Riaditeľ Štátneho divadla Košice Ondrej Šoth: Milujem divadlo tak ako rodinu

KošiceĽudia

Svojej funkcie sa ujal v čase mimoriadnej situácie.

Talentovaný východniar Ondrej Šoth je uznávaným choreografom a režisérom. Spolupodieľal sa na desiatkach predstavení a filmov aj v najprestížnejších svetových divadlách, za ktoré získal množstvo ocenení. Od 1. júna sa stal riaditeľom košického divadla.

Ako si spomínate na svoje detstvo? Ak sa nemýlim, k tancu vás priviedla vaša mama.

Veľa som tančil v krúžkoch. Ona nemala oficiálny krúžok. V rámci výučby robila s deťmi rôzne tance a keď nemala šikovného chlapca, tak ma tam obsadila. Ja som tančil záhradníka, ktorý oberal slnečnice. Vznikla situácia, že sme boli na nejakej súťaži v Nových Zámkoch. Pani Zagatová povedala, že treba ma dať do školy, lebo mám mimoriadny talent na tanec a bola by to škoda.

Pamätáte si na svoj prvý kontakt s divadlom? Aké bolo vaše prvé predstavenie v pozícii diváka?

Moje prvé predstavenie ako dieťaťa bolo v Prešove na rozprávke. Druhý kontakt s divadlom bol v Košiciach na rozprávke. Po umeleckom, detskom videní sveta som sa prihlásil na konzervatórium a videl som prvé predstavenie Labutie jazero. Sedel som vľavo hore na druhom balkóne pri osvetľovačoch už ako študent a viem, že ten balet ma až tak vôbec neočaril ako tá hudba Čajkovského.

Talentové skúšky na konzervatórium určite neboli jednoduché.

Ja som totiž nebol prijatý normálne z deviateho ročníka, lebo som bol pre určitú časť komisie drzý v tom čase. V socialistickom režime bol riaditeľ Teodor Hirner. Na záver sme sa rozprávali a ja som mu povedal, že ako môžu vedieť, že ja mám talent na tanec, keď som netančil. On povedal, že oni sami dobre vedia, ako majú zistiť talent u tanečníka a ja som bol z toho veľmi sklamaný. To boli fantastickí ľudia, ktorí vás neponižovali, nezhadzovali, ktorí s vami spolupracovali. Dostal som zázrak vzdelania základu, aby som sa dostal ďalej do Prahy a do sveta.

Foto
Ondrej Šoth / Jozef Marčinský

Rozhodne silným momentom pre umelca je, keď sa po prvýkrát postaví na javisko. O to viac, ak ide o historickú budovu štátneho divadla, na ktorom vystupujú len tí najlepší. Aké sú vaše spomienky na prvý tanec?

To bolo neuveriteľné. Boli to Slovanské tance v Košiciach. Bolo to tak, že som bol tak nadšený, že v prvom tanci som tak vyskočil, že celú čiernu oponu, ktorá visela, ako som zdvihol ruku, tak som ju ťahal cez celé javisko, cez zadný rad dozadu. To som bol veľmi nadšený. Viem, že keď som tančil na javisku, aj so školou sme robili, pán Halász robil Orfeus a Euredika, viem, že som tančil, tak vtedy som zažil taký pocit, že čo je vôbec tanec.

Prečo ste sa rozhodli študovať na Vysokej škole múzických umení v Bratislave?

Hlásil som sa do Prahy na Katedru choreografie. Mal som aj prax v divadle, lenže košické konzervatórium neskoro poslalo prihlášky, lebo tam boli talentové skúšky už v januári. Telegramom ma pozvali do Bratislavy. Veľmi dobre si pamätám, choreografiu tam učila pani Marilena Halászová, ktorá bola aj tu v Košiciach a ja som sa jej bál, preto som šiel do Prahy.

Už ako študent ste stretávali viaceré významné osobnosti vrátane profesora Nosáľa. Aké bolo stretnutie s týmto umelcom?

Mal som svoju koncepciu, ktorú som prvýkrát prezentoval na maturitnom plese konzervatoristov v Slovenskej filharmónii. Pán profesor si to vypočul a viem, že som ho oslovil tým, že som mal intuitívne namaľované krúžky, rozostavenie choreografie, že som o tom hovoril v librete, že som hovoril v spojitosti, ako si to predstavujem. Cítil som z neho veľmi silnú podporu ako človeka, ktorého on by do tej školy chcel.

Foto
Ondrej Šoth / Jozef Marčinský

Po ukončení štúdia ste hosťovali v rôznych divadlách, dokonca aj na medzinárodných scénach, kde ste spolupracovali s viacerými osobnosťami.

Vidíte CD Claudia Abbada a ja som s ním mal možnosť spolupracovať, to je neskutočné. S hercami, Robert de Niro a s ďalšími, s Baryšnikovom som sa poznal osobne, Malakhov, tretí tanečník na svete, ktorý tu bol, José Cura, Anna Netrebko. Som žiak Bety Jones, Halászovci, Dorothea Tóthová, môj oponent Karol Tóth, ktorý skončil v Lyone.

Aká je história baletu v Košiciach?

Tu bolo naozaj veľké umenie. Málo divákov to vie, že v 1921 tu tančila jedine na Slovensku Anna Pavlova, že tu v 50. rokoch bol Kůra, ktorý v socialistickom systéme, keď mal väčší úspech pražský tanečník ako ruský pár, tak ho minister Zápotocký vyhodil z divadla a on prišiel do Košíc a urobil tu fanstastický repertoár. Vraj vtedy celé Československo sa tu chodilo pozerať.

Prečo ste sa rozhodli pre košické divadlo?

