Vyrastal doslova v tieni Dómu svätej Alžbety, v meštianskom dome na rohu Hlavnej a Alžbetinej ulice. Jeho životopisci sa zhodujú na tom, že katedrála ho svojou krásou a architektúrou ovplyvnila natoľko, že jeho životnou vášňou sa stali dejiny umenia a pamiatky.
Vypočítať všetky profesie a prívlastky jedného z najznámejších košických rodákov s unikátnym priezviskom, ktoré obsahuje osem spoluhlások a iba dve samohlásky, je aj po 132 rokoch od jeho úmrtia dosť náročné. Lekár, architekt, vedec, kunsthistorik, archeológ. Filantrop a priekopník dejepisu umenia. Ale aj spisovateľ, kritik, milovník pamiatok, vášnivý zberateľ, zakladateľ umeleckej histórie a Hornouhorského muzeálneho spolku.
Imrich Henszlmann pochádzal z nemeckej evanjelickej rodiny Henszlmannovcov z Bardejova, ktorá sa v roku 1811 usadila v Košiciach. Jeho otec, tiež Imrich, mal na rohu Hlavnej a Alžbetinej ulice, v meštianskom dome, ktorý po príchode rodina kúpila, železiarsky obchod.
Malý Imrich uzrel svetlo sveta iba pár dní pred bitkou národov pri Lipsku, 13. októbra 1813. Vyrastal doslova v tieni blízkeho Dómu svätej Alžbety. Tento gotický skvost ho nepochybne inšpiroval k jeho budúcej láske k pamiatkam, histórii a umeniu.
Študuje najprv na škole v Košiciach, potom na evanjelickom lýceu v Prešove, až tam sa údajne naučí aj po maďarsky. Rozhodne sa stať lekárom a študovať odchádza do Budapešti, v štúdiu neskôr pokračuje vo Viedni aj Padove. Lekárskej praxi sa však nikdy nevenuje. Už na univerzite si uvedomí, že jeho celoživotnou vášňou sa stanú pamiatky, umenie a architektúra.
S túžbou po poznaní týchto odborov ďalej cestuje po Taliansku, Nemecku a Rakúsku. Na cestách v sebe objaví ďalšiu – zberateľskú vášeň pre starožitnosti. Začína sa živiť publicistickou a pedagogickou činnosťou. V roku 1841 sa stáva členom korešpondentom Uhorskej akadémie vied.
Po štúdiách architektúry vo Francúzsku sa trvalo usadí v Budapešti, ale na rodné Košice nedá nikdy dopustiť, často sa tu vracia, venuje sa im pracovne a profesionálne. Aj v súvislosti s vtedy prebiehajúcou a ostro sledovanou rekonštrukciou Dómu svätej Alžbety.
Henszlmanna ovplyvnila francúzska škola. Bol zástancom čo najpuristickejšieho zásahu do stredovekej gotickej architektúry Dómu. Ostro kritizuje aj neodborný archeologický výskum staršieho goticko-románskeho kostola svätej Alžbety, ktorého základy sa pri tejto rekonštrukcii našli.
V roku 1846 mu vychádza kniha Košické kostoly staronemeckého štýlu (Kassa városának ó-német stylű templomairól), pričom staronemeckým sa v tomto období rozumie hlavne gotický sloh. Táto Henszlmannova práca bola prvou vedeckou publikáciou o stavebných pamiatkach Košíc. Predstavovala tiež prvé dielo v tomto odbore v Uhorsku vôbec.
V tom istom roku sa v Košiciach koná celokrajinský kongres lekárov a prírodovedcov. Veľkým pričinením Imricha Henszlmanna sa na ňom zrodí požiadavka na vznik pamiatkovej obnovy v Uhorsku. V roku 1873 sa stáva riadnym členom Uhorskej akadémie vied a vedúcim katedry archeológie budapeštianskej univerzity.
Imrich Henszlmann bol iniciátorom myšlienky založiť inštitúciu, ktorá by sa venovala záchrane pamiatok z Košíc a okolia. V roku 1872 sa jeho úmysel stal skutočnosťou. Spolu s bratmi Klimkovičovcami a I. Myzskovským zakladajú v Košiciach predchodcu Východoslovenského múzea – Hornouhorský muzeálny spolok.
Imrich Henszlmann zomrel v roku 1888, múzeu zanechal všetky svoje zbierky. Vyše tritisíc kusov výtvarných diel, knižnicu, korešpondenciu a rukopisy, ako aj ďalšiu pozostalosť. Táto zbierka sa stala jedným zo základov zbierkových fondov dnešného Východoslovenského múzea.
Zdroj: Wikipedia/vsmuzeum.sk/Jozef Duchoň