Významná osobnosť bratislavského vedeckého života, zakladateľ štatistickej geografie, kartograf, historik, pedagóg či publicista. To všetko sa spája s menom Ján Matej Korabinský. V minulom článku sme spomenuli v krátkosti jeho život a začiatok opisu dobových Košíc z roku 1786, ktorý bol publikovaný v diele Geograficko-historický a tovarový lexikón Uhorska (preklad z nemeckého originálu). Dnes pokračujeme v preklade tohto textu, ktorý sa týka Košíc.
Teraz nasleduje veľký farský, čiže Alžbetínsky kostol, nákladne celý postavený z kamenných kvádrov s vežou novopokrytou meďou. Základy tohto veľkolepého kostola položila kráľovná Alžbeta, manželka Karola I., dcéra Ondreja II. a matka Ľudovíta I. v roku 1324. Jeho výstavbu začatú touto zakladateľkou, v ktorej pokračovali jej manžel a syn, ukončil veľkolepo Matej Korvín, takže niektorí spisovatelia ho porovnávajú s Kostolom svätého Štefana vo Viedni a okrem veľkosti kladú na jeho roveň. Nad portálom orientovaným k severu sa na ňom nachádzajú obrazy uvedených kráľov vytesané z kameňa.
Tento kostol má podobu kríža, je 20 siah dlhý a 15 široký, ozdobený najumeleckejšou kamenárskou prácou a zvnútra i zvonku bohato dekorovaný stĺpmi, pyramídami a inými rezbárskymi dielami. Tieto prvomenované (stĺpy) mali po mnohé roky osud neznámeho majstrovského diela, súc zatreté vápennou omietkou, čo bolo príčinou vzniku dohadov u znalcov a obdivovateľov šerého dávnoveku. Okolo vonkajšej strany strechy celej budovy kostola vedie chodba, ktorá je vybavená prerezávaným kamenným zábradlím.
Rovnakým umeleckým výtvorom sú aj dve veže, z ktorých je jedna úplne vybudovaná, druhá však iba po strešný štít. Tento farský kostol, ktorý za Bočkaja patril evanjelikom, má 27 oltárov. Dva z nich, hneď pri bráne, boli venované v roku 1775 istému žobrákovi, ktorý tu žobrával svoju almužnu. Umelecké priehľadné schodište na pravej strane vstupu vedie do vyvýšenej Kaplnky svätého Jána Nepomuckého. Ďalej smerom na juh je starodávny Kostol svätého Michala, kde drží svoje pobožnosti (mestská) posádka a niekedy aj Gréci uniati. Tieto kostolné stavby sa tu považujú za prvé príbytky Božie.
Na južnom konci tohto ostrova, neďaleko Dolnej brány, sa nachádzajú dolné kasárne zriadené v roku 1713, sú dlhé takmer 30 siah a pojmú jeden celý prápor (vojska). Teraz možno predstaviť tiež ostatné ulice a budovy mesta, ktoré sú pozoruhodné, nachádzajú sa na dlhej a širokej ulici, čiže námestí, od Hornej po Dolnú bránu. Rovnobežne s touto Hlavnou ulicou, ktorú (potok) Čermeľ delí po dĺžke, vedú dve ďalšie postranné ulice. Tá, čo je vľavo, čiže na východnej strane, je Kováčska ulica. Druhá, vpravo, čiže na západnej strane, sa volá Mäsiarska. Prvá je spojená s Hlavnou Františkánskou uličkou, uličkou pri Glotzkovom pozemku, potom bývalou Jezuitskou a Mlynskou ulicou, ako aj uličkou prechádzajúcou cez hostinec Čierny orol. Druhá, čiže Mäsiarska je spojená (s Hlavnou) cez Zbrojničnú, Pivovarskú, Mníšsku, Zámočnícku a Forgáčovskú priečnu ulicu, pričom poslednú z nich pred časom volali tiež Ružová ulica.
Aj pri mestských hradbách sú ešte dookola obytné miesta, ku ktorým možno dôjsť priečnymi uličkami. Významné budovy nasledujú takto za sebou: vpravo na Hlavnej ulici, hneď pri Hornej bráne, je zbrojnica, ďalej nižšie vojenská nemocnica, veliteľský dom, ktorý náležite a bohato vystaval z vlastných prostriedkov Ján Bornemissa. Budova pošty, župný dom, uršulínsky kláštor s kostolom. Mäsiarske krámy, ktoré sú veľkým a výnosným prechodovým domom, a potom fara.
