Ružové okuliare mala nasadené aj 26-ročná Ildikó, ktorá za tri týždne minula všetky úspory. V detskom domove sa pritom s peniazmi učila hospodáriť. V praxi to však bolo iné.
Deti z detského domova musia opustiť zariadenie dovŕšením 18. roku života. Pravda alebo mýtus? Mnohí si zrejme myslia, že po osemnástke dieťa už nemôže zotrvať v detskom domove, opak je však pravdou.
„Funguje to tak, že v osemnástke uzatvára mladý dospelý dohodu medzi vedením, teda riaditeľkou, a mladým dospelým, kde sa uvádzajú podmienky zotrvania na skupine mladých dospelých. Jednou z podmienok je aj úspešné štúdium,“ uviedla riaditeľka Detského domova v Košickej Novej Vsi Iveta Lumtzerová.
To znamená, že kým mladý dospelý študuje, nemusí sa z detského domova nikde sťahovať. Hraničný vek je 25 rokov. Ani to však nie je pravidlom. V Detskom domove v Košickej Novej Vsi už mali aj 27-ročného mladého dospelého, ktorý končil štúdium na vysokej škole.
Predtým, ako sa však osamostatnil, sa na odchod z domova pripravoval. A to rovnako, ako ostatní mladí dospelí. Príprava začína už v 16 rokoch u mladistvých, kedy spolu s vychovávateľkou a sociálnou pracovníčkou vypracovávajú plán osamostatnenia. Ten im má pomôcť zaradiť sa do bežného, občianskeho života. V 18 rokoch už prechádzajú do skupiny mladých dospelých. A vtedy je už prevažná miera zodpovednosti na nich.
„To znamená, že si sami zabezpečujú stravovanie, upratovanie, pranie, nákupy, či už hygienické alebo potraviny. A už je to o inom spôsobe života, ako fungovali na skupine. Nemožno povedať, že by neboli zapájaní do takýchto aktivít ani vtedy, ale tu už dostanú sami finančný obnos, s ktorým sa musia naučiť hospodáriť,“ vysvetlila Lumtzerová s tým, že nie vždy sa im to aj darí.
„Začiatky boli ťažké, pretože keď dostali na mesiac stravnú jednotku, tak sa nám stalo, že po týždni prišli, že teta ja už peniaze nemám, lebo lákadlá sú všade a tá vidina, toto by som chcel, toto by som chcel, ale nemyslím na ďalšie dni.“
A tak museli pristúpiť k tomu, že mladým dali peniaze najprv na kratší čas. „Keď tu príde niekto nový, tak najprv to robia tak, že mu dajú peniaze na kratšiu dobu, teda na týždeň, to je trochu ťažšie. Ale keď je tu už dlhšiu dobu, dokladujú sa aj bločky, tak potom dostávame čiastku na pol mesiaca, čiže na 15 dní, a s tým sa už lepšie hospodári, lebo si môžeme nakúpiť veci aj dopredu,“ ozrejmil jeden z mladých dospelých, ktorý býva v Detskom domove v Košickej Novej Vsi, maturant Peťo.
Okrem nákupov si mladí dospelí musia sami aj variť. Niečo sa už naučia na skupine v rodinných domoch, niečo zas, keď sa osamostatňujú. Aktuálne je ich v Košickej Novej Vsi sedem. Na izbe bývajú po dvoch, troch, k dispozícii majú tri kúpeľne, obývačku a veľkú kuchyňu. Niektorí sú vo varení zdatnejší, iní ovládajú aspoň základy.
„Minimálne praženicu alebo uvariť vajíčka vedia, možno nejakú cestovinu, špagety. Polievky menej, no nemožno povedať, aby nevedeli navariť normálnu polievku. Keď sú sviatky, vedia navariť úžasnú hovädziu alebo slepačiu polievku a dokonca aj cestoviny si vedia sami urobiť a nekupujú ich z obchodu. Máme tu aj takých chlapcov, ktorí radi pečú, a skutočne aj nám sa mnohokrát slinky zbiehajú, pretože sa tu šíria sladké vône, alebo keď robia mäsko, tak to tu rozvoniava,“ hovorí s úsmevom riaditeľka Detského domova v Košickej Novej Vsi.
Samozrejme mladí dospelí sú vedení už aj k spomínanej finančnej gramotnosti alebo k tomu, ako sa uchádzať o prácu, ako si napísať životopis, či ako vystupovať na úradoch. S hľadaním práce im pomáhajú sociálne pracovníčky, avšak šikovnejší si poradia aj sami. Brigádu alebo prácu si nájdu napríklad aj na internete.
