Dnešný článok rozpráva príbeh Košičana Petra Neuwirtha, jedného z predstaviteľov Nežnej revolúcie v Košiciach a jeho spomienky na pohnuté obdobie prelomu rokov 1989/1990.
Môj exkurz do nedávnej minulosti je veľmi stručnou výpoveďou o udalostiach, ktoré sa stali v Košiciach v novembri 1989 a následne po ňom.
19.11. som sa zúčastnil pražskej demonštrácie na Václavskom námestí a bolo mi jasné, že komunistický režim musí padnúť teraz alebo nikdy. Pri demonštráciách v roku 1988 a v priebehu roka 1989 režim demonštroval svoju silu a ja som vtedy neveril, že sa niečo môže zmeniť. No tentoraz som mal iný pocit. S pocitom vzrušenia a nedočkavosti som v to šedivé ráno vystúpil z vlaku v Košiciach s presvedčením, že musím niečo podniknúť. Zhrozený som prechádzal ulicami Košíc, ale nevidel som ani jediný náznak toho, že sa niečo deje. Mesto si dýchalo svojím pravidelným rytmom a ja som si uvedomil, že môžem ísť len za jediným človekom v Košiciach, ktorý si nepraje tento červený establishment – za Marcelom Strýkom.
S Marcelom som sa poznal od detských čias a náš spoločný názor som si utvrdil v roku 1968, po vpáde sovietskych okupačných vojsk, keď sme ako deviataci vyjadrili svoj odpor proti vojenskej agresii. Tak som v to ráno 20. novembra 1989 zazvonil pri dverách jeho bytu a informoval ho a skupinku jeho priateľov o udalostiach v Prahe. Dohodli sme sa, že v Košiciach založíme Občianske fórum (OF).
Od tejto chvíle až do konca roka 1992 som všetok svoj čas venoval tomu, čo sa neskôr nazvalo ako Nežná revolúcia. V nasledujúcich dňoch Košice a jeho obyvatelia začali žiť novými udalosťami. Na rohu Alžbetinej ulice v centre mesta /vtedy Leninovej a Šrobárovej/ sme začali podpisovú akciu na podporu požiadaviek nezávislej iniciatívy Občianske fórum. Ľudia začali spontánne a nadšene podpisovať a najväčším problémom bol nedostatok pier, papiera a stolov.
Do konca decembra ´89 petíciu podpísalo priamo v priestoroch 20-tisíc ľudí a spolu s podpismi, ktoré ľudia podonášali z pracovísk a bydlísk, celkový počet činil viac ako 50-tisíc podpisov. Bola to úžasná podpora a ovzdušie sa napĺňalo očakávanými zmenami. Nastal čas konkrétnej práce v Košiciach a na východe Slovenska. Po získaní priestorov sme začali riešiť problémy odstraňovania komunistických symbolov,vstupu hnutia OF do politiky a prvých odvolávačiek červených funkcionárov.
Neboli sme ani politici, ani úradníci, len nadšenci. V decembri som osobne viackrát navštívil Koordinačné centrum (KC) OF v Prahe a KC Verejnosti proti násiliu (VPN) v Bratislave, kde som pozoroval organizačnú prácu v týchto centrách. V tom čase som nevedel, čo je marketing, ale uvedomoval som si, že sa mení režim so všetkými pozitívami aj negatívami. Vedel som, že to robíme pre tých, ktorí chcú zmenu a títo občania musia byť objektom našej práce, našimi zákazníkmi, neskôr voličmi. Na základe týchto poznatkov som postupne presadzoval v košickom OF koncepciu otvoreného a denného styku s verejnosťou.
Začal som viac počúvať ľudí a zaoberať sa ich problémami, pretože to bola báza pre lokálny politický život. Množstvo ľudí, ktorí navštevovali do konca roka 1991 košické KC, boli vlastne jadrom voličskej základne nového politického subjektu. Stretávali sa na pôde Kontaktného centra, dýchali vzduch slobody a oboznamovali sa s fenoménom, ktorý doposiaľ nepoznali – s demokraciou. To, čo pre Londýnčanov je Hyde Park, to bolo v Košiciach niekoľko metrov štvorcových bývalej výstavnej siene výtvarníkov. Väčšinou to boli ľudia poznačení režimom, neverili, že môžu slobodne vyjadriť svoj názor, mnohí rozprávali ticho, obzerali sa niekam a denodenne sa chodili presviedčať, že je to pravda, mnohé petície sme museli napríklad podpísať najprv my, aby hárok nebol prázdny, aby sa nebáli. Presviedčali sme návštevníkov, že sú slobodní, že môžu konať podľa svojho presvedčenia, že si môžu aj sami založiť svoj spolok, združenie, stranu. Tak sa formovali na pôde košického KC košické pobočky politických strán /Zelení, Sociálna demokracia, Trend tretieho tisícročia a i./ a ďalšie organizácie a spolky. Mnohé tieto zoskupenia ostali na pôde KC ako naši priaznivci, mnohé odišli, aby pôsobili aj proti nám. Aj to je súčasť demokracie.
V prvom rade bolo potrebné podchytiť záujem a podporu ľudí. Bolo nás však málo, a tak som postupne povolal ďalších dobrovoľníkov, aby sa práca profesionalizovala a zúročovala. Pomocou týchto obetavých dobrovoľníkov začala činnosť právna a psychologická poradňa a Spoločnosť ľudí dobrej vôle, ktorá riešila, nie však suplovala, nové sociálne dôsledky zmeny, v tom čase hlavne chúlostivý problém navrátilcov z výkonu trestu po rozsiahlej amnestii prezidenta Havla.