Na ľavej strane Hlavného námestia sa nachádzajú hneď pri Hornej bráne: horné kasárne, ktoré boli vybudované od roku 1726 v treťom decéniu tohto storočia. Ďalej nižšie je šľachtický konvikt a vedľa Františkánsky kostol s kláštorom. Ďalej bývalé jezuitské kolégium spolu s kostolom a Kráľovskou akadémiou. V jej budove sa nachádza tiež kníhtlačiareň, ktorú si v roku 1774 zakúpil za 7600 florénov známy v Bratislave žijúci kníhtlačiar, pán Johan Michal Landerer, a nechal ju príhodne vybaviť novými (typmi) písma. Nato nasleduje Levočský dom, ktorý slúžil Jeho veličenstvu cisárovi ako ubytovanie pre arcivojvodu Maxmiliána. Radnica, dom, ktorým možno prechádzať naprieč a ktorý bol ako nový vybudovaný za richtárskeho úradovania pána Jozefa Kleštinského. Neďaleko veľkej zvonice tiež cisársko-kráľovská zlievareň. Nový župný dom. Okrem nich sa na Hlavnej ulici nachádzajú aj domy grófov Barkóczyho, Andrássyho, Dőryho, Klobušického, Čákyho, Szirmaya, baróna Zahlhausena, Palotschaya, Berzevicziho, Schweitzera a Eötvösa, pričom v poslednom z nich má miesto seminár.
Na Mäsiarskej ulici je mestský pivovar, cisársko-kráľovský sklad a hneď vedľa neho dominikánsky kláštor s kostolom a priestrannou záhradou. Normálna škola tvorí nárožie Mäsiarskej a Forgáčovej ulice. Z tejto ulice sa ide cez novú bránu k trom evanjelickým modlitebniam, ktoré sú postavené spolu so školou na Martovom vŕšku, odkiaľ svojho času ostreľoval veliaci gróf Ján Pálffy mesto, a to sa mu odovzdalo na akord. Tieto tri modlitebne, do ktorých sa dá ľahko dôjsť za štvrť hodiny, spravujú štyria kazatelia bývajúci v meste. Dvaja z nich vykonávajú svoj úrad v nemčine, ostatní v maďarskej a českej reči. Neďaleko odtiaľ majú aj reformovaní svoju samostatnú modlitebňu a svojho kazateľa.
V okolí stojí ešte mestský majer, letohrádky a záhrady. Neďaleko (hostinca u) Zeleného stromu, pri Dolnej bráne, sa nachádza kostol, vedľa špitál, ktorý bol rozšírený a prispôsobený na účely všeobecného zdravia príslušníkov rôznych náboženstiev. Pred Hornou bránou je iný (špitál), pre vojakov. Kalvársky vŕšok má peknú polohu a medzi vinicami, kde je aj osídlenie, stojí Rozálsky kostol. Hornád, prekrytý jedným mostom, poháňa Horný, Stredný a Cisársky mlyn a mlyn na (pušný) prach, povyše Cisárskeho mlyna je tiež brusiareň. Neďaleko tejto rieky sú tiež garbiarne vedľa záhrad. (Potok) Čermeľ slúži píle, papierenskému mlynu a dvom potravinovým mlynom. Sú tu tiež minerálne pramene, ktoré dávajú teplo na kúpanie. Na to sú znamenité kúpele pri Strednom mlyne a kúpele Bankov medzi vŕškami v lese. Prvé zanechávajú železité fľaky na bielizni, tie však, čo sú vo vŕškoch, majú veľkú návštevnosť.
Magistrát tohto slobodného kráľovského mesta pozostáva z mestského richtára a 12 radných, ktorí sú spolu s volenou obcou, zasadajúcou za štyrmi osobitnými stolmi na radnici, každoročne po voľbách, čiže dni reštaurácie, spoločne predstavení na tlačenej tabuľke. Pred rokom bol počet tunajšieho obyvateľstva spočítaný na okolo 6200 duší. Meštianstvo sa živí obchodovaním, ktorému sa predtým venovala veľká pozornosť, potom svojimi remeselnými výrobkami, vinohradníctvom a šenkovaním vína.
Takzvané Hegyalljské (vína) majú výsadu horského vína, takže ich šenkujú od Jakuba až do Alžbety. V tomto čase sú miestne vína zatvorené (nešenkujú sa). Výsadu tohto Jakubského šenkovania získali tunajšie ženy za svoju odvahu, pretože zahnali Turkov, ktorí sa chceli dostať nepozorovane do mesta úskokom. Na trvalú spomienku tejto (udalosti) nosia v dňoch slávností vína turecké hlavy. Od čias, čo boli tunajšie močariny okolo mesta vysušené, zriadili sa odtoky stojatých vôd a mesto bolo vydláždené, je toto miesto (mesto Košice) príhodnejšie pre ľudské zdravie ako v minulosti. Časť mesta bola vydláždená už za cisára Karola VI., na čo venoval tento dobročinný monarcha 6000 florénov. Po čase nechal magistrát pokryť kamennou dlažbou aj zostávajúcu časť.
