Už tento víkend budú celé Košice žiť veľkolepou udalosťou, ktorou je košický maratón nesúci názov Medzinárodný maratón mieru. Mesto bude ako i po minulé roky preplnené bežcami z celého sveta a tento jubilejný 100. ročník bude o to atraktívnejší.
V minulých článkoch sme priblížili počiatky košického maratónu, v poslednom článku sme sa venovali osobnosti Vojtecha (Brauna) Bukovského, zakladateľa maratónu. Mnohých možno napadla už otázka, ako to bolo s košickým maratónom počas vojnového obdobia (1939 – 1945). V dostupnej literatúre sa tomuto obdobiu venovalo len málo pozornosti. Potom, čo sa v roku 1938 maratón na poslednú chvíľu zrušil kvôli napätej politickej situácii a atmosfére, v roku 1939, keď už boli Košice súčasťou Maďarského kráľovstva, sa zorganizoval XV. ročník, ale v už zmenenom termíne, prvýkrát sa nebežalo 28. októbra, ale 1. októbra. Nasledujúci rok (1940) sa behal maratón na trati Budapešť – Szentendre – Budapešť. A po ročnej pauze sa vrátil do Košíc a behal sa aj v nasledujúcich vojnových rokoch. My si dnes priblížime priebeh maratónu z roku 1939.
V dôsledku zmenených politických pomerov sa spoluorganizátormi maratónu stal Maďarský atletický zväz. V roku 1939 poveril usporiadaním košického maratónu klub KAC, ktorý stál i pri zrode v roku 1924. Organizačný výbor košického maratónu sa pod vedením Mihálya Hernádiho, župného šéflekára armády a polície, na jeseň v roku 1939 obnovil a zorganizoval preteky, ktoré ale boli bez medzinárodnej účasti. Výkony bežcov ostali naďalej kvalitné a podujatie i v tomto roku prebiehalo za veľkej účasti divákov.
„V deň tradičného maratónskeho behu sa zmilovali aj nebesia: mrazivé a daždivé septembrové dni vystriedalo nádherne jasné, takmer letné slniečko. Akoby si aj vítajúci október vypýtal podiel na sviatočnej atmosfére, s ktorou sa snažili prvé maďarské maratónske preteky v Košiciach vytvoriť čo najradostnejšie. Pred bránou vyzdobenou borovicami a štátnymi vlajkami na ihrisku KAC-u na Bárcai út (Barčianska cesta) neustále narastajúca premávka signalizovala blížiacu sa mimoriadnu udalosť. Najprv sa na trať dostavilo veľké množstvo organizátorov, potom pretekárov a nakoniec prominenti. Na ihrisku sa zišlo okolo 400 divákov.“ Felvidéki Ujság, 2. november 1939
Po zaspievaní štátnej hymny pred pretekármi zoradenými na štarte v mene mesta pozdravil súťažiacich a zástupcov úradov starosta mesta Dr. Pohl. Prezident košického klubu KAC Dr. István Vukovich po privítaní predstaviteľov Budapeštianskeho maďarského atletického zväzu a podzväzu Miskolc pozdravil krátkym príhovorom bežcov a divákov. Po výstrele štartovacej pištole Sikoru presne o 12.00 hod. vyrazila 39-členná bežecká skupina na trať.
Od štartu sa bežalo smerom na Hlavnú ulicu, ďalej cez Peštiansku cestu, Rákocziho okružnú a opäť cez Hlavnú ulicu sa vrátilo na Peštiansku cestu a odtiaľ pokračovalo rovinkou až do Sene. Zástupcovia tlače sa tešili z pohostinnosti grófa Edeho Zichyho, ktorý ich viezol vo svojom obrovskom sivom aute nasledujúc bežcov.
Obľúbenci na čele!
