bardejov a Svidník.
Na viacerých miestach v okolí obce sa vyskytujú mohylové násypy kultúry východoslovenských mohýl z neskorej doby kamennej. Dohromady ich je tu viac ako 60. Mohyly východoslovenského typu predstavujú kultúrnu skupinu obyvateľov v mladom na začiatku starej doby bronzovej okolo roku 2000 pred Kristom vo vrchovinách východného Slovenska.
Patria do takzvanej kultúry šnúrovej keramiky, nazvanej podľa toho, že ich keramika je na povrchu zdobená odtlačkami šnúr. V kostrových hroboch, nad ktorými sú vybudované mohyly zo zeminy pokryté kameňmi, ležia mŕtvi na boku v skrčenej polohe, zriedkavejšie v polohe naznak. Vybavenie hrobov a milodary z tohto obdobia sú veľmi skromné. Ide väčšinou o keramiku a kamenné nástroje.
Obec Marhaň je zaujímavá aj tým, že sa tu narodil neskorší poľský kráľ, sedmohradské knieža Štefan Báthory. Poľskí historici tvrdia, že sa tu kráľ narodil okolo roku 1540. Faktom je, že Marhaň bola v tom čase naozaj majetkom rodu Báthory. Dlhé obdobie bol majiteľom obce aj rod Dessewffyovcov. Andrej Dessewffy (1693 – 1744) sa v roku 1734 oženil s Annou Máriou Gradeczi Stansith de Horváth. Jej rodine v tom čase obec Marhaň patrila. Ako veno dostal celé marhaňské panstvo. Dal postaviť kaštieľ, ktorý tu stojí dodnes.
Dvojpodlažná klasicistická stavba s rokokovými prvkami dnes slúži ako kultúrny dom a obecná galéria. Na hlavnej fasáde sa nachádza predstavaný balkón, nesú ho štyri stĺpy. Vo vnútri nájdeme dobové portréty rodiny Dessewffyovcov aj zástupcov šľachtických rodov z okolia.
Najväčší priestor v kaštieli bol upravený ako kinosála a sála pre kultúrne podujatia. V minulosti sa využíval na viaceré účely. Bola tu škola, obecné kino, piváreň, krčma, rôzne prevádzky aj sklad poľnohospodárskeho družstva. Komplexne ho obnovili pred piatimi rokmi. Na rekonštrukciu prispela Európska únia cez regionálny operačný program čiastkou viac ako 810-tisíc eur.
„Keď som v roku 2011 nastúpil do funkcie starostu, mojím prvým záväzkom aj želaním bolo zrekonštruovať kaštieľ. Pretože niekedy si už ani neuvedomujeme, ako bezprostredne sa nás história dotýka. Padala mu strecha, do budovy zatekalo, jednoducho, nemalo to gazdu. Pomohla výzva a eurofondy, chvalabohu, sa nám ho v pomerne krátkom čase podarilo zrekonštruovať,“ hovorí starosta obce s takmer tisíckou obyvateľov.
„Okrem priestoru na kultúrne, obecné a školské akcie chystáme na prízemí kaštieľa výstavu starožitných vecí, fotografií a artefaktov z dediny. Ako hovoríme po našemu: Z marhaňskeho pujda. Robíme to v spolupráci so Šarišským múzeom v Bardejove a malo by to byť hotové do konca roka. Mal by tam byť priestor aj pre významných rodákov našej obce,“ plánuje starosta ďalšiu kaštieľnu aktivitu spojenú s bohatou históriou bývalej šarišskej kúrie.
„V roku 2016 sa nám za pomoci Generálneho konzulátu Maďarska v Košiciach podarilo opraviť aj hrobku nad obcou, v ktorej je pochovaný asi najvýznamnejší predstaviteľ rodu Dessewffyovcov – Aristid Dessewffy (1802 – 1849). Na jeho počesť organizujeme pri hrobke už viac ako dvadsať rokov pietny akt,“ vysvetľuje Jozef Kuziak.
Pri príležitosti poslednej spomienky pred dvoma mesiacmi daroval maďarský konzulát marhaňskému kaštieľu jedinečnú zbierku šestnástich portrétov takzvaných aradských mučeníkov, s ktorými bol honvédsky generál Aristid Dessewffy po potlačení maďarskej revolúcie v roku 1849 odsúdený viedenským dvorom a popravený v rumunskom Arade.
Aristid Dessewffy, pravnuk zakladateľa marhaňského kaštieľa Andreja Dessewffyho, mal naozaj výnimočný, dobrodružný a tragický osud. Ako 18-ročný vstúpil do cisárskej armády. Počas dlhého obdobia mieru po napoleonských vojnách slúžil v piatej Delostreleckej artilérii baníkov a 5. husárskom pluku. Napriek tomu nemal záujem o vojenskú kariéru. V roku 1839 v hodnosti kapitána opustil armádu, oženil sa a venoval sa hospodárstvu v Prešove. Jeho manželka a deti zomreli ešte pred revolúciou.
Po vypuknutí revolúcie v roku 1848 opäť vstúpil do vojenskej služby. Ako veliteľ v Národnej garde bol zapojený do organizovania domobrany v Šariši. Onedlho bol povýšený na podplukovníka a brigádneho veliteľa síl Hornej Tisy. Neskôr sa stal plukovníkom a bol vymenovaný za veliteľa prvej jazdeckej armády. Podieľal sa na obliehaní Budapešti, stal sa veliteľom IX. armády a bol vymenovaný za generálmajora. Zúčastnil sa bitiek pri Ture, Szoregu, Temešvári a Világosi.
Uhorská armáda v týchto bitkách utrpela zdrvujúcu porážku a revolučná uhorská vláda musela kapitulovať. V bitke proti ruskému vojsku velil Aristid Dessewffy 100-tisíc mužom. Nakoniec sa pre veľkú prevahu ruskej armády vzdal, čím svojich mužov ušetril. Po kapitulácii sa so zvyškom svojho vojska snažil ujsť do Turecka. To sa mu nakoniec nepodarilo.
Spolu s ďalšími dvanástimi vodcami uhorskej revolúcie bol 6. októbra 1849 popravený v rumunskom Arade. Keďže mal šlachtický pôvod, nebol popravený obesením, ale zastrelením. Telá boli hodené do hradnej priekopy. Dessewffyho telo bolo neskôr odovzdané jeho rodine a v roku 1850 v tajnosti prevezené do Marhane.
Hovorieva sa, že keď bol rozsudok vykonaný, rakúski generáli pri oslavách uhorskej porážky hlasno štrngali pohármi piva. Od toho dňa si Maďari sľúbili, že 150 rokov nebudú štrngať pivovými pohármi. Aj keď ten čas uplynul v roku 1999, štrngať si pivovým pohárom je v Maďarsku stále považované za nevhodné.
Zdroj: Obec Marhaň/Wikipedia/História rodu Dessewffyovcov/europskenoviny.sk