Štrajk nie je cieľom odborárov. Je len prostriedkom na to, aby dosiahli vyššie mzdy a vybojovali si lepšie pracovné podmienky. Ako dlho by mali so zamestnávateľom vyjednávať, a kedy by mali vyhlásiť ostrý štrajk, sme sa opýtali podpredsedníčky OZ KOVO Moniky Benedekovej.
Len nedávno Štatistický úrad Slovenskej republiky uviedol, že na východe Slovenska žije najviac chudobných ľudí. Hlavným dôvodom sú nízke mzdy. Môžeme vôbec povedať, že na Slovensku má niekto spravodlivú mzdu?
Z nášho pohľadu mzdová úroveň na Slovensku stále nezodpovedá výkonnosti ekonomiky a makroekonomickým ukazovateľom, ktoré sa dlhodobo javia ako veľmi výborné a na vynikajúcej vysokej úrovni. Napriek tomu, ani subjektívne, ani objektívne nemôžeme ešte stále povedať, že by sa tieto makroekonomické ukazovatele pretavovali aj do mzdovej úrovne zamestnancov. Zamestnanci sami cítia, že majú ideálnu možnosť, ako si pýtať vyššie mzdy. A naozaj musím povedať, že za posledný rok, či už výsledky odvetvového vyjednávania, ale hlavne výsledky v jednotlivých konkrétnych podnikoch svedčia o tom, že situácia praje zvyšovaniu miezd. Zamestnávatelia to musia jednoducho pochopiť a musia akceptovať, pretože ich k tomu tlačí trh. Takže dosahujeme pomerne dobré výsledky a dokonca tým, že zamestnanci sami vedia, že situácia je priaznivá, tak dokážu vyvinúť tlak, dokážu sa koordinovať, aktivizovať a vyvinúť tlak aj napríklad formou nejakých nátlakových akcií, až po hrozbu štrajku alebo samotný štrajk.
Ale štrajk nikdy nie je naším cieľom. Je len naším nástrojom a prostriedkom, ako sa dostať k dobrým výsledkom. Takže stále nie je situácia taká, že by sme si povedali, áno výborne, máme na Slovensku spravodlivú alebo dostatočnú mzdu. Stále ešte máme kus práce pred sebou, ale ja pevne verím, že situácia sa predsa len mení a stáva sa lepšou z hľadiska kolektívneho vyjednávania. Pretože stále považujeme kolektívne vyjednávanie za jeden z najdemokratickejších nástrojov na zvyšovanie miezd, lebo je to o sociálnom dialógu, je to o výmene argumentov, aj za zamestnancov, aj za zamestnávateľov a hľadanie nejakého kompromisu. Takže výsledok by mal v konečnom dôsledku pomáhať tak zamestnancom, ako aj zamestnávateľovi.
Neboja sa zamestnanci vyjednávať? Prípadne vidíte rozdiely, ako hlavná kolektívna vyjednávačka, medzi východom a západom?
Samozrejme, fenomén strachu vždy existoval a vždy existovať bude. Kedysi základný argument zamestnávateľov bol taký, že chcete lepšie podmienky, chcete vyššie mzdy, nech sa páči, za dverami čaká desať ďalších záujemcov o prácu. No, dnes si už zamestnávateľ veľmi dobre rozmyslí, či tento argument použije, pretože naozaj už za tými dverami nečaká nikto. A práve naopak, ak sú dlhodobo poddimenzované mzdy na podnikovej úrovni, tak zamestnávateľ veľmi ťažko hľadá náhradu za zamestnanca, ktorý opustí firmu.
Takže áno, je tam rozdiel, pretože západná časť Slovenska má možno objektívne väčšie investície, je tam ešte väčšia ponuka pracovných príležitostí. V niektorých okresoch je už nezamestnanosť pod dve či tri percentá, čiže tlak, ktorý môžu zamestnanci vyvinúť, je väčší. A preto možno aj také ich zdravé sebavedomie, že idú do toho súboja a jednoducho buchnú si po tom stole a povedia, že teraz alebo nikdy.
Aké mzdy majú zamestnanci na východe Slovenska?
Toto je veľmi zaujímavý fenomén. Keď počúvame, aké sú priemerné mzdy v podniku, tak sa niekedy začudujeme, keď povedia, že je už priemerná mzda okolo tisíc eur. A potom príde druhá otázka, či sú v mzde započítané aj nadčasy. A to je ten kľúčový moment, kedy zistíme, že mzdu má zamestnanec nie za normálny fond pracovného času, ale za X, desiatok, až stoviek nadčasov. Čiže skutočne, keď očistíme priemernú mzdu od nadčasovej práce, tak zistíme, že stále je to úroveň okolo 750 – 800 eur hrubej mzdy.
Je tiež pravdou, že slovenskí zamestnanci spolu s českými zamestnancami odpracujú v krajinách Európskej únie jeden z najvyšších počtov nočnej práce, nadčasovej práce, práce v sobotu a nedeľu. Práve dôsledkom toho bol aj tlak, ktorý sme vyvinuli a výsledkom je zmena zákonníka práce od prvého mája, kedy dochádza k zvýšeniu niektorých mzdových zvýhodnení práve za nočnú prácu a zavedenie nového príplatku za sobotu a nedeľu. A potom sa to samozrejme prejavuje aj v ďalších faktoroch, pretože slovenskí zamestnanci za rok odpracujú 1740 hodín v priemere. Keď to porovnáme s priemerným nemeckým zamestnancom, ktorý odpracuje 1367 hodín, rozdiel je takmer 400 hodín za rok. Keď sme to prepočítali na 40 rokov, čiže dĺžku pracovného života, tak 8,5 roka odpracuje slovenský zamestnanec viac, ako nemecký zamestnanec. A presne tu je skrytá odpoveď alebo argument na našu požiadavku, aby slovenskí zamestnanci odchádzali napríklad do dôchodku skôr. Pretože mzdy, ktoré dosahujú, sú vďaka tomu, že sú naozaj od rána do noci v práci, na úkor svojich rodín, na úkor regenerácie svojej pracovnej sily, a potom hovoríme o tom, že nám rastie životná úroveň.