Ďalším významným klubom bolo Ekofórum, spočiatku zložené z odporcov výstavby Jadrovej elektrárne v Kecerovciach. Učiteľské fórum už bolo zavedenou a úspešnou organizáciou, veľmi dôležitú úlohu zohralo Fórum spravodlivosti, ktoré sa začalo zaoberať skrivodlivosťami komunistického režimu. Z mnohých aktivít by som rád spomenul združenie Stop kriminalite a dôležitú redakčnú a vydavateľskú činnosť – vydávanie vlastného tlačového média. Začiatkom januára ´89 sa síce podarilo vydať vlastné noviny – Fórum verejnosti, no až 20.4.1990 vyšlo prvé číslo periodika Akcia – orgánu KC VPN. Podarilo sa to hlavne zásluhou šéfredaktora Tibora Iča, že sme mali vlastné noviny, na ktoré sme čakali tak ako aj naši priaznivci.
27.11.1989 sme rozhodnutím Rady ZSVU získali priestory výstavnej siene na rohu Alžbetinej a Hlavnej a v decembri aj priestory na prvom poschodí. V novembri a decembri sa podieľalo na práci KC OF v Košiciach od 40 do 80 aktivistov z radov občanov, študentov a pracujúcich vo svojom voľnom čase. V januári po odchode študentov do škôl, pracujúcich do zamestnaní, výtvarníkov a divadelníkov späť do svojích inštitúcií sme sa ocitli v situácii, že nastala potreba profesionálnych zamestnancov, tak som sa stal jedným z nich.
Košické KC bolo vlastne takou prvou otvorenou spoločnosťou v Košiciach, kde sa chodili občania nadýchať demokratického vzduchu a myslím si, že týmto otvorením sme vlastne dosiahli, aj dá sa povedať, najväčší úspech v týchto parlamentných voľbách, kde vlastne košická VPN-ka dosiahla v priemere 50-percentný volebný úspech. Vtedy sa volilo do dvoch zborov, do Slovenskej národnej rady a do Federálneho zhromaždenia. Spomínam to preto, že vlastne dali dôraz okrem tej politickej práce aj na organizačnú a, samozrejme, sme začali tvoriť aj štruktúry hnutia, či územné, alebo podnikové, ale to je potom otázka ďalšieho okruhu. Chcem povedať, že bolo množstvo ľudí, teda desiatky, stovky dobrovoľných spolupracovníkov, ktorí prispeli k celému tomu pohybu v Košiciach.
V Košiciach vznikla skutočne funkčná organizácia KC OF, ktorá začala úspešne pracovať. Marcel Strýko viedol politický výbor, ktorý bol zložený väčšinou z kooptovaných poslancov, Dano Liška mal na starosti kandidátku prvých slobodných volieb, Ľubo Badiar organizáciu hnutia a ja Kontaktno-informačné centrum. Všetci sme sa začali pripravovať na voľby.
No chcel by som sa dotknúť témy, ktorá sa neskôr označovala ako jeden z neuralgických bodov. Vstupovali sme na krehkú pôdu hospodárskej sféry. Vznik organizácií OF-VPN v podnikoch spočiatku prebiehal hladko, zamestnanci nosili petície, zvolili si svojich hovorcov a my sme ich evidovali. V tom čase /december ´89 až marec 1990/ neexistovala ešte právna forma k legalizácii VPN na pracoviskách, išlo len o konštitucionálnu tvorbu protiváhy ZO KSS. Až 20. marca prišlo nariadenie vlády o Zásadách personálnej politiky a riešenia personálnych zmien v riadiacich štruktúrach štátnej správy a hospodárskej sféry, ktoré umožnilo vytváranie komisií tzv. Okrúhlych stolov, kde okrem iných mohol byť zúčastnený aj zástupca KV VPN, ktorý sa väčšinou ocitol osamotený v opozícii voči vedeniu podniku alebo družstva. Nariadenie aj termínovalo ukončenie personálnych zmien do 15. apríla. Smiešny jeden mesiac ostával na registráciu, preregistráciu a legalizáciu našich vépeeniek.
Tento čas od decembra do apríla využili tzv. staré štruktúry na intrigy, infiltráciu do VPN, rôznu manipuláciu a ovplyvňovanie, prípadne zakladanie duplicitných VPN a použitím pseudodemokratických volebných praktík si dávali potvrdzovať svoje vedúce postavenie a vplyv. Rôzni jednotlivci alebo skupinky využili meno občianskych iniciatív na presadenie svojich úzko osobných záujmov. S Ľubom Badiarom ako štatutárom sme denne riešili problémy „pravých“ a „nepravých“ vépeeniek na pracoviskách.
Napriek tomu si nemyslím, že vstup VPN na pracoviská bol zlým krokom. Zväčša splnil svoj účel a komunisti museli mnohé „teplé“ a vyárendované miesta opustiť a uvoľniť cestu novým ľuďom, z ktorých mnohí dokázali previesť svoje podniky cez rozbúrené vody krachov a neskoršej privatizácie a dnes fungujú či už zo zahraničným kapitálom, alebo slovenským ako prosperujúce a výkonné podniky nášho priemyslu. Reštrukturalizácia tejto sféry musela nastať.
Parlamentnými voľbami v júni bola zavŕšená prvá etapa občianskeho pohybu a splnená jedna z hlavných požiadaviek – slobodné voľby. Mimoriadne úspešne – najlepšie na Slovensku – dopadli voľby v Košiciach, kde VPN získalo cca 48 percent hlasov /volilo sa do troch zákonodarných zborov SNR, Snemovne ľudu, Snemovne národov/. Úspech dosiahnutý nadšením malého tímu ľudí, ktorí vedeli, čo chcú...
Zo spomienok Petra Neuwirtha
HistoricKE* týmto vyjadruje poďakovanie autorovi za možnosť publikovania