V Košiciach sa začala priemyselná výroba rozvíjať od polovice 19. storočia. Na predmestiach mesta sa utvárali lokality, do ktorých sa sústreďovali dielne a továrničky, predovšetkým južne od Moldavskej cesty. Po vybudovaní železničnej trate sa vytvorili priemyselné zóny aj okolo nej na východ od centra, ale aj severnejšie. Cechový systém pretrval v Uhorsku až do roku 1872. I keď väčšina významnejších košických podnikov vznikla na prelome 19. a 20. storočia, nájdu sa aj také, ktorých história sa začala písať už začiatkom 19. storočia. Jednou z prvých a zároveň najvýznamnejších v celom Uhorsku bola Haltenbergerova továreň.
Rodina Haltenberger sa dostala do Uhorska koncom 18. storočia práve vďaka textilnému priemyslu. Gróf János Forgách chcel na svojom panstve v Haliči založiť továreň na výrobu súkna a za týmto účelom viedol vzájomnú korešpondenciu s rakúskym barónom Kiliánom von Haltenberg a poveril ho vedením plánovanej manufaktúry. Mladý barón poverenie prijal a následne si zmenil meno vynechaním „von” na Haltenberger.
Mesto Košice za pomoci kupeckého mešťana Jánosa Koppiho postavilo v roku 1798 pri starej mestskej nemocnici továreň na výrobu súkna, ktorej výnosy boli určené na podporu nemocnice. Súkno vyrobené v továrni sa počas jarmokov predávalo pred bránami radnice. Na začiatku 19. storočia bol závod prenajatý Jánosovi Koppimu, ktorý v roku 1804 získal za riaditeľa bývalého riaditeľa haličskej súkarne Petra Kiliána Haltenbergera. História Haltenbergerovej továrne sa začala písať v roku 1810, keď sa stal jej majiteľom práve Peter Kilián. Sídlila vo dvore dnešného domu na Hlavnej 85. Súkennickú dielňu dal jej nový majiteľ rozšíriť o farbiareň.
V roku 1844 jeho syn Peter premiestnil továreň na dnešnú Puškinovu ulicu, kde zriadil aj novú farbiarsku dielňu. Výrobky košickej súkenky ocenili za kvalitu na priemyselnej výstave v roku 1846. Po Petrovej smrti v roku 1853 viedla podnik jeho vdova Johanna. V 60. rokoch mala firma finančné ťažkosti, dôsledkom ktorého oddelenie tkania zrušili a ostala aktívna iba farbiarska dielňa.
Za vedenia ich syna Vojtecha Haltenbergera a jeho brata Rudolfa začala firma opätovne prosperovať. Vojtech premiestnil farbiareň na Kirovovu ulicu a po niekoľkých rokoch ju plánoval rozšíriť. Preto v roku 1868 odkúpil pozemok na vtedajšej Murínskej č. 3 (dnes zhruba Ludmanská ulica). Začalo sa budovanie modernej farbiarne, čistiarne a parnej práčovne, ktorá sa stala známou po celom Uhorsku. V roku 1870 zriadil v spomínaných priestoroch farbiareň s parnými strojmi, ako prvý podnik tohto druhu v Uhorsku vôbec. Tým bolo umožnené farbenie aj v zimných mesiacoch (predtým sa sušilo len vonku). Haltenbergerovci sa istý čas venovali aj modrotlači.
Po nástupe Vojtecha Haltenbergera mladšieho sa v roku 1880 rozšírila továreň o chemickú čistiareň, čo môžeme pokladať za veľký podnikateľský úspech. Do roku 1890 zamestnávala priemerne 18 robotníkov, mala v prevádzke parný motor s 2 parnými kotlami, 5 farbiarskych vaní a 3 ďalšie pracovné stroje. V roku 1896 sa viedli ďalšie rozšírenia továrne, práčovňa získala novú budovu na dnešnej Palárikovej ulici vybavenú moderným zariadením. Od začiatku svojho pôsobenia mala čistiareň zberňu šatstva na Mlynskej ulici a do roku 1900 sa okrem tejto zriadili aj v Andrássyho paláci a na Pohanskej ulici. Na prelome 19. a 20. storočia bola vlastníkom továrne obchodná spoločnosť zložená hlavne z členov rodiny Haltenberger. Závod sa ďalej modernizoval a budoval aj v 20. storočí. V roku 1903 ho postihol požiar, no napriek spôsobeným škodám podnik nezastavil v ďalšom rozvoji.
V roku 1910 továreň oslavovalo 100-ročné jubileum. Zariadenie v tomto období pozostávalo z parného stroja 16 HP s tromi čerpadlami, 4 centrifugálne sušičky, 2 stroje na apretúru, 3 pracie stroje a 16 žehliacich strojov. Zamestnávala spolu už 38 mužov a 86 žien. Pri chemickej čistiarni bola aj krajčírska dielňa. V období pred prvou svetovou vojnou služby továrne Haltenberger využívali nielen Košičania a obyvatelia z bezprostredného okolia, respektíve blízkych miest, ale objednávky prichádzali aj zo vzdialených oblastí.
Stagnácia sa začala prejavovať počas prvej ČSR. Továreň v roku 1927 prevzal Július (Gyula) Stefanovits, manžel Alžbety (Erzsébet) Haltenberger, ale rodina nebola schopná sa vyrovnať s narastajúcou hospodárskou krízou a ťažkosťami spôsobenými následnými politickými zmenami. Prevádzka sa postupne zmenšovala a jej posledná časť sa uzatvorila v roku 1946. Po zoštátnení zmenila majiteľa a stal sa ním Ján Ružbašán. Závod fungoval do 60. rokov 20. storočia.
Autor: HistoricKE
Použitá literatúra a pramene: výskum HistoricKE / Prágai Magyar Hírlap - 22. apríl 1923 / Felsőmagyarország - máj 1910 / Modrotlač v Above a rody modrotlačiarov v meste Moldava - Kékfestőipar Abaújban különös tekintettel a szepsi kékfestőkre / Oprášene dejiny – pohľad do histórie košických priemyselných firiem, Košice 2018.