V roku 2020 bude druhou najčastejšou príčinou práceneschopnosti depresia

KošiceRozhovor

Varovné signály a psychohygienu by sme preto nemali podceňovať.

Končiace sa jesenné obdobie a následne dlhé zimné večery vníma každý inak. Keď niekto povie, že má depku, väčšinou kývneme rukou a pozveme ho na drink. Psychiatrička z Psychosociálneho centra v Košiciach Alžbeta Malejčíková upozorňuje, že je potrebné tieto pojmy rozlišovať:

 „Veľa ľudí povie len tak, medzi rečou, ľudovo, že má depku, keď je smutný, alebo nastane nejaká zlá životná situácia, alebo smúti za niečím pre neho dôležitým. To nie je depresia. Keď sa mu nedarí v práci, má toho priveľa, keď má prechodne jeden večer taký, že príde skleslosť, únava a smútok zo všetkého. Ak ale pritom vie v svojich denných činnostiach fungovať, to nie je depresia.“

A teda, to, že si nemám ráno čo obliecť, lebo na mňa zo skrine padá len sto tričiek a dvadsať nohavíc, to nie je depka.

„Existujú jesenné splíny, zhoršenia nálady, ale o diagnóze hovoríme vtedy, keď sa naruší celková pohoda, človek už dlhodobo nevie podať svoj bežný výkon. Začína zanedbávať svoje povinnosti, do  všetkého sa musí nútiť a stojí ho to veľa síl a energie. Depresia  sa môže  prejavovať mnohými spôsobmi, ale symptomatika musí trvať kontinuálne minimálne dva týždne. Samozrejme, je to však individuálne. Niekedy je to aj dlhšie, výnimočne aj kratšie. To je ale už v kompetencii odborníka, aby to vyhodnotil, kedy ide o poruchu,“ vysvetľuje psychiatrička.

Foto
Psychiatrička Alžbeta Malejčíková pripomína, že psychohygienu by sme nemali podceňovať

Nie je to lenivosť

Depresia sa nedá zaškatuľkovať podľa nejakej poučky, práve naopak. Niekedy je to dokonca telesný príznak. Dôležité je všímať si varovné signály, na ktoré upozorňuje aj psychiatrička:

„Dlhodobé bolesti žalúdka, ktoré nemajú objektívnu príčinu. Chodím od lekára k lekárovi, nedokážem jesť, chudnem, mám poruchy spánku. Týmto to začína. Alebo sa neviem sústrediť. Inokedy je to skutočne o tej smutnej nálade, ktorú neviem odkloniť. Napríklad, príde ráno, ktoré by malo byť také, že sa teším na nejaké momenty dňa, jednoducho vstanem a fungujem, lebo mám povinnosti a depresívny človek to nevie,  nie je schopný vstať z postele a ak vstane  tak prežiť deň ho stojí veľa premáhania.“

A to nie preto, že je lenivý. Jednoducho to nedokáže. Veru, zvykne sa hovoriť, že je to len depresia,  to treba prekonať, vzchopiť sa. No v tomto prípade nie je jednoduché len tak vstať, a mať pevnú vôľu, ako vám poradia „všeodborníci“ na život po druhom poldeci.

„Tam už je chemická nerovnováha v mozgu. Dobre mienené povzbudzovanie práve môže ešte zhoršiť pocity neschopnosti, menejcennosti, výčitiek. Ale jednoducho ide o to, že človek už nie je schopný. Aj keby mal neviem akú vôľu, on to nedokáže. Aj chce, ale nedá sa,“ dopĺňa psychiatrička. 

Ak máte veľkú dôveru k obvodnému lekárovi, môžete ísť tam a povedať mu o svojich ťažkostiach. On vás vie poslať ďalej, aby sa vylúčili iné veci.

„Psychiater by mal byť ako posledný, pokiaľ sú tam telesné ťažkosti. Až po vylúčení, odborne, organických príčin myslíme na psychické faktory. Ale nemusíte ísť k obvodnému lekárovi, vy k psychiatrovi nepotrebujete výmenný lístok, ani  odporúčanie. Dobrá  cesta  je aj prísť na konzultáciu k psychológovi, ten by mal vedieť vyhodnotiť závažnosť problémov a vhodnosť návštevy aj psychiatra.“

Foto
V dnešnej dobe zohráva veľkú úlohu individualizmus / Pixabay

Zabudnite na kazajky a bláznov, sú to ľudia ako my

Psychiatri sa, prirodzene, automaticky spájajú s bláznami. Predstavíme si kazajku, biely plášť a pripútané lôžko. S predsudkami bojujú psychiatri už roky.