Mňa sem zavolal bývalý riaditeľ pán Peter Himič, ktorý mi vysvetľoval, že ten súbor už je v stave zrušenia a že potrebuje etablovaných ľudí, ktorí by pomohli naštartovať znovu ten profesionálny súbor. Najprv som sa radil so svojím otcom, lebo mi nikdy neodpustil, že som odišiel z Prahy z angažmá Národného divadla do Bratislavy. Povedal mi, aby som tu prišiel a vyskúšal, že budem s nimi bližšie.

S akými víziami ste prevzali vedenie baletu?

Keď som sem prišiel, tak tanečné som chcel dostať do Európy aj do Ruska, to sa mi podarilo. Baletný súbor dostal veľké európske a svetové ocenenia ako jediný z tohto regionálneho slovenského tanečného umenia. Robili sme tu svetové premiéry, ktoré vo svete balet neuzrel. Máme tu iný typ intelektuálneho repertoáru, ktorý v baletnom svete nie je. Ľudia, ktorí tu prídu zo sveta, nám to vždy potvrdia a veľmi sa z nás tešia.

Foto
Prevzatie ocenenia / DOSKY

Balet sa dostal na úroveň opery a drámy. Ten košický v roku 2017 získal Divadelné ocenenie sezóny, teda DOSKY za mimoriadny počin v tanečnom divadle Anna Frankova.

Boli sme nominovaní na DOSKY. Potom sme dostali DOSKY za najlepšiu inscenáciu Slovenska a réžiu. Ja som prvýkrát povedal, že ďakujem nie za seba, nielen za divadlo, ale za celé tanečné umenie, pretože sme otvorili dvere všetkým tanečným umelcom na Slovensku, že balet, tanec avantgardný môže byť rešpektovaný aj intelektuálnou skupinou.

Precestovali ste takmer celý svet. Prečo ste sa rozhodli usadiť v Košiciach?

Košice smrdia históriou, a tá história v tých uliciach je veľmi magická. Veľmi by som chcel, aby sme neodišli od svojho rodiska, od svojho mesta, aby sme na to mesto boli veľmi hrdí. Sú tu tí Košičania, ktorí sú hrdí. Sú tu kaviarne, kde prídete, tak tá kaviareň bola, keď ste mali desať rokov a to je úžasné, že to tu je a že si tam sadnete a môžete si spomenúť, keď ste tu jedli zmrzlinu.

Som z tohto prostredia, z nášho regiónu, z našich veľa náboženstiev, krásy. Vyjdete von a máte pocit, že nechcete ísť domov, pretože vidíte tú ulicu, architektúru, stredoveké domy, obchodné historické štvrte, kde bola križovatka medzi severom a juhom, východom a západom.

Foto
Ondrej Šoth / TASR

Od 1. júna tohto roka ste sa stali riaditeľom Štátneho divadla v Košiciach. Svojej novej funkcie ste sa ujali v mimoriadnej situácii.

Bolo to veľmi smutné obdobie. Myslím si, že niektorým ľuďom to nedošlo a myslím, že egocentrizmus zabíja planétu. Keby bola vojna, aj tak sa tí ľudia nezmenia v tej negativite. Ja som teraz vnímal tri varianty, že keď budú diváci, hráme, keď nebudú diváci a máme hrať a keď vôbec nebudeme môcť hrať, ako si predstavujeme. Bol tu krízový štáb a divadlo sa postavilo na stranu diváka.

Ako ste zvládali koronakrízu s tanečníkmi baletu?

Od 10. marca sme mali ferman každého dňa, kde sme mali určené tréningy v domácom prostredí, ktoré sa nahrávali a posielali nám to na maily. Potom sme robili rôzne strategické projekty. Dávali sme im rôzne cvičenia typu do pilatesu. Posielal som im recepty. Keď človek je dlho doma, až tak sa nehýbe.

Aké sú vaše vízie s košickým divadlom?

Milujem divadlo, milujem tu všetkých ľudí tak, ako rodinu. Moje deti sú tu v divadle. Toto ja milujem na Košiciach. Milujem tento región. Učím občas na školách, inšpirujem deti. Myslím si, že máme taký rozdiel od iných divadiel, že my to divadlo máme radi. Chcel by som, aby každá tvár tohto divadla bola známa, aby sme si vážili našich domácich umelcov a nevolali umelcov štvrtej kategórie zo zahraničia.

Snažím sa nie negatívne, pozitívne posunúť o tri kroky ďalej na základe svojich skúseností, ktoré mám. Pracoval som na medzinárodných scénach, veľa som cestoval, veľa sa vrátil. Rozvíjať nás a v prvom rade našich ľudí, dať priestor. Vytvoriť elévske skupiny, vyberať mladý balet zo všetkých škôl, ktorý bude s mladými tvorcami pracovať v divadle. Operných mladých medzi činohercov. Musíme sa vrátiť k našim pôvodným veľkým divadelníkom.

Chcem, aby tá inštitúcia bola vizitkou, aby u nás boli dielne, že viete, kto šije, kto stavia scénu, aby to nebola anonymná masa ľudí. To je základ, bez toho divadlo nefunguje, pretože bez tej garderóby nehráme, bez toho osvetľovača to nejde. Divadlo je súdržný orgán, ktorý musí navzájom pre diváka pracovať, aby mu odovzdal lásku.

Na čo sa môžu diváci tešiť v novej sezóne?

Na začiatok sezóny sme presunuli výročie vojny, na čo sme mali pripravený program. Pokračujeme v tom omeškaní s premiérami. Tam by mala byť premiéra Borodáča. Potom je premiéra Nurejeva, to sú rozoskúšané veci a potom je opera Werthera.

Komentáre