V druhej polovici 19. storočia je pre Košice charakterizujúci rozvoj mesta, rastúci počet obyvateľov, a s tým súvisiaci aj rozvoj stavebníctva a spriemyselňovanie. Pre nedostatok finančného kapitálu a surovín pre priemyselné podnikanie prevládala v Košiciach malovýroba a maloobchod, okrem veľkoobchodnej formy podnikania s poľnohospodárskymi produktmi a dobytkom. I keď sa priemysel Košíc v tom čase sústredil v južnej časti mesta, niektoré továrne vznikli aj na severnom – hornom predmestí. A dnešný článok bude o jednej z nich, o Delavalovej továrni.
Koncom 80. rokov 19. storočia sa územie tzv. Nového mesta (Ujváros) na mieste bývalého horného predmestia začalo výrazne meniť. Na Novom predmestí vyrovnali a rozšírili staršie ulice a vytýčili tu aj úplne nové. Začala sa tu vytvárať príjemná obytná vilová štvrť so záhradami a táto časť sa pôvodne nazývala Záhradníckym námestím. Blízkosť železnice ale ovplyvnila časť zástavby, a tak aj tu vznikli postupne aj kasárne, sklady a aj niekoľko priemyselných zariadení. Pôvodne drevený most cez Mlynský náhon nahradilo mesto v roku 1886 mostom železným, ktorý spájal centrum mesta s bývalým Záhradníckym námestím, z ktorého sa postupne vytvorila Klobušického okružná (tiež zvaná i Klobušického ulica – maďarsky Klobusiczky körút/utcza). Cez tento most sa previedli v roku 1892 koľaje nákladnej trakcie mestskej konskej dráhy a od roku 1913 koľaje električky.
Ešte pred zavedením konskej dráhy do tejto časti mesta tu bola v roku 1891 postavená prvá hornouhorská továreň na drevené drôtené a železné výrobky. Zriadil ju na severnej strane Klobušického ulice podnikateľ Juraj Eduard Delaval, zvaný aj Geo Delaval /28.3.1841 – 14.9.1904/. Delaval pochádzal z nemeckej rodiny, otec sa narodil v Hamburgu a matka v Reininghause. Podnikať začal v haličskom Grzibówe. V roku 1885 jeho produkty získali na krajinskej priemyselnej výstave v Budapešti významnú medailu, pritom sa spomínalo, že podniká v Košiciach.
Z dobového denníka Kaschauer Zeitung z roku 1886 sa dozvedáme, že firma Delaval postavila v trafike na Hlavnej 109 automat na školské zošity a začala ich dávať zadarmo chudobným žiakom košických ľudových škôl (základných). Vdovám po učiteľoch začala poskytovať firma ročné finančné príspevky.
Svoju továreň z Haliča presunul Delaval do Košíc v roku 1891. Delavalova továreň bola zriadená v druhom dome na severnej strane Klobušického okružnej, smerom od mosta. Samotný dom sa pohľadom z ulice nelíšil od ostatných meštianskych domov. Továreň začala pracovať 1. júla 1891 a z dostupných zdrojov vieme, že v roku 1895 vyrobila tovar v hodnote 18-tisíc zlatých a zamestnávala 25 robotníkov a o rok neskôr 24-tisíc zlatých a pracovalo v nej už 35 robotníkov. Export továrne putoval do Rakúska, Haliče, Sliezska a Talianska.
„Cez záhrady sa môžeme vydať na cestu do Nového mesta (Újváros), ktoré susedí s Františkovým mestom (Ferenczváros) a medzi niekoľkými novými ulicami je i Klobušického ulica (Klobusitzky utza), ktorá pôsobí príjemným dojmom svojou upravenosťou a peknými veľkomestskými domami. V tejto ulici je továreň na železný nábytok a drôty Delaval Geo E.; tu je aj horný mlyn, je to starodávna budova s krytým mostom, v susedstve ktorej nájdeme niekoľko typických starých malých domčekov, a to v Róka utcza (Líščia ulica). K tejto mestskej časti patrí aj Széchenyiho lúka (dnes lokalita Mestského parku).“ Opis v knihe Abauj-Torna vármegye és városai, 1892, Košice.
Geo Delaval sa angažoval ako účastinár v spoločnosti na výstavbu vilovej štvrte a kúpeľov v Čermeľskom údolí, bol tiež aktívnym členom Turistického kruhu okolia Košíc. Úspešné podnikanie, žiaľ, prerušila Delavalova náhla smrť v septembri 1904. Následne pozemok aj s továrňou odkúpil Július Bradovka, syn známeho košického farbiara a zriadil na jej mieste parnú práčovňu, farbiareň a neskôr aj chemickú čistiareň.