„Sme ako každý iný lekár, hádam aj normálni. Nemajú sa čoho báť, v podvedomí väčšiny ľudí je, že už idem k psychiatrovi, to už je zlé... máme to zakorenené, že to iba blázni chodia k psychiatrovi, no môžem vám povedať, že práve tí, ktorí by sa mali najviac liečiť, tak tí necítia tu potrebu, a ani nechcú prísť na ambulanciu. Dnes už je o bláznoch ťažké hovoriť. Gro práce na psychiatrii sú také situačné, dobou podmienené civilizačné poruchy,“ hovorí Majelčíková.

A s tým rozhodne súvisí aj rýchly život, ktorý žijeme. V práci podávame výkon na stodesať percent, doma na stodvadsať a psychohygiena je strata času. Ak ste sa v tom našli, vedzte, že nechať si poradiť nie je hanba. Klienti vraj prichádzajú aj na základe rýchlej doby, ktorú žijeme.

„Máme veľmi veľa informácií, vieme veľmi rýchlo reagovať na veci, sme rýchlo zastihnuteľní a človek nevie oddychovať, nemá psychohygienu, nechá sa vtlačiť do takej situácie, že je pod veľkým stresom a veľkým tlakom. No, robia to aj médiá, to sa zase na mňa nehnevajte. Jednoducho nás tlačia do toho, aby sme žili s informáciou, že je problém s prácou, s peniazmi, samé nešťastia, samé negatívne veci. Neviem, no možno tá naivita a nevedomosť predtým bola do istej miery ochranná. Človek mal istotu, že svet beží pekne.“

A veľký podiel na tom má aj to, že žijeme stále viac, nazvime to, individualizovane. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koho by ste v prípade potreby požiadali o pomoc požiadali ako prvého?

„Odkláňame sa od rodín, od spoločenstiev a na všetko sme tým pádom sami. Problém potom nastane, že v prípade potreby nepoprosíme ani najbližšiu rodinu o pomoc. Lebo vlastne žijeme s tým, že keď príde nejaký zdravotný problém, alebo finančný, alebo sa niečo pre nás zlé udeje, tak sa jednoducho nemáme na koho obrátiť. A to je na psychiku ďalší, nazvime to - stres."

Foto
O svoje problémy by sme sa mali vedieť podeliť, nie uzatvárať sa do seba  / Pixabay

Depresia ako dôvod práceneschopnosti

Depresia sa teda môže dostaviť aj po rokoch, nečakane, ako dôsledok toho, ako sme žili.

„V roku 2020 by to mala byť druhá najčastejšia príčina práceneschopnosti po kardiovaskulárnych ochoreniach. A to sú dosť alarmujúce informácie, keď človek nebude môcť  pracovať preto, že psychika nepracuje tak, ako by mala. Samozrejme, môže sa stať hocikomu, hocikedy v akomkoľvek veku, že ho  depresia nejakým spôsobom postihne.“

Presne konkretizovať hlavný dôvod však nemožno. No ako sme sa dozvedeli, v poslednej dobe ľudí najviac trápia situačné veci.  Okrem toho nám veľké starosti robí práca.

„Veľmi často pracovná záťaž, a to, ako ju ľudia berú. To, že nemajú psychohygienu, že si človek nenájde čas na seba a na to, čo by ho mohlo baviť. Dlhodobo to  ide cez takéto varovné signály, kontrolky a odrazu sa to zrúti."

Nezabúdajme ale, že depresie môžu byť aj po návykových látkach. Alebo napríklad pri strate blízkeho človeka smútenie prejde do choroby -  človek nevie začať fungovať po tom prázdne, ktoré tam ostalo a ani po roku napríklad a prejde to do depresie. V tomto prípade však musíme povedať, že je to vždy súhrn niekoľkých faktorov.

„Vieme, že je veľa príčin porúch nálady, o tom sa môžeme rozprávať. Ale väčšinou je to súhrn viacerých rizikových faktorov, aj určitej vnímavosti génov,“ vysvetľuje psychiatrička.

A ako sme sa dozvedeli, niekto má len doslova citlivejšie gény, príde zložitejšia situácia a tá ho úplne zomelie. Niekto skrátka zvládne viac, iný menej. Je to veľmi individuálne. A čo nás nepostihne teraz, môže neskôr. Nechať si však poradiť je to najmenej, čo môžeme na začiatku urobiť.

 

Autorka: IVANA GÁLL BAJEROVÁ

Komentáre