Smutné je, že nás to učí mikroskopický vírus.
Ocitli sme sa v situácii, na ktorú nebol nikto z nás pripravený. Globálny svet bez hraníc sa zrazu zatvoril. Sme izolovaní so svojimi rodinami, no i myšlienkami. A to zrazu môže predstavovať problém. Z hodiny na hodinu nám bolo odopreté takmer všetko, čo sme brali ako samozrejmosť. Koronavírus netestuje iba naše zdravie, testuje aj naše vzťahy a psychiku. Niektorí nemohli ostať doma a zažívajú obrovský tlak v práci. Aj o tom sme sa rozprávali s psychiatričkou Alžbetou Malejčíkovou, ktorá pôsobí v Psychosociálnom centre na Löfflerovej 2 v Košiciach.
Začneme trošku odľahčene. Mnohí ľudia sa ocitli v domácej karanténe, máme za sebou niečo vyše týždňa, ako sa z toho nezblázniť?
A prečo by sme sa mali zblázniť? Spomalíme, to by malo práve naopak skôr viesť k zlepšeniu psychickej kondície a odolnosti. Pravda za predpokladu, že dokážeme sami so sebou vydržať. Ak sa nezahltíme zbytočnými informáciami, zásobovaním sa a médiami, je to dar času – čas na prehodnotenie, premýšľanie o hodnotách, prioritách, vzťahoch. Čas robiť veci, na ktoré sme zabúdali, ktoré sme odkladali, čas na komunikáciu so srdcu blízkymi ľuďmi.
Vždy máme predsa na výber, ako sa k tomu všetkému, čo sa teraz deje, postaviť. Snažiť sa v tejto novej situácii zorientovať čo najlepšie, vybrať si informácie, ktoré sú relevantné, spraviť harmonogram denných činností, aktivít, správať sa zodpovedne voči sebe aj ostatným, dodržiavať pravidlá ochrany a hľadať hoci drobné momenty radosti. A je tu priestor na kreativitu, odklon od „ja“ k „my“ a „oni“.
Ja mám veľkú radosť napríklad z toho, že na sociálnych sieťach vidím ponuky ušitých rúšok, nákupov pre seniorov, poskytovanie učebných textov zdarma pre žiakov, že obchodné reťazce myslia na seniorov a podobne. Pretože medzi zdravé spôsoby vyrovnávania sa so záťažou patrí altruizmus, teda pomoc druhému, a humor – ja som už dostala na odľahčenie toľko vtipných videí a konštatovaní, že sa na chvíľu od toho musím odpútať, či chcem, či nechcem 😊.
Doslova v jednej obývačke sme sa zišli s našimi najbližšími a aj tak máme pocit, že sa spoznávame nanovo. Zažívame sa v diametrálne odlišných situáciách, stereotyp je úplne nabúraný, a to pre každého človeka. Aká je najlepšia cesta to zvládnuť? Máme si vytvoriť nové stereotypy, resp. pravidlá, harmonogram, systém?
Určite áno. Tak, ako je dôležitý poriadok vo veciach a práci, rozvrh hodín v škole, tak aj, nazvime to, domáci denný rozvrh a jeho pravidelnosť dáva človeku pocit istoty, ukotvenia, stabilitu. Režim spánku, tzv. spánková hygiena a jej dodržiavanie je stará známa vec pre zachovanie zdravého spánku, tak prečo nechodiť spať a vstávať v stanovený čas, aj keď nám to neprikazuje práca? Len máme ten luxus, že si to nastavíme podľa seba.
Dajme tomu, tak, ako je deň predelený raňajkami, obedom a večerou, do tých prázdnych okienok medzi tým si predsa treba vložiť pohyb, prechádzku (samozrejme, mimo frekventovaných miest), spojenie sa s blízkymi, možno okienko nejakej kreatívnej činnosti alebo dať priestor vareniu, pečeniu (veď zásob múky máme doma teraz dosť), maľovaniu, hudbe, filmu, ručným prácam, spoločenským hrám. Do toho si stanoviť, koľko priestoru venujem informáciám z médií a z akých zdrojov a môže to byť celkom fajn čas. A zase sa budem opakovať: dar venovať svoj čas blízkym. Možno sa skutočne spoznáme nanovo.
My sme spolu dávnejšie robili rozhovor o psychohygiene a depresii. Je toto čas na to – zastaviť sa a venovať sa niečomu, čo roky odkladáme, na čo nemáme čas?
Ak patríte k tým, ktorí sú teraz doma alebo museli obmedziť svoju prácu, tak tu môže byť priestor na zmenu vlastnej psychohygieny, a tak posliniť svoje telesné aj duševné zdravie. Nie každý mohol ostať doma, niektorí sú aj v odlúčení, pretože sa členovia rodiny nemôžu vrátiť domov a ostávajú v zahraničí. Ako toto zvládnuť?
Určite je namieste v duchu poďakovať za moderné technológie, vieme sa dnes bez osobného stretnutia spojiť na diaľku, a tak zmierniť stav, ktorý, samozrejme, nie je pre niektorých ľudí vôbec ľahký. Mne popritom napadá možno sa vrátiť aj k tak nemoderným spôsobom komunikácie ako je písanie listov (ktoré ale odovzdáte možno aj osobne po skončení odlúčenia adresátovi), aby ste nechodili na poštu. Alebo písanie denných myšlienok, pocitov, ak chcete hoci aj denníka. A možno po rokoch sa k týmto riadkom vrátite a prečítate už s úsmevom na tvári.
Na chvíľu vypadneme zo socializácie, určite príde aj tzv. ponorková choroba, je v poriadku, ak napríklad vybuchneme? Alebo ak sme spočiatku len v strese a nervózni?
