Eliminovať a znížiť sa dajú hlavne dodržiavaním nastolenej terapie a zvýšením starostlivosti a záujmu o dieťa zo strany rodičov.
Koncentrácia pozornosti. To je jeden z faktorov, od ktorých závisí úspech dieťaťa. Často ju obmedzujú poruchy pozornosti, ktoré súvisia s deviáciou centrálnej nervovej sústavy. Ľudovo povedané, problém je v nervovom systéme. Ako potvrdila špeciálna psychologička Alena Skalková z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Prešove, poruchy pozornosti postihujú deti priemernej, ale aj nadpriemernej všeobecnej inteligencie.
„V prvom rade si musíme uvedomiť, že to nie je ochorenie, je to porucha, syndróm. Je to stav mozgovej činnosti alebo spôsob fungovania samotného mozgu. Je to vývojová porucha, ktorá začína už v útlom veku a v období puberty sa intenzita zvyčajne znižuje. Môže doznievať, ale samozrejme môže aj pretrvávať v dospelosti,“ prezradila pschologička.
Poruchy pozornosti môžeme rozdeliť do dvoch kategórií či foriem. Prvou je tzv. syndróm ADD, teda deficit pozornosti a druhou syndróm ADHD, ktorý je naopak spojený s hyperaktivitou a impulzivitou. Často sa v rámci konkrétnych prípadov vyskytuje kombinácia obidvoch typov.
Samotné ADHD alebo porucha pozornosti je diagnostikovaná približne u siedmich percent detí, niektoré štúdiá uvádzajú šesť až deväť percent, v neprospech chlapcov. Teda v pomere päť chlapcov, jedno dievča.
Vykríknu bez premyslenia
Hyperaktívnosť dieťaťa znamená fyzický a motorický nepokoj, naopak hypoaktívne deti sa javia ako spomalené, neobratné a nekoordinované s oslabenou jemnou motorikou či imulzívne. Vo všeobecnosti sa nepozorné deti nevedia sústrediť dlhšiu dobu. Impulzívnosť u detí sa prejavuje v uvažovaní nad dôsledkami svojich činov.
„To sú deti, ktoré najprv vykríknu, potom si premyslia, čiže skôr činia ako rozmýšľajú. Skáču do reči, vyhŕknu hneď, vstanú zo stoličky, bežia,“ opísala Skalková a dodala, že poruchy osobnosti veľmi ovplyvňujú časť učenia, čiže kognitívne schopnosti. S tým veľmi úzko súvisia vývinové poruchy učenia, teda dyslexia dysgrafia, dysortografia.
Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj problémy v rámci matematických operácií tzv. dyskalkúliu či dyspraxiu – oslabenú motoriku, ale aj dysmúziu, ktorá sa prejavuje pri hudbe. Podľa odborníčky si rodičia môžu prvé príznaky u dieťaťa všimnúť veľmi skoro. Už v prvom, druhom veku dieťaťa.
Po tomto období problémy pretrvávajú v predškolskom veku ale už v sociálnom kontakte, keď deti sú odmietané a nechcené, pretože vyrušujú. Starosti následne môžu pretrvávať aj v škole na hodinách, na ktorej sa jedinci nevedia zapojiť do vyučovacieho procesu. O prvej diagnostike môžeme hovoriť až v mladšom školskom veku, čiže od šiesteho, siedmeho roku dieťaťa.
Príčina je neznáma
Poruchy pozornosti si najskôr všimnú rodičia alebo učitelia daného žiaka. Tí by mali dieťa poslať do pedagogicko-psychologických centier, ktoré už deti odporučia k odborníkom. Až tí následne určia alebo naopak vyvrátia konkrétnu diagnózu dieťaťa.
„Všetko konzultujeme s učiteľom, nastolíme nejaký postup, čo má tolerovať, čo uplatniť a tak ďalej. Sú metodické postupy, ktoré sú nastavené práve na deti s poruchami pozornosti a na deti, ktoré majú špecifické potreby vo výchove a vývine,“ opísala Skalková.
Väčšina porúch pozornosti nemá dokázanú príčinu, ale môžu vzniknúť napríklad rizikovým tehotenstvom, zápalovými ochoreniami, stavom bezvedomia či úrazmi detí do dvoch rokov. Takáto porucha správania primárne nevzniká na základe nevhodnej výchovy alebo sociálneho pôsobenia, či už rodiny alebo v škole. Presná príčina vzniku doteraz nie je známa, ale viaže sa na jemné organické poškodenie mozgu alebo mozgovej činnosti. Vo všeobecnosti môžeme hovoriť o exogénnych a endogénnych faktoroch.
„Dedičnosť, to sú získané biologické faktory alebo genetika, to znamená predispozíciou našich predkov, rodičia, starí rodičia a podobne. A potom abnormálny vývin nervového systému, samotné organické poškodenej centrálnej nervovej sústavy,“ uviedla psychologička z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Prešove.
Deti s poruchami pozornosti si vyžadujú osobitnú starostlivosť. Na samotnej terapii participujú viacerí odborníci, ktorí spolupracujú s rodičmi, lekárom, psychológom a špeciálnym pedagógom. Podľa odborníčky musia byť v rodine nastolené v prvom rade jednotné pravidlá. To znamená hranice, o ktorých dieťa dopredu vie. Jednoznačné a stručné. Dieťa musí vedieť dopredu, aká odmena ho čaká za daný skutok, ale musí vedieť aj o sankciách, teda treste.
Samotná diagnostika je účinná, keď je včasná. Poruchy pozornosti sa dajú eliminovať a znížiť hlavne dodržiavaním nastolenej terapie a zvýšením starostlivosti a záujmu o dieťa najmä zo strany rodičov.
Autor: KOŠICE ONLINE