„Najfavorizovanejší Gymesi dobiehava na päťkilometrovú hranicu ako prvý. V tesnom závese za ním míňali hranicu Lukács a Kővágó (Kuzbel)...V našom sprievodnom aute sedí aj Károly Halla, hrdina maratónov. Z davu divákov stojacich v rade sa ozývali hlasy údivu: „Je tam Halla!?“...Dav je už zvyknutý vidieť neprehliadnuteľného populárneho štartéra košických maratónov v rade pretekárov a nie v aute. Hallu sme sa opýtali aj na to, prečo neštartoval a či už definitívne skončil s pretekaním. Halla uviedol, že ani neuvažuje o zavesení bežeckých topánok. Len nečakané udalosti mu zabránili v aktívnej účasti v súťaži. Prezradil, že doteraz absolvoval 65 maratónov a nabehal okolo 16-tisíc kilometrov. Ale – ak Boh dá – na budúci rok opäť vstúpi. Ako sa vzďaľujeme z mesta, rednú aj rady divákov. V meste bolo na bežcov zvedavých minimálne 20-tisíc ľudí, no záujem obcí pozdĺž diaľnice akoby opadol. Dedinčan sa vrúcne pýtal, či sú tu nejakí zahraniční bežci a keď boli informovaní, že žiadni nie sú, pokračovali ďalej s posmechom...Nuž, košický maratón, povýšený na vysokú úroveň, zvýšil tiež potreby jednoduchého dedinského farmára!...“
Gróf Zichy zriadil prvú občerstvovaciu stanicu pred svojou usadlosťou v Haniske. Okrem grófovej manželky sa v Košiciach zdržiaval aj nemecký konzul. Otočka bola na úseku 22 650 m, ktorú ako prvý dosiahol Gymesi s časom 1:23:25. Všetci pretekári prechádzali občerstvovací stôl KAC-u, ktorý mali na starosti skauti. Csonka sa v otočke pošmykol a spadol, no hneď vyskočil a pokračoval „vo vražednom boji“. „Gyetvay sem prichádza pozoruhodne čerstvý a pokračuje späť do Košíc. Na druhej strane, Mucsi, ktorý už na 10 km lapal po vzduchu, vyzeral veľmi unavene.“
Na 30 kilometroch ukazovalo pole úplne iný obraz. Kritický bod súťaže si začal vyberať svoju daň. Bratský súboj Gymesiho a Mucsiho (obaja z klubu Postás Budapest) najprv zasiahol Mucsiho a potom Gymesiho. Gymesi je ešte prvý na hranici 30 km (čas 1:59:04), no už ho tesne nasledujú nováčikovia Kiss (MTK – 2:01:59) a Liptay (MÁVAG – 2:05:29). Na 35 kilometri už vedie Kiss s časom 2:23:45 a Gymesi, ktorý už strácal sily, ho nasledoval len s krívaním a s dvojminútovou stratou. Tu už bolo o osude súťaže rozhodnuté.
„Kiss smeruje k cieľu ako istý víťaz!... Toto je situácia na 40 km pri bráne športového centra: Kiss 2:40:32, Mucsi 2:44, Liptay 2:49. Pretekári odbehli ešte 5 kôl a víťaz Kiss bol kondične najlepší, Mucsi vynaložil veľké úsilie, veľakrát bol na pokraji zrútenia, no nakoniec v ňom prevážila sila vôle charakteristická pre pravého športovca, aj keď ho pred cieľom predbieha ľahko bežiaci Liptay. Na začiatku 100-metrovej rovinky Kissovi okolo krku hodili vavrínový veniec s modrými a žltými stuhami, s ktorým dobehol do cieľa. V druhej polovici pretekov sa výrazne presadil aj tichý účastník súťaže Nagyváry. Najväčším diváckym úspechom sa opäť mohol pochváliť 55-ročný veterán Antal Lovass alebo „ujo Tóni“, ako ho všetci poznali.“ Felvidéki Ujság, 2. november 1939
Preteky skončili jasným úspechom „pomalých štartov“. Naopak, náhliaci a súperiaci pretekári z klubu Postás Gymesi a Mucsi nemohli preteky vyhrať, pretože začali súťaž s nesprávnou taktikou a svoje sily premárnili v bratskom boji namiesto toho, aby udržali konkurentov ostatných klubov za sebou.
Víťaz pretekov József Kiss dobehol do cieľa v kvalitnom čase 2:47. S týmto časom by medailové umiestnenie dosiahol aj v ročníkoch košického maratónu predtým, kedy bola medzinárodná účasť, a teda ani tento ročník nemožno považovať za menej významný, aj keď absentovala zahraničná konkurencia. Kiss sa zároveň stal najvýznamnejšou osobnosťou košického maratónu pre nasledujúce roky. Vyhral aj v roku 1942 a trikrát dobehol ako druhý (1941, 1943 a 1944). Stal sa tiež šesťnásobným maďarským šampiónom a účastníkom londýnskej olympiády v roku 1948, na ktorej skončil devätnásty. Na košickom maratóne štartoval aj po vojne, dovedna až 16-krát a posledný zabehol v roku 1958, tesne pred svojím životným jubileom – 50. rokom.
Autor: HistoricKE