Erb mesta je jasne opísaný v diplome kráľa Vladislava, ktorý ho podpísal v Budíne v roku 1502. Je to trikrát naprieč delený štít, v ktorého hornom poli sú tri zlaté ľalie. Prostredné, ktoré je štiepené po dĺžke, má vpravo štyri rieky kráľovstva, vľavo však polovicu orla. Nakoniec sú v spodnom poli, ktoré je tiež rozdelené brvnom, umiestnené tiež tri zlaté ľalie. Anjel v nebovomodrom rúchu s roztiahnutými krídlami a krížom na hlave mu slúži ako nosič štítu. Pôvodne malo mesto v znaku iba jednu ľaliu ako skutočne najstarší erb územia Košíc. Kráľ Ľudovít I. im však dal ešte dve ďalšie a cisár Žigmund zaň postavil anjela v červených šatách. Vladislav II. zmenil oblečenie anjela a obohatil ho v už spomínanom roku zo svojho šľachtického erbu polovicou orla. Nakoniec jeho manželka, ktorá bola dcéra grófa Gastona de Candela z Francúzska, mu dala tri zlaté ľalie na trvalú spomienku svojho pôvodu.
K dejinám tohto presláveného mesta, ktorého záznamy nám do určitej miery prichádzajú na pomoc, tu nasledujú v chronologickom poradí iba jednotlivé pozoruhodnosti: V roku 1283 nechala rodina Peréniovcov stavať pre konventuálov svätého Františka františkánsky kostol s kláštorom, do ktorých sa nasťahovali bratia observanti. V roku 1308 povstalo mesto spolu so známym Matúšom Trenčianskym a vystupovalo proti kráľovi Karolovi I., palatín Omodej pri tom prišiel o život. V roku 1324 bol položený základ Kostola svätej Alžbety, ktorého stavba bola ukončená v roku 1368. Na počesť kráľa Mateja, ktorý ho dokončil, horí na južnej strane blízko kostolnej brány lampa na umeleckom stĺpe, na ktorého vrchole je vežička, uprostred nej je anjel, na pravej strane starý mestský erb a na ľavej možno vidieť erb korvínovský. Na tomto pamätnom kameni bol tiež erb Uhorska a oproti (nemu) primerané dva šípy s krížom.
V roku 1422 na náklady mesta postavili druhú mestskú hradbu. V roku 1430 tu zúril mor a zomrelo veľa ľudí. V roku 1441 urobil Jiskra mnoho pre opevnenie mesta, keďže ho sem v núdzi vyslala Alžbeta na obranu proti Vladislavovi I. V roku 1458 udelil kráľ Matej mestu privilégium raziť mince podľa vzoru a v hodnote budínskych mincí, ktoré však zaniklo, pretože susedné zlaté bane v Zlatej Idke boli zanedbávané. U zberateľov starožitností sa ešte stále nájdu malé mince, ktoré tu razili. Na ich jednej strane je písmeno C, na druhej francúzska ľalia, akú mesto nosí v erbe.
V roku 1490, po smrti Mateja Korvína, mesto márne obliehal poľský princ Albrecht, keďže sa tento spolu s Vladislavom uchádzal o uhorskú korunu. V roku 1535 mesto vypľundrovali Zápoľského ľudia. V roku 1552 tu bolo ustanovené sídlo Generálneho vojenského komisariátu. V roku 1556 sa tu udial veľký požiar, pri ktorom vyhorelo celé mesto s veľkým kostolom, dvoma mníšskymi (rádovými) kostolmi a kláštormi, ako aj radnica. V roku 1557 začala na Spišskom hrade činnosť Spišská komora, ktorú najprv presťahovali do Spišského Štvrtka, potom sem (do Košíc).
V roku 1600 sa tu stala známou kníhtlačiareň, ktorú založil Ján David Türsch. Toto umenie rozkvitalo v meste takmer celé storočie, udržiavané protestantskými tlačiarňami. Kníhtlačiari nasledovali postupne takto: 1610 - 11 - 12 a 13 to bol Ján Fischer, 1621 Mikuláš Molerus, 1626 Daniel Scholz, 1663 Markus Severini, 1664 Zuzana Severini, 1668 David Türsch a v tom istom roku tiež vdova Jána Davida Türscha, 1669 Erich Erik a Štefan Boschitz. V tom čase tu boli vydané viaceré učené a prospešné spisy.