Je to určite veľký nápor emócií: ohrozenie, ktoré nevidíme a nevieme úplne vyrátať, aký to bude mať dopad a čo nás čaká, neistota a vlastne aj trochu bezmocnosť. To je jeden faktor, do toho zmena režimu a priestor na premýšľanie, možno až prílišné. K tomu obmedzenie rozletu, odrazu nemôžme všetko, čo si zmyslíme, na čo sme boli zvyknutí. To so sebou prináša aj zmenu psychického nastavenia – možno aj nálady.
Môže sa objaviť strach, úzkosť, smútok. Aj zhoršenie sebakontroly. Samozrejme, že sa môže stať, že „vybuchneme“. Tento pretlak sa ale dá riešiť aj inak – tak, aby sme neublížili svojim doma, obuť tenisky a ísť von, alebo si zacvičiť, pustiť hudbu a zatancovať si, alebo trebárs začať jarné upratovanie?
Ocitli sme sa v situácii, na ktorú nebol nikto pripravený. Ľudia prepadajú panike a konajú v strese. Na druhej strane je dôležité byť v pohode, stres nepodporí našu imunitu. Ako by sme toto mohli eliminovať, dá sa to vôbec?
Stres a panika sú v súčasnosti často skloňované slová, ale to, čo voláme stres, je život sám. Je normálne dennodenne byť vystavovaný výzvam, úlohám, prispôsobovať sa podmienkam, hľadaj spôsoby uspokojenia potrieb. Na to sme stavaní. Problém je, ak náš organizmus vyhodnotí tieto podmienky za nadmerne zaťažujúce – vtedy začneme konať hlavne emotívne, s nedostatočnou kontrolou rozumu, chaoticky, nárazovo, niekedy možno aj násilne alebo agresívne, so snahou túto situáciu vyriešiť čo najskôr. Panike sa možno úplne ubrániť nedá, ale je treba posilňovať svoju odolnosť a zastaviť to skôr, ako sa to rozvinie do nekontrolovaného konania.
Možno sa na nejaké rozhodnutie vyspať, redukovať podnety zvonku na nejaký čas, skúsiť odpútať pozornosť a myšlienky na niečo iné. V prvom momente, ak cítim, že ma to začína valcovať, sústrediť sa na vlastný dych – nádych a výdych. Povedať si: „Počkám, vydýchnem. Uvidíme.“ Potvrdzujem, stresová os súvisí s imunitnou odpoveďou, takže robiť si „stres“ nás v ochrane pred koronavírusom vlastne oslabuje.
Staviame si veľké domy, celý život šetríme na byty, ktoré si šperkujeme. A zrazu, keď v nich musíme ostať izolovane, je to pre nás problém. Mnohí aj napriek odporúčaniu ostať doma nevydržia a idú. A to môže byť veľmi nebezpečné a riskantné. Prečo sa nedokážeme správať podľa pravidiel?
To je ťažká otázka. Len taká úvaha: Žijeme si najpohodlnejšie obdobie v dejinách ľudstva a na dobré sa ľahko zvyká. Oslabuje to našu pokoru, našu disciplínu a možno sme už rozmaznaní natoľko, že ustúpiť nevieme. Vzdať sa svojich predstáv, svojho štandardu, počúvnuť autority. Nakoniec nám táto situácia odkrýva prázdnotu toho, za čím sa naháňame. Ale môže to byť na niečo dobré. Náš rebríček hodnôt sa možno zmení, naše priority prejdú tiež jarným upratovaním. A ako počúvam ľudí, že dúfajú v to, že sa všetko vráti do fungovania ako predtým, tak ja dúfam, že nie. Nie ekonomicky, ale ľudsky. Že to podnieti to dobré a nesebecké v nás. A potom možno vydržíme aj v tých našich domoch a bytoch a naozaj zbadáme, čo vlastne máme. Pocítime vďačnosť a pokorne poďakujeme.
V týchto dňoch sa neodporúča stretávanie ani deťom a starším ľuďom, čo v preklade znamená, že vnučka tak skoro nestretne starých rodičov (dieťa môže byť nositeľ, starý rodič je riziková skupina). To je bolestivé pre obe strany, ako to zvládnuť? Ako to vysvetliť?
Deťom primerane ich veku, možno cez príbeh, rozprávku vysvetliť, prečo sú tieto opatrenia potrebné. Malé deti nedokážu pochopiť naplno dôsledky, ale ani ich netreba zbytočne zaťažovať informáciami, ktoré ich len zneistia. Spojiť sa s babkou, dedkom pravidelne telefonicky, nakresliť im obrázky, ktoré im neskôr dajú osobne, vytiahnuť a prezerať rodinné albumy s fotkami, spomínať na vety a spoločné zážitky. Naopak, starí rodičia majú teraz čas možno sprostredkovať životné skúsenosti, rady, recepty pre svojich potomkov. Spolu si ich cez moderné technológie generačne pozdieľať. Viete, vírus zobral možnosti objatí, osobných stretnutí, teraz nám dochádza, o čo prichádzame. Tak nám hádam chvíľu vydrží ten pocit, že to nie je samozrejmé.
Čo dobré nám môže táto karanténa do životov priniesť? Dokáže posilniť naše vzťahy alebo ich otestuje?
Určite otestuje nás samých a aj naše vzťahy. Spýtať sa niekoho, či by mu niečo mohlo uľahčiť život, spraviť radosť alebo v niečom pomôcť, to ešte nikoho nezabilo. Práve teraz odkloniť svoj strach, neisoty a negatívne myšlienky sústredením sa na potreby druhých nakoniec môže zachrániť aj nás. Smutné je, že nás to učí mikroskopický vírus.
Ďakujem za rozhovor.
Autorka: IVANA GÁLL BAJEROVÁ