„Je to podľa zamerania, čo sa vyučili, tak na základe toho, aké majú záujmy, či ich to baví, čo sa vyučili. Väčšinou tu máme kuchárov a títo si hľadajú prácu v tomto odbore,“ priblížila sociálna pracovníčka Detského domova v Košickej Novej Vsi Helena Balková s tým, že vďaka brigáde sa snažia našetriť si nejaké peniaze na budúce ubytovanie.
Realita za ružovými okuliarmi
Podľa riaditeľky domova, mladí idú väčšinou do podnájmu spoločne s kamarátom. Dohodnú sa dvaja, traja, zoberú si byt, a tak sa im znížia aj mesačné náklady na bývanie. Niektorí idú ešte do Krízového centra Dorka, kde im tiež vedia pomôcť s prácou, a na čas aj s ubytovaním. V košickej Dorke býva už tri mesiace aj 26-ročná Ildikó, ktorá vyrastala v Detskom domove v Rimavskej Sobote. Napriek tomu, že sa na odchod z domova pripravovala, realita ju nakoniec trochu zaskočila.
„Veľa domovákov má nasadené ružové okuliare. Ja sa úprimne priznám, som jedna z nich. Keď som odchádzala z detského domova, tak teta, teda pani riaditeľka, mi dala do rúčky 800 eur, tak domovák jasné vidí takú kopu peňazí, tak si povie wau, pecka, idem si kúpiť to a to. No a po troch týždňoch, keď je domovák vonku za tými bránami, si uvedomí, že hopa, niečo nie je tak, ako má byť. Takže je to určite rozdiel,“ myslí si Ildikó Sajková, podľa ktorej život mimo detského domova nie je vôbec jednoduchý.
„Nie je to ľahké, ráno vstať a premýšľať nad tým, Bože, čo budem dneska robiť, ako budem robiť, čo dám do úst a čo si oblečiem a tak ďalej, a tak ďalej.“
Rozdiel v bývaní v krízovom centre a v detskom domove vidí aj 18-ročný Adam Čikala, ktorý prišiel do Dorky pred štyrmi mesiacmi. „Je to trošku iné. Tam vždy nad nami niekto bol. Tu sme sami za seba. Keď si nenavaríme, neoperieme, nespravíme, tak nemáme,“
To, že na mladých dospelých treba sem-tam dohliadnuť potvrdila pre Košice Online aj Balková. Zdôraznila však, že všetci sa snažia a aj keď niekedy zlyhajú, uznajú si chybu a následne sa ešte viac „nakopnú“. „Keď im človek povie, tak toto si nesplnil, nie som s tým spokojná, tak potom sa tak naštartuje a snaží sa to kompenzovať a úlohu splniť,“ dodala sociálna pracovníčka.
Zo dňa na deň dieťa nevyhodia
Podľa riaditeľky Detského domova v Košickej Novej Vsi Ivety Lumtzerovej ideálny vek na odchod z domova je 21 rokov. Vtedy je už mladý dospelý vyzretý a vie si v reálnom živote ľahšie poradiť. Ako vysvetlila, môže sa stať, že mladý dospelý musí opustiť detský domov, napríklad keď ide o problémového jedinca, ale nikdy to nie je zo dňa na deň. Vždy ho na to pripravujú.
„Žijeme si tu tak sami väčšinou, nakupujeme si stravu, robíme poriadok, máme taký systém na služby, takže každý mesiac má na starosti jeden celú skupinu a on im dáva pokyny, čo sa bude robiť. Teraz boli sviatky, tak trebalo umývať okná, alebo keď teraz bude vonku treba kosiť alebo robiť iné veci okolo domu. Tak sa rozdelia úlohy, a potom sa to robí,“ načrtol Peťo, ktorý študuje mechaniku počítačových sietí.
Ako uviedla Lumtzerová, je dobré, aby si službu vyskúšal každý, aby vedel, že to nie je až také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať. „Oni sa stále cítili, že on nám niečo povie, a prečo nám on rozkazuje a podobne. Tak preto sme pristúpili k výmene a každý si to skúsi, aký je to pocit, a čo všetko môže. Ale samozrejme, že to nie je len o tom, že ja som šéf, ale idem aj príkladom.“
Peťo bol len nedávno na prijímačkách na vysokej škole v Prešove. Po maturite by chcel pokračovať na fakulte športu. Jeho snom je stať sa učiteľom telesnej výchovy, prípadne byť trénerom. Určite by ale chcel ostať v Košiciach. Mnohí odchovanci sa naopak vybrali do sveta. Nachádzajú sa napríklad aj v Taliansku, Nemecku, Anglicku, vo Fínsku či Švédsku.
Na miesto, kde vyrastali však nezabúdajú a vďaka sociálnym sieťam sú s „tetami“ z detského domova stále v kontakte. Ani po odchode z domova sa totiž dvere za nimi úplne nezatvoria. Pomocnú ruku im pracovníci zariadenia vedia podať aj v ich dospeláckom živote.
Autorka: LEA HEILOVÁ