V roku 1604 priviedli do tohto mesta jezuitov. Tiež v tom roku na vyšší príkaz odobrali protestantom farský kostol a dali ho do majetku Jágerskej kapitule, keďže Turci obsadili Jáger, a tá sa presťahovala do Jasova a potom, kvôli väčšej bezpečnosti, sem (do Košíc). Ešte v tom istom roku sa mesto ubránilo proti generálovi Bastovi, ktorý musel zrušiť (jeho) obliehanie. V roku 1619 sa mesto vzdalo Gabrielovi Bethlenovi. V roku 1622 pripadli doživotne Košice spolu so stolicami Satmár, Sabolč, Ugoča, Bereh, Zemplín a Abov sedmohradskému kniežaťu Gabrielovi Bethlenovi. V roku 1647 zanechala v Užhorode Zuzana Balašová základinu pre šľachtický konvikt, ktorý bol po uplynutí 12 rokov presťahovaný sem (do Košíc). Alexander Keczer rozmnožil túto základinu o príspevok na starostlivosť o prestarnutých šľachticov. V roku 1626 tu mal Bethlen s Katarínou Brandenburskou nádhernú svadbu. V roku 1644 toto mesto obsadil Juraj Rákoczi a cisárovi Leopoldovi ho odstúpil v roku 1660.
V roku 1657 tu založil jágerský biskup Benedikt Kišdy univerzitu a v roku 1659 školu na vychovávanie mladých duchovných, ktorých počet bol zmnožený novým (majetkovým) odkazom veľkovaradínskeho biskupa Augustína Benkoviča v roku 1699. Tento seminár, ktorý mestu pomáha, je na úžitok i okrasu, prežil za biskupa Barkócziho taký osud, že jeho chovanci boli na základe istých traktamentov vysťahovaní do záhrady, potom ich nečakane previedli čiastočne do Jágra, čiastočne do Veľkého Varadína.
V roku 1672 udreli na mesto rebeli a kvôli nim tiež v roku 1677 vyhoreli predmestia. V roku 1674, dňa 22. augusta tu vzbĺkol požiar, ktorý vyhodil do vzduchu 122 ton (pušného) prachu, spálil 36-tisíc vedier zrna a pripravil o život vyše 300 ľudí. V roku 1676 tu pocítili zemetrasenie. V roku 1682 obsadili mesto rebeli a Thököli sem zvolal krajinský snem. V roku 1685 prešlo mesto opäť do cisárových rúk. V roku 1687 sa tu na pokyn kráľovnej Eleonóry usadili mníšky uršulínky z Bratislavy.
V roku 1700 po častiach opäť postavili kostol a kláštor dominikánov, ktoré predtým veľa vytrpeli počas vojen a najmenej sto rokov boli ponechané pusté. V roku 1712 tu bol požiar. V roku 1713 založili Ondrej Keczer a jeho manželka Žófia Šándorová jezuitské kolégium a administrátor Spišskej komory gróf Ladislav Szentiványi tu so slobodným pánom Jánom Szentiványim založili kníhtlačiareň, ktorú vybavili písmenami (typmi) vynikajúcich kníhtlačiarní z Bardejova a Levoče. Na jezuitskom kostole je nápis: Honori Sanctissimae Trinitatis Princeps Sophia Bathori Posuit.
V roku 1723 prijala košická komorská administrácia rozkaz, podľa ktorého bolo zaslaných späť 2894 maďarských biblií, ktoré sem poslali Debrecínčania prostredníctvom duchovenstva. V roku 1770 tu 20. septembra po prvýkrát žrebovali lotériu, z ktorej vzišli vylosované čísla 82, 83, 60, 71, 52. V roku 1776 tu v rámci všeobecnej školskej reformy založili Akadémiu a Hlavné gymnázium a na cisársko-kráľovské náklady zriadili verejnú knižnicu, ktorej vedením bol poverený pán Gabriel Péchy. V roku 1779 tu vypukol požiar. V roku 1781 tu vybudovali divadlo, v ktorom boli ako prvé inscenované kusy (divadelné hry) Hilverdingskej spoločnosti.
K tunajším známym učencom patrili medzi inými: Bocatius, obratný básnik, ktorý sa zo školského učiteľa stal senátorom, Samuel Timon a Štefan Kaprinai, dvaja učení jezuiti, Pavol Gyöngyösi, reformovaný kazateľ, ktorý našiel šťastie vo Frankfurte nad Odrou, keďže musel opustiť Košice. Pán Fridrich Jakub Fücker, doktor medicíny, ktorý sa preslávil dizertáciou Generalia Medicinae vydanou v roku 1773, okrem iného sú Košice rodiskom chýrneho pána Michala von Gombos, ktorého zásluhy o mesto Bratislavu, osobitne jej opis, nemôžu zostať nespomenuté.
Autor: HistoricKE