A rastie?
Áno, je to pravda. Životná úroveň obyvateľov na Slovensku rastie. Môžeme si možno dovoliť väčší objem tovarov, na druhej strane sa ale nedá povedať, že zvyšovanie životnej úrovne automaticky znamená zlepšovanie kvality života. Skutočne je to o subjektívnom prežívaní a pocite ľudí, ktorí majú oveľa menej voľného času, majú menej času na svoje rodiny, priateľov, záujmy, majú oveľa vyšší tlak, stres, psychosociálne faktory, ktoré pôsobia na pracoviskách – naozaj to rovnítko medzi životnou úrovňou a kvalitou života sa v žiadnom prípade nedá dať.
Čo by sme teda mali robiť, aby sa nám na východe žilo lepšie?
Odpoveď je veľmi jednoduchá a my to hovoríme všetkým našim členom, ale aj zamestnancom, ktorí pracujú vo fabrikách a sťažujú sa, že majú veľmi zlé podmienky, že sú vykorisťovaní, že sa nedodržiavajú pracovno-právne predpisy. Z nášho pohľadu je vždy jednoduchšie, ak zamestnanci majú jedného zástupcu a keď tým zástupcom je napríklad odborová organizácia. Odbory na Slovensku, ale aj samozrejme inde v Európe a vo svete majú exkluzívne právo na kolektívne vyjednávanie, na uzatvorenie kolektívnej zmluvy, ale to nie je ich jediné právo. Majú celý rad ďalších kompetencií, kedy môžu vstupovať a ochraňovať práva zamestnancov na pracovisku a bojovať za ich zlepšenie, keď už nehovorím o dodržiavaní zákonov, čo by malo byť samozrejme automatické, ale bojovať za ich zlepšenie. To znamená, že pre zamestnanca je vždy ťažšie obhajovať si svoje práva individuálne, ako keď sa združí spolu s ostatnými a jednoducho bojujú za zlepšenie pracovných podmienok spolu.
Aká je aktuálna situácia na východe Slovenska, čo sa týka kolektívneho vyjednávania za účelom zlepšenia podmienok na pracovisku?
V SAD Prešov bol dlhodobo problém s vyjednávaním. Dokonca práve kvôli SAD Prešov minulý rok nebola uzatvorená ani odvetvová kolektívna zmluva vyššieho stupňa v autobusovej doprave a zamestnanci si povedali, že tento rok pôjdu do vyjednávania s razantnejšími požiadavkami. Tak dúfame, že to dospeje do zdarného konca, a že kolektívna zmluva bude nakoniec uzatvorená.
Ani to možno nezávisí od odvetvia, lebo aj v automobilovom priemysle, ktorý je ťahúnom ekonomiky, a firmy naozaj vykazujú obrovské zisky, k tomu ochota zamestnávateľov, respektíve ich neochota, zvyšovať mzdy tu stále je. Musíme si každé jedno euro zvýšenia vybojovať.
Nedávno sa podarilo vyjednať zamestnancom lepšie podmienky aj v košickom U.S. Steele. Bolo toto vyjednávanie so zamestnávateľom náročné?
Aj U.S. Steele Košice tento rok zaznamenával pozitívne, aj hospodárske výsledky. Takisto aj rok 2017 podľa informácií, ktoré máme k dispozícii, bol veľmi dobrým hospodárskym rokom. Napriek tomu, ani tam to vyjednávanie nebolo úplne jednoduché, že by sme si predložili nejaké požiadavky a zamestnávateľ by ich automaticky akceptoval. Boli to náročné, tvrdé rokovania, ale po niekoľkých mesiacoch a po niekoľkých kolách vyjednávaní dospeli do zdarného konca. Takže aj tam okrem rastu tarifných miezd budú rásť niektoré ďalšie nadtarifné zložky mzdy a myslím si, že ďalšie benefity, ktoré boli dohodnuté pre zamestnancov. Takže myslím si, že progres tam bol oproti minulému roku dosiahnutý.
Ako dlho je vhodné vyjednávať?
Dĺžka vyjednávania je samozrejme veľmi individuálna, lebo je to vždy živý proces a závisí to od množstva vecí. Napríklad už len od komplexnosti podkladov, ktoré majú obidve strany k dispozícii k vyjednávaniu, aby mohli naozaj veľmi zodpovedne pristupovať k požiadavkám. My to vždycky hovoríme, že pokiaľ sa nedosiahne progres na treťom, maximálne štvrtom kole, tak vtedy je už potrebné identifikovať to ako spor a požiadať prípadne o sprostredkovateľa, ktorý ako taký mediátor vstupuje do konania a snaží sa nejakým zmierom navrhnúť nejaké riešenie. Samozrejme, keď ani toto nepomôže, je ďalšia cesta – buď požiadať rozhodcu o vydanie rozhodnutia alebo využiť najkrajnejší prostriedok, a tým je štrajk.
Autorka: LEA HEILOVÁ